ROK KŇAZOV: Kňaz nie je postavený na piedestál

Je veľmi dobre postaviť otázku, čo máme a čo nemáme. Keby nebolo toho, čo dnes tak veľmi letí médiami a medzi ľuďmi – hospodárskej krízy – tak by nám bolo celkom fajn.

Máme svoj štát, máme sa pomerne dobre, aspoň tak sa to donedávna hovorilo, kým neprišla tá neporiadna kríza. Máme plné obchody, ktoré ponúkajú všetko od výmyslu sveta, mobily, ktorými sa dohovoríme vždy a všade, ktoré majú zbližovať podľa reklamy, ale skôr odcudzujú a robia nás závislými a samotárov. Máme internet, kde môžete napísať všetko, čo len chcete, od výmyslu sveta a komukoľvek, ale možno nedostanete vždy odpoveď takú, akú by ste chceli.

Máme autá, ktoré nás bezpečne odvezú kamkoľvek, ale nie vždy a všetkých, lebo nie každý sa bohužiaľ vráti živý aj späť. Máme lietadlá, ktoré nás vynesú vysoko do vzduchu a nie každé ale pristane. Máme bankové inštitúcie, ale občas sa stane, že nie každý si nájde na svojom účte všetko. Máme byty, domy, ale nie každý nájde jeden deň po návrate to pohodlie domova, pretože boli v ňom iní návštevníci, alebo nájde niekto niečo iné, list na rozlúčku. Nejdem vypisovať, čo všetko máme. Máme a nemáme. Možno ešte máme dobré zamestnanie, aj keď nie všetci. Dobrú rodinu, aj keď nie každý. Máme toho tak veľmi a pritom aké je to všetko krehké. Raz máme a raz nemusíme už mať, máme a strácame, veľmi rýchlo. Ale vždy ostáva ešte niečo. Sme. Mať a byť. Čo je prvé a dôležitejšie? Mať alebo byť?

Odpoveď je tam hore
Ja aj som, aj mám. Som človek, ako jeden z mnohých, ktorý má veľmi dobrých rodičov, súrodencov, ktorý dostal pekné vzdelanie, mal veľmi dobrú prácu. Ale ktorý aj dostal nezaslúžený dar, kňazstvo. Cesta k nemu iste nebola jednoduchá a priama. A predsa, ona sa stala cestou môjho ďalšieho smerovania. Cesta, ktorá ma priviedla cez moje áno, vtedy na začiatku, keď som si podával prihlášku do seminára, na štúdium teológie a a po ktorej som kráčal šesť rokov, až kým som sa nestal kňazom.

Prečo som sa ním stal? Odpoveď treba hľadať skôr tam „hore“. Ja som len viedol istý zápas vo svojom vnútri. Či áno, alebo nie. Raz prevažovalo jedno, raz iné. Ale vždy sa ozývalo, čo s tým. Až napokon odpoveďou na to všetko boli slová jedného kňaza, ktorý mi k tomu povedal asi tieto slová: ak si stále v neistote, čo s tým, tak urob ten rozhodný krok. Ak dostaneš zelenú, ak ti povedia, že áno, tak to bude tvoja cesta. Ak nie, ak ti povedia stop, ak zasvieti na križovatke tvojho života červená, budeš vedieť, že toto nie je cesta pre teba a pôjdeš ďalej. Inou cestou, tou správnou. Tak som urobil presne to. Prišla zelená a šiel som ďalej.

Čo je to kňazstvo? Jednoducho sa dá povedať, jedna zo siedmich sviatostí. O kňazstve sa dá toho veľa naštudovať. Ale povedať, čo je to kňazstvo, je asi oveľa zložitejšie. Ja som raz napísal k tomu báseň, ešte ako kaplán v Poprade a bola publikovaná myslím aj vtedy farskom časopise. Vtedy som opísal svoj pohľad na kňaza a kňazstvo takto:

Nehodný nástroj

Kňazstvo.
Bohom darované
z Lásky.
Aby sme prinášali lásku
uprostred ľudí.
Sme toho hodní?
Spojenie s Kristom.
Sviatostne.
Chápeme niečo z toho?
Tajomstvo celého nášho života.
Koľko to stálo?
Čoho?
Iba ak Božej trpezlivosti s nami.
Pre našu nedokonalosť.
Pre náš hriech.
Sme biedni.
Ale v Božích rukách.
Nástroje Boha vo svete.
Nič viac.
To On je všetko.
I napriek našej nehodnosti.
Kristus neváha použiť i nehodné
nástroje.
Nechápeme.
Vari možno aj pochopiť
nepochopiteľné?

V tej básni je vyjadrené aspoň niečo z toho, čo je to kňazstvo, ako som to začal vnímať ja, keď som sa ním stal.

To podstatné, s čím človek do seminára prišiel, akosi stále ostáva v základe nedotknuté, i keď samozrejme obohatené mnohými novými realitami, ktoré človek postupom času priberá vlastnou skúsenosťou a samozrejme aj skúsenosťou okolia. Poznáva mnohé fenomény kňazského života, ktoré mu boli kedysi v začiatkoch svojho formovania možno úplne neznáme, prípadne ináč chápané. Každá cesta prináša so sebou proces očisťovania všetkého, čo nesúvisí s podstatou a cieľom, ku ktorému smeruje. Myslím si, že tak je to aj na ceste ku kňazskému povolaniu. Kňazské povolanie sa rodí v dialógu človeka s Bohom. Boh nikoho nevolá nasilu, ani človek si nemôže sám od seba nárokovať kňazstvo. Dialóg však nesmie prestať. Možno kráčať po ceste síce sám, ale vždy tu musí byť niekto, kto udáva smerovníky, ktoré jasnejšie označujú cieľ. V dialógu sa rodí nové poznanie, hlbšia sebareflexia, premena, objavovanie nových hodnôt... a samozrejme i hlbšie ponorenie do tajomstva, ktoré nás neustále obklopuje. A súčasťou tohto tajomstva je i kňazské povolanie.

Možno toto dnes kňazovi chýba. Nájsť tú správnu cestu k človekovi, vedieť, čím ho osloviť. Zdieľať

Kňazstvo je pre človeka tohto sveta akoby „pocta priestoru“, do ktorého Boh zviditeľňuje prostredníctvom svojho Syna tajomstvo svojej lásky k človeku. A človek vnímajúci a schopný vnímať túto lásku skrze vieru, ktorej ťažkosť spočíva niekedy práve v tom, že je veľmi jednoduchá, odpovedá Bohu na tento tajomný dar kňazstva, ktorý je tu ako sprítomnenie jediného Kristovho kňazstva. Každý rok prípravy alebo kráčania po ceste ku kňazstvu mal svoje špecifiká. Roky prípravy boli iba krátkym úsekom z cesty, ktorú Boh určil každému jednému z nás oproti „tajomnému“ daru kňazstva, ktoré nám ponúka. Originálna je každá táto cesta i každý z nás, kto po nej kráča. Nie vždy sa dá vyjadriť všetko, čo človek prežíva na tejto svojej ceste, pretože tajomstvo sa dá skôr prežívať individuálne, vo svojom vlastnom vnútornom dialógu, kde často stačí iba tiché mlčanie, zvlášť vtedy, keď máme istotu, že vedieme, vlastne ani nie my, ale Boh vedie s nami, vnútorný dialóg lásky.

Kňaz nestojí na piedestáli
S čím sa stretáva kňaz? Predovšetkým s ľuďmi a s tým, čo sa deje vo svete okolo človeka. V každej dobe. Kňaz nie je človek postavený na piedestál, je jeden z ľudí a pre ľudí. Aby pripomínal človekovi Božie veci a bol tak hlasom vo svete, že nielen svet, ten pozemský je zmyslom života človeka, ale aby pripomínal aj hodnoty večné a konečný cieľ ľudského putovania. Božie kráľovstvo. Kňaz kráča takisto, ale spolu s ľuďmi po tejto ceste do večnosti.

Úloha kňaza? Vždy má svoje miesto vo svete. Kňaz reprezentuje predsa prítomnosť Boha medzi ľuďmi. Čoraz viac uvažujem o myšlienkach známeho laického mysliteľa Jeana Guittona, ktorý v svojej knihe Dialógy s Pavlom VI. o kňazstve píše: „Potrebujeme vo svojej blízkosti bytosť podobnú nám, ktorá nám napriek svojej prostrednosti a biede stelesňuje ideu Absolútna (čiže Boha) a dokazuje nám svojou prítomnosťou, že Absolútno (Boh) existuje a že je nám omnoho bližšie, ako si myslíme“. Myslím si, že v tejto jeho myšlienke je vlastne vyjadrená aj odpoveď na položenú otázku. Tieto myšlienky boli aj mottom môjho oznámenia a kňazskom svätení.

Dnes už nie je možné hovoriť asi o klasickej forme vzťahu kňaz a veriaci. Niekedy to bolo jednoducho tak, kňaz povedal a veriaci počúvali. Dnes kňaz môže hovoriť veľmi veľa, ale či nájde odozvu, to je už konkrétny prístup k ľuďom. Človek má v sebe túžbu po duchovne, po transcendentne, len je dôležité, ako dokáže kňaz túto túžbu človeka naplniť.

Čo u nás držalo Cirkev vtedy, keď nebola slobodná? Božie chrámy a slávenie Eucharistie. Zdieľať

Možno toto dnes kňazovi chýba. Nájsť tú správnu cestu k človekovi, vedieť, čím ho osloviť. Človek dnešnej doby má tak veľmi veľa problémov a starostí. Potrebuje v tom všetkom jednoducho pocítiť citlivý záujem o neho a nie ešte pridávanie starostí. K tomu je potrebná veľká citlivosť zo strany kňaza a veľa, veľa lásky. A kde inde ju môže kňaz čerpať, ak nie z Eucharistie? Veď Eucharistia je darom lásky.

Seriál Rok kňazov:
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný:
Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
Juraj Spuchľák:
Kríza nádeje a odvahy
otec biskup Rudolf Baláž:
Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Máme veľa duchovných aktivít, veľa, duchovných podujatí, ale keď pozrieme na chrámy, kde sa slávi Eucharistia, tak je to už biednejšie. Nehovorím, že všade, ale postupne akoby sa práve chrámy vyprázdňovali. A tam je predsa stredobod života Cirkvi. Ján Pavol II. správne povedal a podľa toho pomenoval aj encykliku – Cirkev žije z Eucharistie. Napokon, čo u nás držalo Cirkev vtedy, keď nebola slobodná? Božie chrámy a slávenie Eucharistie. Nechcem v žiadnom prípade povedať, že to bolo dobré, nesloboda Cirkvi, ale vtedy skutočne Cirkev žila z Eucharistie akosi viac ako dnes. Vtedy sa človek dokázal viac obetovať. Pretože sám mal účasť v oveľa väčšej miere na slávené eucharistickej obety.

K tomuto je potrebné vrátiť sa aj v živote Cirkvi. Všetko ostatné môže byť pekné, každé podujatie, každá aktivita, ale vždy len ako ozdoba toho najpodstatnejšieho, živého Krista medzi nami v Eucharistii. Lebo len tam je Cirkev, kde je Kristus. A on je medzi nami a vo svojej Cirkvi vždy v slávení Eucharistie.

Toto je stále hlavné poslanie kňaza. Aj v dnešnej dobe. Ak slávime rok kňazov, tak v prvom rade toto je zmysel kňazstva. Kňaz je totiž ten, ktorý je nástrojom Božím, aby sprítomňoval skrze slávenie svätej omše, slávenie eucharistickej obety, živého Krista medzi nami.

Stanislav Brtoš
Autor je katolícky kňaz a básnik, v súčasnosti pastoračne pôsobí medzi Slovákmi v Maďarsku.
Redakčné medzititulky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo