KOMENTÁR: Slovník zlodejstva

Nedávno som počas diskusie s vysokoškolskými študentmi dostal túto otázku: odkiaľ viete, že politici kradnú?

Predtým som totiž prehlásil, že niektorí (aj menovite) politici sú zlodeji. Ako neskôr vysvitlo, problém študentky bol, že médiá správu nepodávajú takto: „Na ministerstve školstva, ktorému šéfuje nominant SNS, sa kradne. Za nové učebnice sa totiž platí viac, ako by normálne stále ich výroba a distribúcia. A tie peniaze sa niekomu platia. No a keďže pánom situácie a inštitúcie je minister a jeho vysokí úradníci, tak tie peniaze skôr či neskôr skončia u nich, resp. v blízkych firmách a u blízkych ľudí.“

Samozrejme, takto sa to napísať nedá. Tu sa politici súdia aj za oveľa opatrnejšie formulácie a vidíme, ako to s ich súdmi končí.

Potom som pochopil, že formulácie typu rokovacie konanie bez zverejnenia pôsobia viac ako administratívna hantírka, než signál, že môže ísť o mútne vody.

Takže prinášam jednoduchý slovník zlodejstva vo verejnej správe. Prvá fráza, ktorá neveští nič dobré je:

„rokovacie konanie bez zverejnenia“ či „priame zadanie“

Jednou z úloh štátu je zbierať peniaze od jedných a dávať ich druhým. Teda prerozdeľovať. Mal by to robiť čo najefektívnejšie. Ako by to teda mal robiť? Povedzme, že chcete kúpiť byt. Ako budete postupovať? Sadnete za internet, porovnáte ceny, obeháte tie najvýhodnejšie a vyberiete ten, čo bude mať najlepší pomer cena/kvalita. Tak by to mal robiť aj štát. Porovnávať a vyberať najvýhodnejšie. Keďže štát nakupuje za veľké peniaze, predpokladá sa, že firmy sa pôjdu potrhať, aby mu mohli predávať. Preto by štát mal robiť súťaže, dať svetu vedieť, že ide míňať peniaze. Netreba sa báť. Firmy hneď pribehnú, chcú zarobiť. A štát by si tak mohol vybrať najvýhodnejšiu ponuku.

Čítajte tiež:
Cirkev a vedľajšie škody krízy Zdieľať

Keď sa však v novinách objaví správa, že nejaký úrad vyberal priamym zadaním napr. autá, počítače, stavebné práce či niečo iné, čo dokáže dodať veľa firiem, je pravdepodobné, že sme narazili na zlodejinu. Vybral si totiž vyvolenú firmu a dal jej zákazku, pričom si ani nevypočul návrhy ostatných. Hm, prečo by to asi robil? Aká je šanca, že trafil najlacnejšiu možnosť? A čo by tak z toho asi mohol mať šéf úradu, keď niekomu dohodí biznis bez námahy?

„počet účastníkov v súťaži: jeden“

Toto je ďalší, čoraz častejší model. Vypíše sa súťaž za veľké peniaze, no prihlási sa iba jedna firma. Ako je to možné? To žiadna iná firma nechce veľkú zákazku? Môže sa stať. Ale oveľa pravdepodobnejšie bude, že súťaž je náročky prispôsobená vopred vybranému uchádzačovi. Napríklad. Povedzme, že štát kupuje autá. Ale v podmienkach bude toto: Musia mať taký a taký motor, také a také sklá, taký a taký objem nádrže a takú a takú maximálnu rýchlosť. Keď si to dáte dohromady, vyjde vám iba jeden typ auta na trhu. Hm, aká náhoda...

„zmluva je tajná, lebo ide o obchodné veci“

Toto je pomerne častá výhovorka, keď si novinári či občianski aktivisti žiadajú kópie zmlúv medzi štátom a firmami. A podľa zákona o poskytovaní informácii na to majú právo. Ak sú v zmluvách citlivé veci, môžu ich úradníci začierniť. No dostať sa na Slovensku k zmluvám je často nemožné, nepomáha ani zákon. Úradníci a politici proste odmietnu ukázať, aké obchody uzatvárajú za naše peniaze. Zákon ich netrápi. Ako je to možné? A prečo to asi robia?

Toľko krátky slovník zlodejstva. Keď najbližšie budete počuť alebo čítať, že niečo sa kupovalo priamym zadaním, že sa nejaká zmluva nezverejňuje, lebo je tajná alebo v nejakej súťaži bude len jedna firma, zbystrite. Šanca, že ide o zlodejinu, je prudko vysoká.

František Múčka
Autor je zástupca šéfredaktora TRENDU a spolupracovník Postoy.sk
Foto: Flickr.com

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo