POSTOY TÝŽDŇA: Poučenie z krížového vývoja

Rozsudok ESĽP možno chápať aj ako verdikt proti šíreniu štátnej propagandy.

Azda niet pochýb o tom, že sudcovia sa v prípade Lautsi proti Taliansku nedržali doslovného výkladu dohovoru o ľudských právach. Rozsudok o „zákaze“ krížov patrí do kategórie kreatívnej tvorby práva. No skôr, ako obviníme sudcov ESĽP z bezbrehého aktivizmu a šírenia protikresťanskej ideológie, stojí za to zamyslieť sa nad ich argumentáciou.

Výklad rozsudku bude ešte s najväčšou pravdepodobnosťou predmetom polemiky aj na samotnom ESĽP. Talianska vláda avizovala, že ho dá preskúmať Veľkej komore tohto súdu.
Jeden z možných, aj keď možno nie najpravdepodobnejších výkladov smeruje k tomu, že problém nie je ani tak v samotnom vyvesení kríža v škole. Ale v tom, že kríže si v školách vynucuje štát.

Povinná dochádzka

ESĽP vyhlásil, že v prípade pani Lautsiovej došlo k porušeniam dvoch článkov. Jedným je ustanovenie dohovoru o ľudských právach, podľa ktorého má každý právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Druhý, podľa môjho názoru zaujímavejší rozpor, konštatoval súd v prípade práva na vzdelanie. Upravuje ho Článok 2 prvého dodatkového protokolu z roku 1952:

„Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“

Toto ustanovenie hovorí, že štátu by nemalo byť nič do toho, či rodičia vychovávajú svoje deti v súlade s kresťanským, moslimským, hinduistickým, šamanským... svetonázorom. Alebo podľa ateistického videnia sveta.

K téme:
Kríž - symbol folklóru
Slováci pošlú Talianom kríže
Zdieľať

Problém však je, že štáty v rámci funkcií, ktoré vykonávajú „v oblasti výchovy a výučby“, spravidla nariaďujú aj povinnú školskú dochádzku. Rodičia teda musia svoje deti posielať do školy. Je vcelku správne, že keď už štát prikazuje povinné vzdelávanie, mal by ponúknuť aj jeho bezplatnú alternatívu. Právo na bezplatné povinné školské vzdelávanie sa explicitne dostalo aj do Charty základných práv EÚ, súčasti Lisabonskej zmluvy. Samozrejme, rodičia majú možnosť dať svoje dieťa do platenej súkromnej alebo cirkevnej školy. Poprípade (neplatí to v každej krajine), môžu vzdelávať svoje deti doma.

Ak však rodičia nemajú peňazí nazvyš a necítia sa na to, aby svoje deti vzdelávali v obývačke, sú odkázaní na štát. A to je príčina problémov – čím viac štát diktuje verejným bezplatným školám podmienky, tým viac to naráža na právo rodičov vychovávať svoje deti v súlade s ich svetonázorom. Inak povedané, ak pani Lautsiová nechcela platiť súkromnú školu, v Taliansku bola nútená, aby deti poslala do škôl s krížmi na stenách. Voľný preklad z rozsudku: „Občan bol postavený pred situáciu (kríž v triede), ktorej sa môže vyhnúť iba za cenu neprimeraného snaženia a obety.“

Štátne kríže

Kríže v talianskych školách nemožno považovať za výsledok vôle rodičov vychovávať svoje deti v súlade s kresťanským svetonázorom. Povinnosť umiestňovať krucifixy do tried sa v Taliansku datuje do 20. rokov minulého storočia, keď krajinu humpľoval Mussoliniho fašistický režim. Táto regulácia sa zmäkčila až v polovici 80. rokov, keď katolícke náboženstvo prestalo byť štátnym náboženstvom. V súčasnosti visia kríže na stenách škôl aj na základe direktívy tamojšieho ministerstva školstva z roku 2002, ktorou sa riaditeľom všetkých škôl umiestňovanie krížov síce neprikazuje, no odporúča. Splnenie zákona v Taliansku tak v sebe zahŕňa aj povinnosť poslať svoje dieťa do triedy s krucifixom. Deti sú tak naozaj „nútené“ uznávať dominanciu kresťanstva.

Talianska vláda sa bránila, že kríže na školách nie sú len náboženským symbolom, ale aj symbolom Talianska. „Kríž sa stal jednou zo sekulárnych hodnôt talianskej ústavy,“ argumentovala. Nazdávam sa, že z pohľadu kresťanov by sa mal za omnoho škandalóznejší považovať názor talianskej vlády. A nie súdu, ktorý odmietol takúto dekristianizáciu najdôležitejšieho symbolu kresťanskej viery. ESĽP sa jasne priklonil k tomu, že kríž je náboženským symbolom.

Ale budiš – ak by aj kríž bol akýmsi sekulárnym symbolom talianskej štátnosti, jeho vnucovanie školám môže byť stále problematické. Podľa môjho názoru ide vo svojej podstate o veľmi podobnú situáciu, o akú sa na Slovensku usiluje Ján Slota s Rafaelom Rafajom. Chcú zaviesť do každej triedy všetkých škôl štátne znaky a povinné spievanie hymny. Problémom takejto snahy nie je štátny znak alebo hymna. Ale to, že rodičia nemajú možnosť zabrániť tomu, aby s ich deťmi cvičili podľa záujmov pomýlenej vlasteneckej propagandy.

Problém pani Lautsiovej

Ak si chce štát zachovať silný vplyv na obsah a formu výučby, hrozia dve veci. Buď sa rezignuje na pluralitný charakter štátu a určí sa dominantný prúd, podľa ktorého sa deti budú učiť. Ten bude, samozrejme, predmetom nekonečným politických a ideologických rozporov. Alebo sa školy premenia na impotentné výkladné skrine politickej korektnosti.
Omnoho lepším riešením by bolo, keby sa štát zo škôl stiahol. Dilemu, či budú visieť v triedach kríže alebo nie, by nechal na ich zriaďovateľov, učiteľov a najmä rodičov. Bolo by omnoho múdrejšie, aby štát priamo finančne nepodporoval štátne školy. Ale dával príspevky rodičom, ktorí rozhodnú, na ktorú školu túto dotáciu posunú. Či to bude obecná škola, súkromná katolícka internátna škola, waldorfský experiment, alebo si za „normatív“ nakúpia učebné pomôcky a deti budú učiť sami, bude ich vecou.

Je to dobrá cesta ako okrem iného ochrániť deti pani Lautsiovej od krížov na stenách. A tiež ako chrániť deti tradičných talianskych katolíkov, ktorí povedzme nechcú, aby sa ich jedenásťročné deti učili (pod krížom) ako sa nasadzujú kondómy.

Čo sa týka samotného rozsudku, o jeho význame sa bloguje aj priamo na stránke ESĽP. Nie je totiž celkom jasné, či je absolútnym zákazom krížov vo verejných školách. Alebo ide len o konštatovanie, že povinnosť škôl umiestňovať kríže na stenách verejných škôl je v rozpore s dohovorom. Nech už Veľká komora spresní rozsudok tým či oným smerom, pachuť, že problém spustila neochota štátu nechať rodičov vychovávať deti podľa svojho presvedčenia, ostane.

Pavol Kubík
Autor je reportér týždenníka TREND.
Foto: Flickr.com, wikimedia.org

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo