V diskusii na sociálnej sieti som si prečítala názor: "Demokracia znamená, že môžem kritizovať a útočiť, na koho chcem a môžem používať slová, aké chcem!" Na počudovanie nebolo v tej chvíli nikoho, kto by oponoval. Pre mňa to bol signál napísať tento text.

     Zaujal a inšpiroval ma však aj celkom iný prístup k demokracii. Schopnosť prijať verejnú kritiku a schopnosť sebareflexie. Dokonca alebo možno práve vtedy, keď ste mienkotvorné médium, prípadne "hnusný a zmanipulovaný mainstream", ako by napísali niektorí mudrlanti, ktorí sa novinárčine a médiám rozumejú ako hus do piva. 

     Nuž takáto nevídaná vec sa podarilo českému Respektu. Verejne si priznali chybu a sypali horúci popol na hlavu. 

https://www.respekt.cz/agenda/tahle-obalka-se-nam-nepovedla

     Na obálke ostatného čísla časopisu, ktorého hlavou témou je kritika čínskej sociálnej siete TikTok, grafik zverejnil slovné spojenie "Ťing Ťong". Mimochodom ide o výtvarníka Pavla Reisenauera, ktorý od roku 1991 pracuje jako ilustrátor v týždenníku Respekt a za „jedinečnú výtvarnú reflexiu společenských udalostí“ na stránkách tohoto periodika získal roku 2008 Cenu Karla Havlíčka Borovského.  

     Po zverejnení inkriminovanej ilustrácie so slovom Ťing Ťong sa zdvihla veľká vlna kritiky. Teda iba taká malá vlnka. aby som bola presná, lebo keby bola veľká, dorazila by v rámci našej "malej" Európy aj na Slovensko. U nás si to prakticky nikto ani nevšimol. O čo teda ide? 

     Mnohí ľudia to nechápu dodnes. Dokonca ani po vysvetlení a ospravedlnení šéfredaktora Erika Taberyho vietnamskej komunite. Niektorí čitatelia Respektu, Česi aj Slováci, iba začudovane krútili hlavou nad tým, prečo vznikla táto obrovská a podľa nich aj zbytočná "búrka v šerbli".

     Pre niektorých je zrejme bežné používať slová ako neger, cigoš, rákosník alebo ťingťong v kontexte posmechu. Ba dokonca sa naježia ako dikobraz, keď sa niekto pozastaví na ich používaním. Žijeme totiž v dobe, keď niektoré slovíčka a pomenovania "snaživí jedinci" likvidujú, dokonca aj z klasickej literatúry. Napríklad z detektívok Agathy Christie.  

     Ako sa zorientovať v tom, kedy je "šteklivé" slovíčko prijateľné a kedy nie?

     Respekt som si vždy vážila pre ich novinársku kvalitu a profesionalitu. O demokraciu (ale nie o tú deformovanú, ktorá znamená neobmedzenú slobodu a možnosť robiť si alebo kritizovať čo chcem, kedy chcem a ako chcem) sa dlhé roky starajú a zalievajú ako kvetinku. Neúnavne a s úctou k čitateľom.  

     Aj v tomto prípade nám Respekt dal lekciu, kedy je slovíčko v poriadku alebo v neporiadku, kedy má alebo nemá hanlivý a posmešný význam a kedy len "tne do živého" a kedy je čas ospravedlniť sa. Príkladom je francúzsky satirický časopis Charlie Hebdo a následky, ktoré priniesla nejedna jeho karikatúra na obálke. Takých príkladov je viac a nielen v posledných rokoch a mesiacoch.  

     Vyzerá to totiž, že namiesto scitlivovania sa z nás stávajú zmanipulované citlivky, ktoré vlastným rozumom a vlastným srdcom nedokážu rozoznať nadsázku, humor, satiru, vtip alebo pravdivé aj keď poriadne tuhé šľahnutie bičom či evidentný zámer posmievať sa a urážať.  

     Nehovoriac o tom, že takmer vymizla naša schopnosť verejne sa ospravedlniť, keď sme urobili prešľap. Väčšina z nás je totiž presvedčená, že chyby nerobíme a keď aj áno, tak ospravedlneniu sa stačí vyhnúť a nikto si nič nevšimne. 

     Ďakujem, Respekťáci.