Svet kresťanstva 18. marec 2017

Príbeh náboženstva, ktoré zaniklo

Ján Krupa
Ján Krupa
Onedlho uplynie výročie, čo sa pred vyše 1800 rokmi 14. apríla 216 v perzskom súmestí Seleukia-Ktesifon narodil Mání, zakladateľ manicheizmu.
Onedlho uplynie výročie, čo sa pred vyše 1800 rokmi 14. apríla 216 v perzskom súmestí Seleukia-Ktesifon narodil Mání, zakladateľ manicheizmu.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Krupa

Príbeh náboženstva, ktoré zaniklo

Uverejňujeme starší text otca Jána Krupu z minulého roku. (Pozn. red.)

Mání sa do dejín ľudstva sa zapísal ako jeden z najväčších zakladateľov náboženstiev, pretože manicheizmus možno považovať za jedno zo štyroch svetových náboženstiev popri budhizme, kresťanstve a islame, ale na rozdiel od nich už dávno zanikol.   

Podobne ako kresťanstvo, aj manicheizmus o sebe tvrdil, že je zjaveným náboženstvom, darovaným Bohom. Vo veku 12 rokov mal mať Mání prvé videnie, v ktorom sa mu zjavil „nebeský spoločník“, aby mu referoval o boji medzi svetlom a tmou, a vyzval ho opustiť elchasaitov. Do tejto heretickej židokresťanskej komunity vstúpili už jeho rodičia, otec Patik a matka Marjam, keď mal Mání štyri roky. Takto sa mu naskytla možnosť spoznať okrem kresťanstva aj niektoré gnostické idey, ktoré nachádzame v jeho myšlienkovom systéme. Vo veku 24 rokov mal mať Mání druhé videnie, v ktorom dostal príkaz, aby sa stal apoštolom spásneho posolstva o svetle. Aj toto videnie Mání pochopil ako zjavenie „nebeského spoločníka“, ktorý konal z poverenia od Boha, Kráľa svetla.

Mání sa ihneď začal venovať misijnej činnosti. Svoju prvú komunitu založil pravdepodobne v Seleukii-Ktesifone. Zatiaľ čo svojich učeníkov vyslal šíriť náuku o svetle na Západ do Rímskej ríše, on sám okolo roku 241 podnikol misijnú cestu na Východ, pričom sa dostal až do Indie a do kontaktu s budhizmom.

Vo vlasti sa Mánímu podarilo nakloniť si kráľa Šápúra I. (242 – 273), takže nové zjavenie sa v Perzskej ríši mohlo nehatene šíriť nasledujúcich tridsiať rokov. Medzitým Máního misijné cesty smerovali aj na Západ až do Egypta.

Misijné úspechy napriek prenasledovaniu

Situácia manichejcov v Perzskej ríši sa úplne otočila po nástupe kráľa Bahráma I. (274 – 276/7), ktorý pravdepodobne pod tlakom prívržencov tradičného perzského zoroastrizmu nechal Máního uväzniť. „Apoštol svetla“ zomrel vo väzení, či možno bol popravený, 2. marca 274 alebo 26. februára 277.

Manichejská cirkev následne prežívala ťažké obdobie. Aj Máního nástupcovia vo vedení komunity zomreli mučeníckou smrťou.

V Perzii bol manicheizmus síce na ústupe, no v dôsledku emigrácie manichejcov sa posilnilo jeho šírenie v okolitých ríšach.  Okolo roku 300 bolo možné spásnu náuku o svetle nájsť v Sýrii, severnej Arábii, Egypte, severnej Afrike. Zo Sýrie dosiahla Palestínu, Malú Áziu a Arménsko. Na začiatku 4. storočia žili manichejci už aj v Ríme a Dalmácii a tiež v Galii a Španielsku.

Aj na rímskom území manicheizmus veľmi skoro narazil na odpor cisárov, počnúc Diokleciánom (284 – 305). Podozrenie vzbudzoval už jeho pôvod z Perzie, ktorá bola odvekým nepriateľom Rímskej ríše. Manicheizmus tu vnímali ako ohrozenie samotných základov organizovaných spoločností.

Manichejskí mnísi, autor neznámy. Nájdený list pochádza z Číny z 8.-9. storčia po Kristovi.

Počnúc 4. storočím sa Máního vplyvu pokúšali vzdorovať nielen cisárske edikty, ale aj protimanichejské polemické spisy kresťanských biskupov (Serapion z Tmuis, Augustín z Hippo, Epifán zo Salaminy atď.). Na Západe manicheizmus vymizol až v 6. storočí, no jeho niektoré idey prežili v „neomanichejských“ skupinách (paulikáni, bogomilovia a albigénci).

Trvalejšie postavenie si manicheizmus dokázal udržať na Východe. V rokoch 762 až 840 bol štátnym náboženstvom Ujgurov v čínskom Turkestane. Odtiaľ sa dostal až na Sibír, do Mandžuska a Číny. Ešte na konci 14. storočia cisári dynastie Ming považovali za nutné zakročiť proti stúpencom „náboženstva ctihodného svetla“. V južnej Číne sa manichejská tradícia udržala až do 17. storočia. Vplyv manicheizmu bol zistený aj v Tibete.

Máního náuka

Napriek pozoruhodnému nárastu originálnych manichejských dokumentov (nálezy: Turfan v Číne 1904; Madínat Mádí v Egypte 1930) naďalej zostáva veľmi sporným problémom Máního základný vieroučný systém. Zachované spisy zakaždým odrážajú osobitné varianty alebo znenia tohto systému, ktoré vzišli z misijných záujmov, a adaptácie na perzské, kresťanské alebo budhistické okolie. Podľa nemeckého učenca Kurta Rudolpha (*1929) adaptácia bola charakteristickým rysom manichejskej náuky a problém autentického systému sa rieši predpokladom, že sám Mání vypracoval náukový systém, ktorý bol dostatočne pružný, aby mohol byť ľahko adaptovaný na iné tradície a predstavy. 

Keďže manicheizmus existoval od 3. do 17. storočia a  postupne sa rozšíril  od Afriky až po Čínu, vôbec nie je ľahké oddeliť ústredné jadro jeho doktríny od regionálnych a chronologických variantov. Okrem toho manichejský vieroučný systém bol veľmi komplexný a formulovaný s pomocou alegórií a symbolov.

Vo vedeckých kruhoch sa dlho diskutovalo o vzťahu manicheizmu s budhizmom, zoroastrizmom a kresťanstvom. Do polovice 20. storočia prevládal názor, že manicheizmus sa inšpiroval východnými náboženstvami. Po náleze originálnych manichejských dokumentov sa však postupne presadzuje názor, že Mání a manicheizmus sa inšpirovali hlavne nejakou formou kresťanských ideí. Pričom manichejskí učitelia zdôrazňovali kresťanské prvky v menšej či väčšej miere podľa náboženskej tradície regiónu, ktorý chceli obrátiť.

Kanadský učenec John Kevin Coyle (†2010) sa pokúsil identifikovať jadro manichejskej vierouky, ktoré zdieľali manichejci všade. Na nasledujúcich riadkoch sa budeme opierať o výsledky jeho dlhoročnej výskumnej práce, ktoré zhrnul v príspevku „Mání-manichejci-manicheizmus“ (NDPAC, Marietti 1820, s. 2991 – 3000).

Prečo existuje zlo?

Aj manicheizmus odpovedá na túto základnú otázku pre všetky organizované náboženstvá. Odpoveďou je radikálny dualizmus. Svet, v ktorom žijeme, vysvetľuje na základe jeho počiatku a osudu v troch fázach: počiatočné oddelenie ducha a matérie, svetla a tmy, dobra a zla; ich zmiešanie; konečný návrat oboch protivníkov do ich pôvodných sfér.

Počiatočné oddelenie oboch princípov

V prvej fáze obidva princípy koexistujú úplne oddelene. Dokonale dobrý princíp prejavuje len pozitívne kvality (pokoj, inteligenciu atď.) a býva v kráľovstve svetla, ktoré je tvorené substanciou tohto princípu. Týmto princípom je Boh „štyroch tvárí“, Otec veľkosti a Kráľ svetla. Druhý princíp, Vládca tmy, je, naopak, zlý a negatívny. Často je nazývaný jednoducho „matéria“. Tento princíp býva v kráľovstve svojej tmavej substancie.

Každé kráľovstvo je tvorené piatimi prvkami. V prípade kráľovstva dobra sú to jemný vánok, občerstvujúci vietor, žiarivé svetlo, oživujúci oheň a priezračná voda. Základnými zložkami kráľovstva tmy sú, naopak, dusivý dym, devastujúci oheň, pustošivý vietor, nepokojná voda a priepastná tma. Na troch stranách sa obe kráľovstvá rozprestierajú do nekonečna, ale svojou štvrtou stranou sa vzájomne dotýkajú.

Zmiešanie oboch princípov

Druhá fáza sa týka súčasného stavu všetkých vecí. Začína sa, keď sa počas vírivého pohybu, ktorý neustále prebieha v kráľovstve tmy, princíp zla presunie až k hranici tmy so svetlom. Keď princíp tmy vidí svetlo, zatúži po ňom a napadne ho. Na svoju obranu princíp dobra vytvoril určitý počet nových bytí (eónov), pričom všetky sú tvorené substanciou svetla princípu dobra: Matku života, Veľkého ducha, Prvotného človeka.

Po dlhom boji princíp zla porazí Prvotného človeka a zajme jeho svetlo, i keď niektoré zo síl princípu zla (démoni, mužskí i ženskí) sú, naopak, zajaté silami kráľovstva svetla. Toto je spôsob, ktorým sa svetlo a tma, dobro a zlo zmiešajú po prvý raz.

V tejto situácii princíp dobra posiela iné bytia: Priateľa svetiel, Veľkého architekta a Živého ducha, aby vyslobodili Prvotného človeka a vytvorili materiálny svet z častí zo zajatých démonov. Pri tejto operácii boli úspešní, no niektoré častice svetla zostávajú zmiešané s tmou. Preto náš terajší a viditeľný svet je tvorený touto zmiešaninou prvkov svetla a tmy, takže všetko príjemné, čo v ňom nachádzame, sa dá pripísať prítomnosti uväzneného svetla, zatiaľ čo všetko nepríjemné je spôsobené tmou, ktorá je väzením svetla.   

S cieľom vytvoriť spôsob na vyslobodzovanie tohto uväzneného svetla princíp dobra podnikne dva kroky. Najskôr Otec veľkosti stvorí mechanizmus na vyslobodzovanie svetla. Ten zahŕňa Mesiac a Slnko, považované za vytvorené zo substancie kontaminovaného svetla a plniace funkciu kolektorov svetla, ktoré bolo vyslobodené. Dve hviezdy potom posielajú toto svetlo späť cez zverokruh, znázornený ako veľké koleso mlyna s dvanástimi lopatami, až do kráľovstva svetla. Materiálne stvorenie je teda aktom diktovaným nutnosťou, prostriedkom, ktorý substancia svetla používa na znovuzískanie toho, čo stratila. Druhý krok spočíva v poslaní „Tretieho posla“ k démonom zajatým v kozmickej bitke a v ich zvedení, aby prepustili na slobodu častice svetla, ktoré zajali. „Tretí posol“ to dosiahne tak, že každému z nich sa ukáže v podobe opačného pohlavia, po ktorom zatúžia. Takto vyslobodené svetlo sa posiela do Slnka a Mesiaca a potom do kráľovstva svetla skrze Stĺp slávy (Mliečnu cestu). Častice substancie tmy, ktoré vychádzajú z démonov, sú ponechané, aby spadli do viditeľného svetla.

Keď princíp zla vidí tento vývoj a jeho cieľ, podnikne protiútok tým, že stvorí  súpera Prvotnému človeku. Dá mužskému a ženskému démonovi prehltnúť svetlo padnuté na zem a potom ich nechá, aby sa spárili. Ich zjednotenie splodí Adama, prvého pozemského človeka. Adam je miniatúrnym svetom, mikrokozmom, pretože obsahuje v sebe tak svetlo (dušu), ako aj matériu (telo). Následne sa démoni znova zjednotia a splodia Evu, prvú ženu. Svojou kompozíciou je podobná Adamovi, aj keď sa zdá, že obsahuje menej svetla než on. Prvý ľudský pár teda nie je Božím stvorením, ale výsledkom iniciatívy zla, a má za cieľ zadržať čo najviac svetla v materiálnom svete, predovšetkým prostredníctvom plodenia detí.

Na zamedzenie novej taktiky kráľovstva tmy je z kráľovstva svetla vyslaný „Ježiš“, aby zjavil Adamovi a Eve poznanie (gr. gnósis), ako možno dosiahnuť spásu. No definitívne zjavenie, ako môže byť ľudstvo zachránené, má prísť Máním, ktorý bol presvedčený, že zjavenia zakladateľov predchádzajúcich náboženstiev, Budhu, Zoroastera a Ježiša, hoci boli autentické, boli neúplné. A preto je jeho úlohou priniesť svetu plnosť zjavenia prostredníctvom toho, čo nazýval „náboženstvom svetla“.

V manicheizme Ježiš nie je ústrednou postavou

Mání sa zvyčajne definoval ako „apoštol Ježiša Krista“. Ale v manicheizme postava Ježiša absolútne nemá centrálne postavenie, ktoré je príznačné pre pravoverné kresťanstvo, pretože manicheizmus poznal rozličné bytosti nazývané „Ježiš“ či „Kristus“.

Sv. Augustín sa zmieňuje najmenej o troch (Contra Faustum Manicheum 20,11): Ježiš Lesk, stotožňovaný s oslobodeným svetlom, ktoré je odložené v Mesiaci a Slnku (ktoré boli preto predmetom úcty); trpiaci Ježiš, ktorý je vskutku svetlom uväzneným v našom materiálnom svete na „kríži svetla“;  Ježiš „Boží Syn“, ktorý prišiel na svet v zdanlivej ľudskej podobe a len zdanlivo trpel a zomrel rukou Piláta.

Žiaden z týchto Kristov nie je v skutočnosti Spasiteľom, akokoľvek sú v skutočnosti nositeľmi spásneho poznania. Naproti tomu Ježiša pravoverného kresťanstva manichejci považovali za falošného a videli v ňom len prezlečeného diabla, pretože mal materiálne telo, čo bola nemysliteľná vec pre bytie poslané z kráľovstva svetla, aby uskutočnilo spásnu misiu. Pretože ľudské telo má diabolský pôvod a vytvára sa plodením (aktom, ktorý napodobňuje démonické počatie Adama a Evy), „pravý Ježiš“ manicheizmu sa nemohol narodiť z Márie, ba vôbec sa nemohol narodiť.

Manichejská cirkev

Z manichejského pohľadu každé živé bytie na zemi je mikrokozmom prvotného boja, pretože každé živé bytie obsahuje matériu i substanciu svetla. Platí to predovšetkým pre ľudské bytia, pričom všetky sú vyzvané, aby sa zbavovali, nakoľko je to len možné, následkov tohto stavu zmiešania.

No nejde len o vyhýbanie sa zmiešaniu: vyslobodzovanie svetla z matérie malo pokračovať v tomto svete skrze činnosť tých, ktorí prijali božské povolanie. Manichejci boli tými, ktorí jasne započuli povolanie a vedeli, ako majú naň odpovedať.

Manichejský duchovný, neznámy čínsky autor, pravdepodobne 10. storočie.

Členmi manichejskej cirkvi v plnom zmysle slova boli tzv. vyvolení s hierarchiou 12 apoštolov či učiteľov, 72 biskupov a 360 presbyterov. Niektoré východné manichejské dokumenty spomínajú aj iné tituly (kantori a pisári), ale tie mohli označovať skôr funkcie ohraničené na kult či týkajúce sa organizácie života komunity.

Ďalšiu hlavnú skupinu v manicheizme tvorili  poslucháči (katechumeni). Tieto skupiny zahrnovali mužov i ženy, no zdá sa, že iba muži dosahovali najvyššie stupne v hierarchii. Nad všetkými stál tzv. archégos, nástupca Máního.

Spasiteľmi boli vyvolení

Vyvolení boli primárnym nástrojom, skrze ktorý sa uskutočňovalo vyslobodzovanie svetla z jeho materiálneho väzenia. Toto bola ich najposvätnejšia úloha, ktorá sa uskutočňovala skrze trávenie: vskutku jedna z irónií systému spočívala vo fakte, že hoci ľudským telám sa pripisoval diabolský pôvod a boli naprojektované na podporu uväznenia svetla v matérii, niektoré telá boli, naopak, bezprostredným nástrojom spásy, to znamená vyslobodzovania svetla.

Pretože manichejci boli presvedčení, že toto svetlo je prítomné vo všetkých živých bytiach v rozličných stupňoch, diéta predpísaná pre vyvoleného spočívala predovšetkým v určitých obiliach, rastlinách a plodoch, tak ako aj v niektorých koreniach a šťavách, o ktorých sa pre ich krikľavú farbu usudzovalo, že obsahujú viac svetla.

V manicheizme boli spasiteľmi vskutku vyvolení. Od nich sa vyžadoval prísny asketizmus, aby vďaka čo najmenšej zviazanosti s matériou mohli vyslobodzovať čo najviac svetla. Asketický kódex, ktorý mali dodržiavať vyvolení, spočíval v troch „pečatiach “ a piatich „prikázaniach“. „Pečať úst“ nútila strážiť si svoje vlastné zmysly. „Pečať rúk“ prikazovala strážiť si svoje vlastné skutky a zakazovala zabíjať akékoľvek živé bytie vrátane rastlinstva zabitého počas kosenia na zaobstaranie si potravy. „Pečať srdca“ znamenala nemyslieť na nič, čo by nebolo v súlade s kráľovstvom svetla a procesom vyslobodzovania svetla. Prikázania zakazovali vlastníctvo, klamstvo, zabíjanie a nepovolené jedlá (napr. mäso) a prikazovali čistotu (predovšetkým od sexuálnych vzťahov). Vyvolení sa tiež mali venovať častým modlitbám (sedemkrát denne) a dodržiavať pôst prísnejší ako zvyčajne počas asi štvrtiny dní roka.

Keďže nesmeli mať rodinné väzby ani vlastniť, vyvolení sa často sťahovali z miesta na miesto. A keďže nemohli zabiť nijaké živé bytie (vrátane rastlín) ani nazbierať si potravu, museli to za nich robiť druhí. Táto úloha pripadla poslucháčom a predstavovala ich hlavnú náboženskú povinnosť. Poslucháči boli preto povinní dodržiavať menej vyžadujúci kódex správania. Mali sa vyhýbať klamstvu, vražde, krádeži, cudzoložstvu a nezanedbávať svoje hlavné náboženské úlohy. Avšak mohli pracovať, vlastniť a „zabíjať“, to znamená kosiť a pripravovať jedlo, ktoré poskytovali vyvoleným. Ich diéta bola menej prísna. Museli dodržiavať menej dní pôstu, celkovo asi päťdesiat, pravdepodobne počas nedieľ, a venovať sa menej častým modlitbám, len štyrikrát denne. Mohli sa aj sobášiť, no boli odrádzaní od plodenia.

Manichejské bohoslužby

Máme k dispozícii manichejské liturgické texty (žalmy, modlitba a čítania), ale málo informácií, ako prebiehala ich liturgia. Vieme, že manichejci neakceptovali krst vo vode, ale praktizovali časté kajúce obrady, pravdepodobne každý pondelok,  ktorý bol ich posvätným dňom týždňa. Počas pondelkovej bohoslužby sa poslucháči a vyvolení zhromažďovali v oddelených skupinách. Hlavným manichejským sviatkom bola tzv. Béma, ktorá sa slávila v deň Máního smrti. Slávenie sa odohrávalo okolo katedry alebo tribúny (gr. béma), na ktorej bol uložený Máního portrét. Pri tejto príležitosti sa čítalo Máního zrejme najvýznamnejšie dielo „Živé evanjelium“.

Manichejská iniciácia

Sviatok Béma bol tiež príležitosťou na uvádzanie nových vyvolených a „poslucháčov“ do manichejskej cirkvi. Slávnosť iniciácie vyvolených spočívala v piatich krokoch: znak pokoja sa dával kandidátovi, ktorý si podal pravú ruku s každým prítomným vyvoleným. Potom predsedajúci ceremónii voviedol kandidáta do centra rituálneho priestoru (gr. ekklésia), ktorý predstavoval univerzálnu manichejskú cirkev. Tam sa kandidát pobozkal s každým vyvoleným a prejavil im znak úcty. Nakoniec sa konalo vkladanie pravice predsedajúceho na hlavu kandidáta, pričom týmto aktom sa z kandidáta oficiálne stal vyvolený. V podstate ten istý obrad sa konal, keď bol vyvolený prijímaný do vyššieho hierarchického stupňa. Nezachovali sa nám informácie o obrade prijímania poslucháčov.

Dôležitosť pravej ruky pri obrade mala pripomínať prvky kozmologického mýtu: skôr ako sa Prvotný človek vydá do boja, Matka živých na neho kladie svoju pravicu, potom svojou rukou chytí jeho ruky. Živý duch robí to isté po záchrane a návrate Prvotného človeka. Cieľ obradu bol eschatologický: znamenal vyslanie vyvoleného, aby plnil úlohu vyslobodzovania svetla, a jeho posmrtné prijatie do kráľovstva svetla.

Po smrti mal vyvolený dosiahnuť, že jeho substancia svetla nastúpi na svoju cestu späť do kráľovstva svetla. Osudom „poslucháča“ bolo, aby sa reinkarnoval za vyvoleného, a takto sa stal spôsobilým pre spásu. Po náhlom požiari, ktorý bude trvať 1468 rokov, dôjde k vyslobodeniu toľkého svetla, koľko je len možné. Všetky fyzické telá, tak ako aj svetlo uväznené v nemanichejcoch, majú zostať pochované navždy.

Konečný návrat

Tretia fáza sa týka návratu poriadku prvej fázy. Nastane, keď vyvolení vyslobodia toľko svetla, koľko je len možné. V tomto budúcom veku vypukne veľký oheň, aby dokonal dielo očistenia. Vtedy sa pominie svet a princíp zla a celá temná substancia bude donútená stiahnuť sa do kráľovstva tmy a bude znova oddelená od kráľovstva svetla. Ale obnovený poriadok nebude presne ten istý ako na počiatku, pretože časť svetla bude navždy uväznená v kráľovstve tmy.

 

Foto: wikimedia

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0