Uhlíkové clo a iné emisné nápady
Je EÚ pripravená na obchodnú vojnu s celým svetom?
Orgány EÚ schválili nové pravidlá obchodovania s emisiami a odštartovali zavádzanie uhlíkového cla.
Ilustračné foto: TASR/Pavol Ďurčo
Európske inštitúcie dosiahli ďalší míľnik, ktorý si narysovali v programe Green Deal. Ich cieľom má byť ďalšie obmedzenie emisií CO2 a ostatných skleníkových či inak nežiaducich plynov.
Rada EÚ, teda zástupcovia členských krajín, definitívne odsúhlasila balík zákonov, ktoré sa týkajú budúcnosti obchodovania s emisiami cez systém povoleniek a kvót, rozšírenia pôsobnosti kvót na dopravu a bývanie, zavedenia uhlíkového cla a zriadenia sociálneho fondu, ktorý má kompenzovať náklady z emisných poplatkov pre sociálne slabšie skupiny obyvateľstva a nadmerne zasiahnuté, najmä malé firmy.
Z 27 členských štátov za nové opatrenia hlasovalo 23 krajín vrátane Slovenska. Proti bolo Poľsko a Maďarsko, zdržali sa Belgicko a Bulharsko. V prípade poľského hlasovania išlo o dlhodobý názor tejto krajiny, ktorý predniesla už počas vrcholiacej energetickej krízy počas minulého roka. Tvrdila, že obchodovanie s emisiami by sa minimálne na nejaký čas malo zastaviť, čo by prinieslo citeľné zníženie cien energií.
Schválené zmeny nadobudnú svoju účinnosť postupne v najbližších rokoch. Pozrime sa teda na jednotlivé body, aj s krátkymi poznámkami.
1. Obchodovanie s emisiami
Podľa nového znenia smernice o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov, známeho aj pod skratkou ETS, sa do roku 2034 skončí prideľovanie bezplatných emisných povoleniek pre ťažký, resp. energeticky náročný priemysel – napríklad oceliarne, hlinikárne, cementárne...
Do nákupu povoleniek má byť zaradená aj letecká doprava. Bezplatné prideľovanie povoleniek sa skončí v roku 2026. Do konca roku 2030 bude pre tento sektor k dispozícii na obchodovanie 20 miliónov povoleniek (jedna povolenka sa rovná jednej tone skleníkových plynov). Nakupovať povolenku budú musieť letecké spoločnosti na vnútroeurópskych letoch (myslené EÚ plus Švajčiarsko a Británia), ale aj pri lete do a z tretích krajín zapojených do medzinárodného obchodovania s emisiami z leteckej dopravy CORSIA.
V rámci tohto dokumentu sa do obchodovania s emisiami postupne zaradí aj námorná doprava. V roku 2024 si lodné spoločnosti budú musieť kúpiť 40 percent svojich emisií, v roku 2025 70 percent a od roku 2026 sto percent.
Okrem postupného zrušenia bezplatne prideľovaných kvót a rozširovania pôsobnosti na nové sektory sa popritom bude znižovať aj objem obchodovateľných povoleniek. Doteraz platil plán znižovania o 2,2 percenta ročne, po novom to bude o 4,3 percenta ročne v období 2024 až 2027 a v rokoch 2028 až 2030 bude ročne klesať objem dostupných kvót o 4,4 percenta. Celkovo sa má za dva roky znížiť množstvo povoleniek o 117 miliónov.
Debata o konci bezplatných emisných povoleniek v kombinácii s odstavením jadra v Nemecku a jeho energetickým deficitom a plánom povinného šetrenia pre nedostatok plynu vyzerá ako výborný recept na hospodársky kolaps.
Cena jednej tony CO2, resp. ekvivalentu CO2 (to je metán a oxidy dusíka), na trhu ETS sa v pondelok dostala na úroveň 85 eur a 59 centov. Pravda, zažili sme už vyššie ceny. Nedávno, v marci, bola cena na zhruba 100 eurách za tonu a vlani počas vrcholiacej energetickej krízy v auguste, keď vystrelili ceny elektriny aj plynu, sa prehupla aj cez 100 eur za tonu.
Nárast z posledných rokov je pritom nevídaný. Ešte v januári 2021 sa hovorilo o rekordných úrovniach, keď sa cena za tonu priblížila k hranici 35 eur za tonu.
Na jednej strane postupné rušenie bezplatného prideľovania dáva zmysel. Niektoré podniky totiž dostávali viac povoleniek, ako bol objem emisií, ktoré v skutočnosti vyprodukovali. De facto tak dostávali dotáciu, pretože s neminutými povolenkami mohli následne voľne obchodovať.
Avšak koniec bezplatných kvót, zdražovanie a nižšie množstvo obchodovateľných povoleniek budú znamenať vyššie náklady a nižšiu konkurencieschopnosť európskeho priemyslu voči svojim globálnym konkurentom (Čína, India, USA). K tomuto sa ešte dostaneme v časti o uhlíkovom cle.
Podobne predraží tovar aj zaradenie lodnej dopravy, ktorá je v súčasnosti najefektívnejším nástrojom medzinárodného obchodu. Platby za emisie z leteckej dopravy prinesú okrem zdraženia tovaru z nákladných letov aj zdraženie osobných leteniek.
EÚ si od nových pravidiel sľubuje rýchlejšie znižovanie množstva emisií. Doterajší cieľ bol do roku 2030 znížiť emisie o 43 percent oproti úrovni z roku 2005, keď sa systém ETS zaviedol. Novým cieľom je zníženie o 62 percent.
Plánované zrýchľovanie však ide proti logike, podľa ktorej fungujú úspory. Podobne ako na individuálnej úrovni človek v prvom rade škrtá nepotrebné výdavky, no s každým ďalším škrtom čoraz výraznejšie obmedzuje svoj spôsob života až po hranicu, kde ďalšie škrty už nie sú možné bez ohrozenia základných životných potrieb (aj najlacnejšie jedlo a najlacnejšie bývanie niečo stoja). Možné tempo úspor sa tak v čase spomaľuje.
To isté platí aj pri redukcii emisií. Veľké úspory na začiatku dosiahneme tým, že eliminujeme tie najväčšie a „najšpinavšie“ zdroje, v ďalšom kroku technologicky znižujeme množstvo emisií, či už pri výrobe, alebo ich zachytávaním pri vypúšťaní. Postupne, napriek zlepšovaniu systémov redukcie a zachytávania, sa usporené množstvo znižuje. Ibaže by cieľom emisnej legislatívy EÚ bola úplná eliminácia priemyslu.
2. Doprava, domácnosti a sociálny fond
Síce sme už hovorili o leteckej a lodnej doprave, táto časť legislatívy sa však týka pozemnej, osobnej či nákladnej a v prvom rade automobilovej dopravy.
K súčasným spotrebným daniam pribudne de facto ďalšia daň z emisií, čo znamená, že cena dopravy narastie. Zdieľať
Súčasťou tohto opatrenia má byť takisto systém emisných povoleniek. Nebude však fungovať tak ako „vo veľkom“, teda individuálne si nikto povolenky kupovať nebude (zatiaľ). Za emisie zaplatí motorista, cestujúci alebo prevádzkovateľ nákladnej dopravy v cene pohonných látok. K súčasným spotrebným daniam tak pribudne de facto ďalšia daň z emisií, čo znamená, že cena dopravy narastie. Jednak v individuálnom rozmere a jednak sa dostane aj do cien tovarov a služieb, ktoré sú závislé od dopravy.
Systém týchto emisných povoleniek má začať fungovať v roku 2027, v texte je však aj klauzula, ktorá povolí ročný odklad, ak by v čase plánovaného zavedenia boli ceny ropy „výnimočne vysoké“.
Podobne je to aj v prípade budov, kde sa za emisie bude platiť v cene vykurovacej či chladiacej energie – ak bude pochádzať zo zdrojov, ktoré produkujú emisie (uhlie, plyn, vykurovací olej, elektrina z fosílnych elektrární atď.). To znamená, že povolenky si nebude musieť kúpiť priamo domácnosť či prevádzkovateľ komerčnej alebo priemyselnej budovy. Budú ich nakupovať teplárne a distribútori energonosičov.
Doteraz bol terčom bojovníkov proti CO2 najmä priemysel, teraz sa pozornosť presúva na domácnosti.
Obavy zo sociálnych nepokojov, aké vypukli napríklad vo Francúzsku po ohlásení zavedenia emisnej dane z motorových palív, organizované Hnutím žltých hviezd, však viedli orgány EÚ k tomu, aby popri novej dani vytvorili aj kompenzačné dotácie – tzv. Sociálno-klimatický fond.
V ňom má byť 65 miliárd eur a ďalšie zdroje majú pridať na národnej úrovni členské štáty. Z nich sa zvýšené náklady budú kompenzovať sociálne ohrozeným domácnostiam, malým firmám a ohrozeným používateľom dopravy, najmä živnostníkom, pre ktorých je auto pracovným nástrojom či spôsobom, ako sa k práci dostať. Tieto peniaze by mali pochádzať z predaja emisných kvót.
Okrem investícií do energetickej úspornosti bývania a dopravy sa časť peňazí využije aj na dočasné sociálne dávky. Investičná či sociálna pomoc však bude obmedzená len na obdobie rokov 2026 až 2032.
Ako v iných prípadoch, aj tu vidíme prepracovaný byrokratický systém zdaňovania, prerozdeľovania a dotácií. Zdieľať
Ako v iných prípadoch, aj tu vidíme prepracovaný byrokratický systém zdaňovania, prerozdeľovania a dotácií. Najprv sa vytvorí cenový tlak – rast cien emisných povoleniek a znižovanie ich množstva. Nasleduje rast cien všetkých tovarov a služieb, ktoré súvisia s činnosťou produkujúcej emisie (čo je bez výnimky úplne každá činnosť). To vytvorí skupinu ľudí, ktorá si tieto základné tovary a služby nebude môcť zo svojho príjmu dovoliť. A aby sa táto masa ľudí nevzbúrila a neodobrala izolovaným byrokratom ich moc, treba vytvoriť systém dotácií a sociálnych dávok. Samozrejme, s celým personálom, ktorý sa o zdaňovanie, prerozdeľovanie a dotovanie stará.
Totiž napríklad iný spôsob – povedzme daňové úľavy pre tých, ktorí znižujú svoje emisie – by si vyžadoval omnoho menej úradníctva a peniaze by zostávali tým, ktorí ich zarobili.
3. Uhlíkové clo
Uhlíkové clo, oficiálne mechanizmus uhlíkovej kompenzácie na hraniciach, má byť podľa EÚ tým zázračným riešením problému, ktorý je čiastočne spôsobený aj tlakom voči priemyslu na neustále znižovanie emisií. A to je presun tzv. špinavej výroby do tretích krajín, spravidla Ázie či Afriky, kde nie je emisná politika taká prísna ako v EÚ. (Popri emisných pravidlách sú, samozrejme, príčinou presunu aj výhody lacnej pracovnej sily, v niektorých prípadoch aj daňového dumpingu.)
Na to, aby sa priemysel, ktorý niečo vyrobí lacnejšie mimo EÚ a sem to len dovezie, nevyhýbal klimatickej zodpovednosti, ktorú mu predpísali európske inštitúcie, má slúžiť práve uhlíkové clo.
Má začať platiť už na jeseň tohto roka. Zatiaľ ako ohlasovacia povinnosť. Importéri z tretích krajín majú mať povinnosť hlásiť európskym orgánom úroveň emisií, ktoré vznikli pri výrobe nimi dovážaného tovaru.
Importéri z tretích krajín majú mať povinnosť hlásiť európskym orgánom úroveň emisií, ktoré vznikli pri výrobe nimi dovážaného tovaru. Zdieľať
Od roku 2025 toto clo postupne začne nadobúdať priame finančné rozmery. Spolu s vyššie spomenutým postupným rušením bezplatných povoleniek sa bude rozširovať aj okruh tovaru, ktorý bude uhlíkovému clu podliehať. Medzi rokmi 2026 a 2034 postupne padnú do novej colnej povinnosti dovozcovia cementu, hliníka, ocele a železa, hnojív, vodíka, elektriny atď.
Clo má vykompenzovať cenovú výhodu, ktorú producent získal tým, že tovar vyrobil pri menej prísnych environmentálnych pravidlách. Do rozpočtu EÚ by po plnom rozvinutí mal tento mechanizmus priniesť 14 miliárd eur ročne.
EÚ chce týmto clom nabádať iné krajiny, ktoré do Európy smerujú svoj tovar, aby si takisto vyvinuli systém zarátavania emisných nákladov do ceny. V globálnom porovnaní je totiž úroveň emisií v EÚ zanedbateľná a ešte zanedbateľnejšie vyzerajú jej úsporné ciele. Snaží sa preto až prevychovať celý zvyšok sveta.
V tomto mechanizme sa skrýva hneď niekoľko problémov.
Po prvé, nie je jasné, ako sa bude clo pri konkrétnom tovare vypočítavať. Nariadenie síce hovorí o tom, že dovozca má úroveň emisií deklarovať sám, no zároveň počíta s možnosťou, že tak neurobí a emisie bude musieť dopočítať príslušný európsky orgán. A to podľa priebežne revidovaných, tzv. štandardných hodnôt. Alebo podľa priemeru emisne najhorších podnikov EÚ, ktoré takýto druh tovaru vyrábajú.
Druhou možnosťou je, že dovozca emisie deklaruje v, nazvime to, priaznivom pásme. Teda aby sa nepovedalo, nejaké clo zaplatí, ale s úrovňou reálnych emisií to nebude mať nič spoločné. Zároveň bude môcť požiadať o odpustenie časti cla, ak zdokladuje, že za emisie už čo-to zaplatil vo svojej domovskej krajine.
Tu nám, bez preháňania, vyrastá ďalší problém vo vzťahu s Čínou.
Čína neoddeľuje ekonomický vplyv od politického vplyvu. Obchodovanie s čínskymi firmami je viac či menej obchodovaním s čínskym štátom.
Budú európski úradníci veriť alebo neveriť colným deklaráciám o emisiách či o už zaplatených emisných poplatkoch podpísaných čínskymi úradníkmi? Čo v prípade, že pôjde o kľúčový tovar, ktorý bude európska ekonomika potrebovať? Privrieme oči nad čínskymi emisiami?
Z obchodných vzťahov s Čínou už vieme, že táto krajina nemá problém ani s dumpingom. Za dotované ceny aj so zaplateným uhlíkovým clom môže byť jej tovar stále lacnejší ako ten vyrobený pod prísnymi normami v EÚ. Lacnejším tovarom postupne zlikviduje európsku konkurenciu a stane sa kľúčovým dodávateľom.
Hliník je dôležitou surovinou veľkej časti priemyslu. EÚ síce bráni dovozu suroviny, no hotové výrobky sem púšťa bez akýchkoľvek prekážok.
Ukážkovým príkladom je hliník. Ak sa Čína stane jeho majoritným dodávateľom do EÚ, budeme na tento tovar stále uvaľovať uhlíkové clo? A čo čínska alebo indická oceľ? Je EÚ pripravená viesť takúto obchodnú vojnu?
Clo je štandardným nástrojom, ktorý v prvom rade slúži na ochranu domácich výrobcov konkrétneho tovaru. Ak sa však európsky priemysel pod tlakom environmentalizmu stále scvrkáva, akých domácich výrobcov bude toto clo chrániť?
