Pani Aneta (nazvime ju vymysleným krstným menom) je štyridsiatnička, ktorá pôsobí v širšom manažmente nie bezvýznamnej slovenskej firmy. Má zahraničné vzdelanie a za sebou kariéru v cudzine i doma. Zarába mesačne vyše 7-tisíc eur v hrubom, čo v oblasti jej expertízy ešte zďaleka nie je strop.

Je pokladaná za kompetentnú odborníčku a v posledných mesiacoch dostala niekoľko ponúk na vstup do politiky od viacerých strán. Zatiaľ všetky zdvorilo odmietla.

Hoci na politiku má vyhranený názor, ktorým sa vo svojom okolí netají, a aj preto sa dostala do hľadáčika straníckych lovcov lebiek, nevie si predstaviť, že by kandidovala na poslankyňu Národnej rady alebo by nejakej strane prisľúbila, nech s ňou počíta ako s možnou ministerkou. Príjmovo by si totiž oproti dnešku pohoršila. Poslanci parlamentu zarábajú v hrubom aj s paušálnymi náhradami vyše 5-tisíc eur.

No peniaze, prirodzene, nie sú všetko. Kým vrcholoví politici sú pod drobnohľadom médií, všade na ulici ich ľudia spoznávajú a slúžia ako hromozvod hnevu voličov i politických oponentov, väčšinu generálnych riaditeľov bánk, mobilných operátorov či veľkých výrobných závodov poznajú len pozorní čitatelia ekonomických časopisov. A ľudí na ďalších úrovniach riadenia v týchto veľkých firmách poznajú zvyčajne len ľudia z fachu.

Súkromný sektor vám dáva súkromie. Práca pre verejný sektor často znamená, že váš život sa stáva taktiež verejným.

Iste, špičkový človek z biznisu občas do politiky vstúpi. Nie nutne kvôli peniazom, ale preto, že chce presadiť napríklad nejakú rezortnú reformu a pokladá to za príťažlivú osobnú a kariérnu výzvu. No zrejme je oveľa viac takých, ktorým náklady politiky nestoja za to, aby to v nej skúšali. A tak kým tí najlepší zostávajú v súkromnom sektore, do politiky sa často tlačia jednotlivci, u ktorých sú nadpriemerné asi len egá a osobné ambície (nie nutne kryté schopnosťami).

Prečo o tom písať? Pred pár dňami opäť začala rezonovať myšlienka Igora Matoviča, aby sa platy poslancov znížili na úroveň výšky priemernej mesačnej mzdy a zvyšok by vraj mohla doplácať materská politická strana.

Bola to jeho druhá predvolebná „atómovka“ po nápade vyplatiť voličom jednorazovo 500 eur, ak sa zúčastnia na septembrových parlamentných voľbách. Predseda OĽaNO by tieto dva svoje nápady tromfol asi len vtedy, keby navrhol zrušenie ypsilonu. Na tomto mieste sa akiste niektorí čitatelia zhrozia. Veď čo ak Igor Matovič neodolá myšlienke zanechať po sebe výraznú stopu aj v slovenskom pravopise…

Periodicky sa vracajúce iniciatívy zmrazovať alebo znižovať platy poslancov či členov vlády sa niektorým voličom dobre počúvajú. Tých poslaneckých 5-tisíc eur totiž spravidla porovnávajú so svojimi príjmami, ktoré väčšinou túto úroveň ani zďaleka nedosahujú.

V skutočnosti by sme platy vrcholových ústavných činiteľov mali skôr porovnávať s odmenami vrcholových manažérov v súkromnej sfére, ktorí taktiež spravujú stámiliónové či miliardové hodnoty. No ich platy väčšinou nie sú široko známe.

Položme si však otázku: zvýši návrh Igora Matoviča pravdepodobnosť, že sa kompetentní ľudia zo súkromnej sféry (ako pani Aneta z úvodu článku) zapoja do politiky, alebo ju zníži? Skúste sa na ten návrh pozrieť nie cez svoju peňaženku, ale očami úspešného riadiaceho pracovníka z biznisu.

Ak by to prešlo, vrcholová politika by bola pre záujemcov zvonka ešte menej príťažlivá ako dnes. Respektíve viac by lákala ľudí už zabezpečených, prípadne takých, čo si nízky plat budú chcieť financovať cez ústretovosť voči lobistom alebo korupciu.

Zároveň by tu politická strana dostala kontrolu nad odmeňovaním poslanca. Kto by asi rozhodoval o tom, koľko strana poslancom doplatí? A kto by o tom rozhodoval v OĽaNO?

Doplatok by sa stal odmenou za lojalitu. A pri závistlivom a neprajnom nastavení veľkej časti slovenskej spoločnosti by ešte strany boli motivované súťažiť v tom, kto svojim poslancom bude vyplácať najnižší doplatok.

Iste, mnohí voliči sú frustrovaní z poslancov, ktorí poberajú plat, ale ktorých inak nevidieť. Na druhej strane, je ťažké objektivizovať meradlo pracovnej vyťaženosti politika. Zákony nie sú klince (čím viac ich vyrobíte, tým lepšie) a hyperaktívny poslanec, ktorý podal desať škodlivých návrhov zákonov, nie je užitočnejší ako „lenivý“ poslanec, ktorý nepodal žiadny. U niektorých zákonodarcov by sme mali byť radi, ak nevyvíjajú prílišnú legislatívnu aktivitu. A keď je volič s prácou poslancov svojej strany nespokojný, môže jej to dať najavo priamo.

Len pre informáciu, k platom vrcholových politikov sa dá pristupovať aj inak. Asi najlepšie plateným šéfom exekutívy na svete je singapurský premiér Lee Hsien Loong. Ročne zarobí približne 1,5 milióna eur, čo je viac ako prezident USA. Joe Biden zarobí ročne zhruba 370-tisíc eur, kým slovenský premiér asi 80-tisíc eur ročne.

Ministri v Singapure môžu zarobiť od 422-tisíc do 650-tisíc eur ročne, keďže ich plat má pevnú a variabilnú zložku v závislosti od schopnosti dosahovať stanovené ciele. Zvolení poslanci v päťmiliónovom ázijskom štáte si ročne prídu na v prepočte 134-tisíc eur.

Kým na Slovensku sa plat poslanca počíta ako trojnásobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve znížený o deficit (plus paušálne náhrady) a plat ministrov ako 1,5-násobok platu poslanca, v Singapure sa plat vrcholových verejných činiteľov odvíja od mediánového príjmu tisícky najlepšie zarábajúcich Singapurčanov.

Ako to tamojšia vláda odôvodňuje? Na jej stránke sa píše, že politický činiteľ by sa mal predovšetkým vyznačovať zmyslom pre službu verejnosti:

Existujú názory, že napriek vynikajúcemu podávanému výkonu a takmer absentujúcej korupcii sú singapurskí politici preplatení. Aj tam už v minulosti došlo k zníženiu platov politikov, ktoré boli dokonca ešte vyššie než tu uvádzané čísla. A nechceme ani tvrdiť, že Slovensko má teraz pretekať so Singapurom dorovnaním platov politikov na ich úroveň.

No tento ázijský príklad si zaslúžil byť spomenutý v kontraste k našej vlastnej debate o platoch politikov. Ide totiž o alternatívny spôsob, akým môže jedna päťmiliónová krajina pristupovať k odmeňovaniu zástupcov občanov vo verejnom živote.