Albrightová si ocenenie nezaslúži

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Albrightová si ocenenie nezaslúži

Slovenská atlantická komisia ocenila bývalú ministerku zahraničných vecí USA Madelaine Albrightovú. Nie celkom tomu rozumiem.

Milan Solár zo Slovenskej atlantickej komisie, ktorá cenu pani Albrightovej udelila, to zdôvodnil týmito slovami:  „Počas svojej kariéry Madeleine Albrightová aktívne podporovala proces demokratizácie a budovania slobody a stability v strednej Európe.“ Podľa Solára aktívne prispela k integrácii našej krajiny a regiónu do NATO, veľvyslanec Káčer okrem toho ocenil jej osobný príbeh a životné hodnoty.

Slovenská atlantická komisia samozrejme môže udeľovať cenu, komu chce, je to jej právo. V otvorenej spoločnosti rovnako existuje právo na diskusiu o tomto ocenení a prípadnú kritiku.

Madelaine Albrightová, rodená Marie Jana Korbelová, je nesporne zaujímavá žena. Má zaujímavý život, dosiahla významné kariérne úspechy, ale určite to nie je významná intelektuálka, ako o nej hovoril jeden z organizátorov, a jej vplyv na Slovensko a región východnej Európy bol minimálne ambivalentný.

Albrightová bola dcérou českého diplomata Josefa Korbela, ktorý pracoval v exilovej vláde pre prezidenta Beneša a viedol informačné oddelenie. Židovská historička Ruth Linnová vo svojej knihe Escaping Auschwitz pripomína najviac kontroverznú kapitolu z jeho života, keď Korbel ako jeden z prvých diplomatov na Západe vedel o Správe Vrbu a Wetzlera o holokauste, nepodnikol však žiadne kroky, aby ju zverejnil alebo aspoň vyvolal škandál. Naopak, informácie zo Správy zatajil či ignoroval. Neskôr to vyvolalo zaujímavú diskusiu, prečo to urobil, keďže sám bol pôvodom Žid, ktorý však konvertoval ku kresťanstvu.

To sa však samotnej Albrightovej netýka, napokon, nie je ani židovka a hlási sa k protestantizmu. V americkom verejnom živote patrí k ľuďom lojálnym k rodine Clintonovcov. Prednedávnom otvorene podporila Hillary Clintonovú za prezidentku, pričom jej argument, že všetky ženy by mali voliť Clintonovú, určite nebol intelektuálnym výkonom, apeloval skôr na city a pudy než na rozum.

V rokoch 1993 – 1997 bola ministerkou zahraničných vecí USA, bolo to po rozpade Česko-Slovenska a najmä v rokoch najhoršieho mečiarizmu. Albrightová zostane v pamäti najmä vďaka výroku o čiernej diere Európy, ministerka Albrightová presne povedala: „Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa volá Slovensko.“

Boli to roky tvrdého zápasu o charakter nášho politického režimu, Mečiarova garnitúra kriminalizovala verejný život, Slovensko začalo ekonomicky zaostávať a politicky bolo izolované. Výrok o čiernej diere Európy bol namierený proti Mečiarovej vláde, ale poškodil aj postavenie demokratickej opozície. Časť opozície to, samozrejme, aktívne využívala na kritiku Mečiarovej vlády, tento tvrdý výrok mali radi najmä bratislavskí novinári, ale konzervatívni voliči cítili pri tých slovách aj niečo iné. Samozrejme, že pravicoví voliči vtedy ostro odmietali Mečiarovu politiku, krajina bola ostro polarizovaná, ale so štátom sa identifikovali nielen voliči HZDS, ale aj KDH, aj oni ho považovali za svoj, a tak sa slová ministerky Albrightovej dotkli aj ich.

16. apríl 2016, Bratislava: Madelaine Albrightová počas prejavu na odovzdávaní Českej a Slovenskej transatlantickej ceny.

Bola to vlastne obdoba toho, čo americká zahraničná politika predviedla v Srbsku, aj keď tam nešlo o slová, ale bomby. Proti Miloševičovi sa postavili Američania tak vehementne, že trpela celá krajina, nielen Miloševičov politický klan a režim. Príkladom bolo bombardovanie Vojvodiny a okolia mesta Nový Sad, kde žije etnicky zmiešané obyvateľstvo, okrem Srbov aj Maďari a Slováci, vďaka čomu región patril k najviac protimiloševičovským. Americké bombardovanie Vojvodiny tak poškodilo záujmy demokratickej opozície, navyše nemalo nielen politickú, ale ani vojenskú logiku. Slováci z Vojvodiny by preto o zásluhách pani Albrigtovej tiež hovorili niečo iné ako atlantická komunita okolo Globsecu.

Mimochodom, Miloševič a Kosovo. Táto téma je hlavným dôvodom kritiky pani Albrigtovej. Politika Clintonovej administratívy viedla ku vzniku nezávislého Kosova, čo malo svoje širšie dôsledky až po Krym, keďže týmto precedensom Rusi zdôvodnili obsadenie tohto polostrova. Kľúčom k vzniku nezávislého Kosova bola dohoda z Rambouillet, ktorá bola uzatvorená až v roku 1999, keď už Albrightová nebola ministerkou, ale na procese, ktorý viedol k tejto dohode, svoj podiel mala.

Pripomeňme, že v Rambouillet neďaleko Paríža vznikol dokument, ktorý – ako povedal Henry Kissinger – žiadny srbský politik nikdy nemohol akceptovať, pretože žiadal, aby mali jednotky NATO možnosť pohybu po území vtedajšej Juhoslávie (Srbska), čo bolo nielen jasné spochybnenie suverenity štátu, ale – opäť slová Kissingera – „provokácia, ospravedlnenie na začatie bombardovania“. 

Albrightová už vo finále nebola, ale na procese predtým, kde Američania robili tlak na srbskú politickú reprezentáciu vrátane demokratickej opozície, sa zúčastnila. Americké ministerstvo zahraničných vecí vtedy aktívne spolupracovalo s českými diplomatmi okolo prezidenta Václava Havla, ktorí pomáhali organizovať stretnutia medzi napríklad Karadžičom a Albrightovou. Jeden z nich, ktorý ma kedysi učil na univerzite v Prahe, nám rozprával, ako tie stretnutia vyzerali a bolo to často trápne. Napríklad Vuk Draškovič sa obával stretnutia s Albrightovou, keďže by ho prípadná fotografia diskreditovala, preto Američania a Česi skúšali rôzne techniky (zapojenie jeho manželky), s dôstojnosťou to občas veľa spoločné nemalo.

Albrightovej kosovské angažmá malo pred štyrmi rokmi aj svoju koncovku, a tou boli podnikateľské aktivity pani Albrigtovej. Firma Albright Capital Management LLC sa snažila v privatizácii získať 75 percent akcií kosovského telekomu a získať kontrolu nad tamojšími baňami. Bolo to také poburujúce, že Albrightovej počínanie kritizovali aj liberálni novinári. Po rozruchu, ktorý tým Albrigtová vyvolala, sa napokon z privatizácie stiahla. Pachuť však zostala.

Albrightovej angažovanie na Balkáne bolo také kontroverzné, že podpora členstva Slovenska v NATO dosiahla počas – ako sa tomu hovorilo – „Albrigtovej vojny“ historicky najnižšiu úroveň. Na druhej strane je pravda, že Madelaine Albrightovej vždy záležalo, aby celá stredná Európa (vrátane Slovenska) patrila do NATO. Až na to, že jej prístup („čierna diera“) bol podstatne menej diplomatický, ako napríklad postoj Poľska a prezidenta Aleksandra Kwaśniewského, ktorý vytrvalo hovoril, že Slovensko patrí do NATO, pretože Slováci vyznávajú rovnaké civilizované hodnoty ako okolité národy, ktoré už vtedy v NATO boli.

Za zmienku stojí ešte jedna vec týkajúca sa Madelaine Albrightovej a Slovenska. Už nebohý kardinál Korec sa občas vo svojom prostredí sťažoval, že americké ministerstvo zahraničných vecí a konkrétne Madelaine Albrightová mali podľa jeho informácií Svätú stolicu žiadať, aby Rím stiahol nitrianskeho kardinála do Ríma ako istý trest za jeho vzťahy s Vladimírom Mečiarom. Kardinála Korca, prirodzene, tieto informácie osobne urážali.  

Preto, aby som to zhrnul, Madelaine Albrightová určite podporovala „proces demokratizácie a budovania slobody a stability v strednej Európe“, aj keď jej kroky voči Slovensku domácu podporu členstva v NATO či slobodný režim niekedy skôr sťažovali.

Keď dostane Madelaine Albrightová cenu v Prištine či v Prahe, rozumiem tomu. Keď v Bratislave, musím sa tomu čudovať.

Foto: TASR/Andrej Galica

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo