Môj vzťah s kardinálom Korcom

Môj vzťah s kardinálom Korcom

Čítanie na nedeľu bude dnes úryvkom z knižného rozhovoru s Františkom Mikloškom.

František Mikloško na prezentácii svojej novej knihy povedal, že okrem rodičov ho v živote najviac ovplyvnil Ján Chryzostom Korec. Mnohých prítomných to vzhľadom na politické rozdiely medzi Mikloškom a kardinálom Korcom po roku 1990 prekvapilo. Prinášame úryvok z knihy, kde sa Mikloško o kardinálovi vyjadruje. Rozhovor viedol Ján Štrasser. Recenziu na knihu prinesieme v najbližších dňoch.

 

Hovoril si, že Korec ti finančne vypomáhal. A asi nielen tebe. Kde na to bral opravár výťahov? Spýtam sa inak: Aktivity tajnej cirkvi si vyžadovali isté finančné zázemie. Kto ju financoval?

Ľudia združení v tajnej cirkvi mali svoje občianske zamestnania. A nejaké percento z príjmov odvádzali do spoločnej kasy. A Korec bol uznávaná autorita nielen tajnej cirkvi, ale cirkvi vôbec. Chodievali za ním kňazi z celého Slovenska a občas mu dali nejaké peniaze, aby mal na svoju činnosť. On osobne bol veľmi skromný.

Vatikán vás nepodporoval?

Finančne nie. Pomáhali nám však mnohí Slováci v zahraničí. Biskup Hnilica, ďalší slovenskí kňazi, čo žili v Ríme, ale najmä Anton Hlinka v Mníchove a slovenskí manželia Frühwaldovci z Viedne, ktorí sa desaťročia starali o potreby cirkvi na Slovensku.

Ako komunikovala tajná cirkev s Vatikánom?

Intenzívne, ale čo je najdôležitejšie, prakticky bezprostredne s pápežom Jánom Pavlom II. Silvo Krčméry sa s ním poznal osobne ešte z čias, keď Ján Pavol II. bol kardinálom Wojtyłom a bol krakovským arcibiskupom. Silvo ako lekár poznal aj významnú poľskú lekárku a osobnú priateľku pápeža Jána Pavla II. Wandu Półtawsku. Wanda sa pri svojich cestách do Ríma často zastavila na Slovensku, Silvo aj biskup Korec jej povedali, čo sa tu deje, čo si o tom myslíme. Ona to tlmočila priamo Svätému Otcovi a on nám cez ňu dával odkazy. Nekomunikovali sme cez nijaké nunciatúry či sekretariáty.

Stotožňoval si sa so všetkými postojmi biskupa Korca?

Do pádu komunizmu bezpochyby.

A po ňom?

To je zložitejšie.

Pokiaľ viem, po revolúcii sa vzťah Vladimíra Jukla k biskupovi Korcovi zmenil. Jukl sa nestotožnil s Korcovým nadšením pre samostatné Slovensko.

Aj Vlado, aj Silvo sa s Korcom viac-menej rozišli. Boli za spoločný štát s Čechmi, lebo si mysleli, že českí katolíci nás budú potrebovať. Ďalší dôvod bol, že mali vyhranený postoj k Vladimírovi Mečiarovi.

Portrét predsedu slovenského parlamentu Františka Mikloška, júl 1990.

Korec podporoval Mečiara?

Nedá sa to takto zjednodušiť. Verejne sa proti Mečiarovi a mečiarizmu nikdy nepostavil. Chcel samostatný slovenský štát. Hneď po páde komunizmu naliehal, aby sa československá biskupská konferencia rozdelila. Vo Vatikáne to neprijali.

Načrtni stručne osud biskupa Korca po Nežnej revolúcii.

Koncom osemdesiatych rokov nastal mierny politický odmäk. V roku 1988 vysvätili za trnavského biskupa Jána Sokola, v roku 1989 ešte pred Nežnou revolúciou za spišského biskupa Františka Tondru. V decembri 1989 bol menovaný za prešovského biskupa Ján Hirka. Po novembri 1989 vyšiel z ilegality aj biskup Ján Korec a začiatkom januára 1990 sa stal rektorom Kňazského seminára svätého Cyrila a Metoda v Bratislave. Keď som tam raz za ním aj s Jánom Budajom prišiel, videl som, že je týmto postom zaskočený, možno až dotknutý. A právom. On, autorita a symbol slobodnej cirkvi za totality, sedel v kancelárii, odsunutý, podriadený trnavskému biskupovi Sokolovi! V tejto fáze do toho vstúpil Silvo Krčméry, ktorý využil svoj dôverný vzťah s pápežom Jánom Pavlom II. a intervenoval uňho, aby prázdne stolce obsadil takými biskupmi, ktorí sa v časoch komunizmu verejne osvedčili. Tak sa aj stalo – vo februári 1990 pápež vymenoval štyroch nových biskupov. Do Banskej Bystrice šiel Rudolf Baláž, do Rožňavy Eduard Kojnok, do Košíc Alojz Tkáč a do Nitry Ján Chryzostom Korec. Byť biskupom v Nitre, kolíske kresťanstva na Slovensku, až to bolo pre Korca to pravé zadosťučinenie.

Biskup Korec v júli 1990 osobne posvätil prvú pamätnú tabuľu, odhalenú prezidentovi Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. V prvej chvíli som nechcel uveriť, že to bol ten istý Korec, ktorý v októbri 1987, v čase, keď to ešte naozaj bolo nebezpečné, podpísal Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska.

Povedal mi, že nevedel, o čo ide. Bol presvedčený, že posväcuje tabuľu na budove bývalého mužského rímskokatolíckeho učiteľského ústavu, ktorý v roku 1934 založil a nejaký čas i viedol doktor Jozef Tiso, vtedajší bánovský dekan. A že až keď spadla plachta z tabule, zistil, čo je na nej napísané.

Obaja vieme, že doktor Jozef Tiso je nedeliteľný. Povedal si, že biskup Korec chcel samostatné Slovensko.

Áno, verejne podporil požiadavky Matice slovenskej a všetkých tých organizácií a spolkov, ktoré bojovali za zvrchovanosť Slovenska.

Ty si bol v rokoch 1990 až 1992 predsedom slovenského parlamentu, fakticky hlavou Slovenskej republiky, biskup a vtedy už kardinál Korec zasa nespochybniteľnou autoritou katolíckej cirkvi na Slovensku. Ty si bol za spoločný štát Čechov a Slovákov, Korec za samostatné Slovensko. Ako to ovplyvnilo váš hlboký vzťah, o ktorom si tak pekne hovoril?

Musím povedať, že stále som mal uňho privilegované postavenie. Do ničoho ma netlačil, cítil som sa pri ňom slobodný. Prijímal ma dvakrát do roka, na Štedrý deň a na Bielu sobotu. A vždy to boli pekné rozhovory. No témam ako zvrchovanosť, samostatnosť, spoločný štát sme sa vyhýbali. Niekedy naznačil, že niektoré veci vníma a posudzuje inak. Ale náš vzťah ostal srdečný, pretože obaja sme ho vzťahovali na našu spoločnú minulosť, keď sme vzdorovali prenasledovaniu cirkvi.

Nevyčítal ti ani tvoje hlasovanie proti zvrchovanosti Slovenska a proti Ústave SR v roku 1992?

Nie. Aspoň nie priamo. Myslím, že mu na mne aj na Jánovi Čarnogurskom a vlastne aj na celom KDH prekážal nedostatok akéhosi štúrovského pátosu voči vznikajúcej Slovenskej republike. To ho ťahalo k Matici slovenskej, možno k SNS, neskôr k HZDS, ešte neskôr k Smeru. Ale raz mi povedal: „Dúfam, že nepochybuješ, že som vždy volil KDH.“

Istý človek v diskusii na internete napísal: „Je povšimnutiahodné, ako sa všetci tí postkomunisti a komunisti pochytali za ruky a začali okolo otca kardinála ,vrúcne‘ tancovať.“ Nelichotilo mu to?

Určite trochu hej. Spomínam si, s akou radosťou ho v Topoľčanoch prijímali do Spolku slovenských spisovateľov. Iste aj on bol rád. Všetci sa okolo neho tlačili.

18. september 1990, Bratislava: František Mikloško s britskou premiérkou Margaret Thatcherovou.

Po páde komunizmu Korec svoju autoritu v cirkvi i medzi veriacimi tak trochu stratil. Mýlim sa?

Jeho postoj k zvrchovanosti a samostatnosti Slovenska vyvolal u jedných nadšenie, u druhých rozpaky, ba i sklamanie. Mne vtedy Korec povedal: „Neviem si predstaviť, že by v takejto historickej chvíli cirkev stála mimo a nevyjadrila sa k tomu pozitívne.“ Podľa mňa všetci biskupi boli za samostatné Slovensko. Ich postoje sa začali diferencovať až pri Mečiarovi a jeho spôsobe využívania moci.

Rozmýšľam o Korcovej pevnosti a odvahe vystupovať proti komunistickému režimu a neodvahe či neochote vystúpiť proti brutalite mečiarizmu...

Mám na to jedno vysvetlenie. Biskup Korec hlboko prežíval traumu Slovenského štátu a najmä jeho koniec. A želal si, aby nové samostatné Slovensko bolo silné. Zrejme mal pocit, že Mečiar je ten správny človek, ktorý ho udrží proti všetkým nepriateľom slovenskej samostatnosti. Uveril jeho charizme aj jeho moci. Nebral do úvahy jej negatíva. Nebol jediný.

Vráťme sa – len v tomto rozhovore – do totality. Téma: Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris.

V roku 1968 zaniklo prorežimné Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva, chvíľu bola relatívna sloboda. Biskup Korec 14. a 15. mája na Velehrade verejne so všetkými slovenskými a českými biskupmi koncelebroval slávnostnú omšu. Uvoľnenie však trvalo len veľmi krátko – s nástupom normalizácie opäť natvrdo prepukla proticirkevná politika režimu. V auguste 1971 sa pod egidou komunistickej strany ustanovilo hnutie Pacem in terris, prevodová páka štátu smerom k cirkvi. Komunisti potrebovali rozdeliť cirkev, zasiať do nej svár. Zneužili na to ešte aj ten názov, ukradli ho zo známej encykliky pápeža Jána XXIII.

Našiel štát v cirkvi ľudí ochotných otvorene kolaborovať s režimom?

Na čele slovenského Pacem in terris stáli Mikuláš Višňovský a Jozef Vrablec. Vo federálnom predsedníctve nechýbali ľudia ako Štefan Onderko, Alexander Horák či Zoltán Belák.

A čo na to široká kňazská obec?

Okresní cirkevní tajomníci a eštebáci na nich tlačili, zastrašovali ich. Ale tu by som s označením kolaborant narábal opatrne. Boli kňazi, ktorí sa dali zastrašiť či kúpiť, no mnohí, čo boli v Pacem in terris, napríklad využívali svoj vplyv, aby dostali čo najviac študentov na bohosloveckú fakultu. Ale celkovo toto hnutie pôsobilo na veriacich ubíjajúco.

Ako sa k Pacem in terris stavali oficiálni slovenskí biskupi?

V tom čase boli len traja – v Trnave Július Gábriš, v Nitre Ján Pásztor a v Banskej Bystrici Jozef Feranec. Aj oni boli v Pacem in terris, lebo to brali ako jediný možný modus vivendi oficiálnej katolíckej cirkvi v komunistickom štáte. No nikdy verejne nepovedali zlé slovo na tajnú cirkev, na biskupa Korca. Ani on na nich nepovedal zlé slovo.

Ako Pacem in terris vnímal Vatikán?

Spočiatku váhavo, lebo vtedy sa na Západe presadila takzvaná Ostpolitik, čiže snaha robiť reálnu politiku na základoch dohody so satelitmi Sovietskeho zväzu. O tom bol helsinský Záverečný akt konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe z roku 1975, kde sa tridsaťpäť krajín vrátane Sovietskeho zväzu zaviazalo rešpektovať ľudské práva a základné slobody vrátane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia.

27. jún 1990, Bratislavský hrad: Príhovor predsedu parlamentu k členom novej vlády.

Potešilo vás to v tajnej cirkvi?

Po tridsaťročných skúsenostiach s falošnosťou komunistov sme tomu neverili. Spomenuli sme si, ako pápež Ján XXIII. začiatkom šesťdesiatych rokov prijal Chruščovovho zaťa, šéfredaktora denníka Izvestija, Alexeja Adžubeja. Bolo to historické stretnutie. Adžubej dal vtedy pápežovi nejaké prísľuby týkajúce sa zlepšenia postavenia katolíkov v Sovietskom zväze. Nič z toho sa nesplnilo, a keď sa ho raz ktosi na to opýtal, Adžubej povedal tú pamätnú vetu: „Nás komunistov nijaké slovo nezaväzuje!“ A tak to bolo aj s Helsinkami. Až začiatkom osemdesiatych rokov Vatikán verejne odsúdil Pacem in terris. Keď už sme pri tom, mám v tom tak trochu prsty.

Ako to?

Režimistické cirkevné kruhy mali veľký záujem preniknúť aj na bohosloveckú fakultu v Bratislave, no študenti sa tomu bránili. Napadlo mi, že by sme tam mali preniknúť my. Pozval som zopár študentov ku mne a navrhol som, že ich môžem skontaktovať s ľuďmi z tajnej cirkvi aj s biskupom Korcom. Povedali mi, že aj by sa chceli vymaniť z tých mantinelov, ktorými ich zviera fakulta. Začali ku mne chodiť, absolvovali s Korcom nejaké prednášky. Raz na jeseň 1981 prišli ku mne domov a oznámili mi, že na protest proti Pacem in terris vyhlásili štyridsaťosemhodinovú hladovku. Celá fakulta. Chceli odo mňa vedieť, ako sa na to díva tajná cirkev. Tlmočil som to Korcovi, ktorý povedal: „Odkáž im, že im dávam svoje požehnanie.“ To ich upokojilo. Bola z toho obrovská aféra! Fakulta vyhlásila mimoriadne študijné voľno a všetkých poslala domov.

Ako sa to skončilo?

Malo to svoje peripetie. Jedenástich študentov vylúčili z fakulty. Ostatní sa vrátili do školy. Mnohí ich varovali, že ak neprestanú rebelovať, štát zruší fakultu a nebudú noví slovenskí kňazi. Nebola to jednoduchá situácia. Pražský arcibiskup kardinál Tomášek navštívil potom pápeža Jána Pavla II., ktorý poslal každému vylúčenému osobný dar – ruženec. Vatikán vydal v marci 1982 dekrét Quidam episcopi, v ktorom zakázal činnosť Pacem in terris. Biskup Korec bol presvedčený, že pápež sa rozhodol na základe toho veľkého protestu bratislavských bohoslovcov. No hnutie Pacem in terris to nerešpektovalo a Vatikán nebol v takom postavení, aby si zákaz dokázal vymôcť silou.

Jednou z najvýznamnejších akcií proti normalizačnému režimu bola Charta 77. Vedel si o nej?

Veľmi málo. Bola to česká záležitosť. A ja som bol v tom čase neznámy človek, nebol dôvod, aby niekto v Česku povedal, choďte v Bratislave za Mikloškom, ponúknite mu to na podpis.

Jeden z názorových prúdov v Charte 77 bol aj kresťanský. Ani s tým ste nemali kontakt?

Existovali kontakty medzi Josefom Zvěřinom a Otom Mádrom, ktorí patrili do českej vetvy Kolakovičovej Rodiny, a Juklom, Krčmérym, Korcom a inými skupinami na Slovensku. Po vzniku Charty 77 sa Václav Benda a Václav Malý začali veľmi zaujímať o Slovensko, začali navštevovať Jána Čarnogurského a jeho otca Pavla. Historik Jozef Jablonický sa potom zabával na tom, že s Malým nás zoznámil on. To sú tie paradoxy – bývalý vysoký funkcionár ČSM a komunista dal dokopy českých a slovenských katolíkov-disidentov.

Povedal si, že Charta 77 bola česká záležitosť. Áno, medzi jej prvými 242 signatármi bolo len šesť Slovákov. Do roku 1989 ju podpísalo asi 1800 ľudí, Slovákov bolo dvadsať. Prečo tak málo?

Aj preto, lebo normalizácia v Česku postihla niekoľkonásobne viac ľudí a oveľa tvrdšie ako na Slovensku.

22. máj 1996, parlamentná sála: Protest proti vystúpeniu riaditeľa SIS Ivana Lexu v NR SR.

Prečo bola na Slovensku menšia a mäkšia?

Jednak preto, že na Slovensku bol a je každý s každým nejako zošvagrený. Ale – a to je dôležité – aj preto, že Slováci normalizácii vzdorovali menej a mäkšie. Jednou z najvýznamnejších osobností saleziánov na Slovensku bol don Andrej Dermek, ich dlhoročný provinciál. A ten raz v úzkom kruhu povedal: „Slováci na rozdiel, povedzme, od Rusov nemajú ani veľkých zločincov, ani veľkých svätcov. Slováci sú tak niekde medzi tým.“ Áno, v občianskom prostredí sme nemali ani Václava Černého, ani Jana Patočku, ani Jaroslava Seiferta, ani Václava Havla. Preto bolo logické, že tých pár slovenských disidentov bolo naviazaných na české prostredie. Na Slovensku jednoducho nebol markantný odpor voči režimu. Aj Alexander Dubček sa stiahol do ústrania, ostal len abstraktnou ikonou.

Štátna moc začala chartistov kriminalizovať a vzápätí zorganizovala medzi umelcami a kultúrnymi pracovníkmi obrovskú protipetíciu – Antichartu. Podpísalo ju asi dvadsaťtisíc umelcov.

Dosť ma to vtedy šokovalo. Boli to celé strany mien v Rudom práve a Pravde. Väčšinou umelci. Ale nepoznal som prostredie umelcov a pozadie ich podpisov, preto sa to neodvážim posudzovať. Mnohí podpísali Antichartu možno v nádeji, že sa opäť zaradia do spoločnosti, odtiaľ ich za ich postoje v roku 1968 pravoverní komunisti vystrnadili. Strana to mala dobre premyslené. Tí, ktorí podpísali Antichartu, by už nemohli podpísať Chartu, hanbili by sa. Komunisti sa nebáli jednotlivcov, báli sa masy. Potrebovali dostať chartistov do izolácie. Mimochodom, aj katolícka cirkev mala svoju Antichartu. Na stretnutí s ministrom kultúry Válkom ju odsúdili slovenskí ordinári. Niektorí však tvrdili, že sa to dozvedeli len z Katolíckych novín.

Neovplyvnila vzťah slovenských kresťanských disidentov k Charte 77 aj istá nedôvera vyplývajúca jednak z českého liberalizmu a jednak z resentimentu voči Slovenskému štátu?

Ján Čarnogurský nedávno vyslovil v tejto veci názor, podľa ktorého konfrontácia s komunizmom mala v jednotlivých socialistických krajinách rôzne podstaty. V Poľsku bol podstatou vypätý katolicizmus v spojení s nezávislou odborovou organizáciou Solidarita, ktorá tiež stála na katolíckych základoch. V NDR Berlínsky múr a komunizmus začali rúcať evanjelici. V Česku do konfliktu s režimom vstupovalo najmä nezávislé intelektuálne spoločenstvo, v ňom vznikla Charta 77. Na Slovensku mohla národ senzibilizovať len katolícka cirkev, a o to sa starala práve jej tajná vetva. Tých dôkazov je viac, napríklad v roku 1983 protest proti prenasledovaniu františkánov, v roku 1985 púť na Velehrad, v marci 1988 sviečková manifestácia. Ale aj my sme si v sebe niesli jeden rozpor a z neho vyplývajúci problém.

Aký?

Slovenský štát, čiže vojnová Slovenská republika. Mali sme zásadu, že tajná cirkev sa nemá starať do politiky, lebo okamžite bude obvinená z ľudáctva, z politického katolicizmu, z klérofašizmu. A v tej chvíli stratíme podporu Západu, ktorý nemá voči Slovensku nejakú jemnú rozlišovaciu schopnosť.

Spolu s normalizáciou sa do nášho slovníka dostali slová disent, disident, niekoľkokrát zazneli už aj v našom rozhovore. Český disent bol široký a rôznorodý. A ten slovenský?

Najlepšie bola zorganizovaná tajná cirkev. Počul som, že na Slovensku disidujú aj takzvaní šesťdesiatosmičkári, za Dubčekovej éry zväčša funkcionári komunistickej strany, pre ktorých etalónom slobody a demokracie ostal socializmus s ľudskou tvárou: Anton Ťažký, Ladislav Ťažký, Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, Ivan Laluha... Ich aktivity som neregistroval. Potom tu boli intelektuáli, ktorí sa s komunizmom nadobro rozišli a aktívne vystupovali proti režimu: Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Jozef Jablonický, Július Strinka, určite aj mnohí ďalší. S nimi úzko súviseli i spolupracovali mladší ľudia najmä z ochranárskeho, vedeckého a umeleckého prostredia, spomeniem aspoň Ivana Kadlečíka, Pavla Hrúza, Jána Langoša, Jána Budaja, Martina M. Šimečku, Olega Pastiera, Ivana Hoffmana, Vlada Archleba, Jiřího Oliča, Tomáša Petřivého...

Komunikovali s vami, teda s tajnou cirkvou?

Nechcem, aby to teraz vyznelo nejako nadnesene, ale ja som bol možno jediný, kto sa s tichým súhlasom biskupa Korca, Vlada Jukla a Silva Krčméryho stýkal s ľuďmi z občianskeho disentu, ktorý mal politický rozmer. S takmer všetkými, ktorých som menoval, som bol v kontakte. Boli to skvelí ľudia, tvoriví, inšpiratívni. Veľmi ma v živote obohatili. Prinášal som im zaujímavé informácie od nás a ich pohľady a názory na politickú situáciu som tlmočil našim. Všetci vedeli, že sa aktívne do politiky nezapájam.

Aké postavenie v disente mal Ján Čarnogurský?

Ján Čarnogurský požíval rešpekt v oboch prostrediach, bol pri všetkých protestných akciách kresťanského disentu, no tento bol voči nemu opatrný, ba až rezervovaný. Biskup Korec raz povedal: „Janko už má politické ambície, to by sa mohlo zneužiť.“

Čo tým myslel?

Že dielo, ktoré tajná cirkev trpezlivo budovala celé roky, by nemalo slúžiť nijakým politickým zámerom a ambíciám. Malo by mať vyslovene náboženský charakter.

Ale o zmenu režimu vždy zápasí v prvom rade politická opozícia, nie?

Iste, veď Ján Čarnogurský napokon svoju politickú ambíciu naplno uplatnil v podmienkach slobody, keď založil Kresťanskodemokratické hnutie. Podľa mňa to bol po páde komunizmu jediný človek, ktorý mohol sformovať politickú stranu na kresťanských princípoch.

31. mája 1991, Budmerice: Rokovania o federálnej a národných ústavách Fratišek Mikloško s Dagmar Burešovou, Václavom Havlom a Alexandrom Dubčekom.

Ako ste sa vy, prenasledovaní kresťania, navzájom vnímali s exkomunistami, z ktorých mnohí v päťdesiatych rokoch vyvádzali naozaj psie kusy?

Za normalizácie nás spájal spoločný osud. Mali sme spoločného nepriateľa, aj my aj oni sme boli obeťami komunistického režimu. Ale niečo iné bolo dôležité: mnohí z nich urobili hlbokú sebareflexiu, prešli istou vnútornou očistou, zmenili sa. Myslím teraz, povedzme, na Zoru Jesenskú, Jána Roznera, Juraja Špitzera... V šesťdesiatych rokoch chceli demokratizovať komunizmus, priznali a oľutovali svoje omyly z päťdesiatych rokov, kajali sa nie slovami, ale činmi, boli statoční v auguste 1968, po nástupe Husáka sa nedali znormalizovať, neurobili sebakritiky, boli vyvrhnutí na okraj spoločnosti, niektorí emigrovali, z iných sa stali aktívni disidenti. Milan Šimečka si pred nami neraz položil otázku: „Ako to, že sme si v päťdesiatych rokoch ako študenti nevšímali, že okolo nás miznú ľudia? A keď sme to aj videli, neprikladali sme tomu dôležitosť...“

Pozoroval si, že by zmenili svoj postoj k viere, k náboženstvu?

Neviem, niektorí možno aj áno. Milan Šimečka, človek veľkého formátu, otvorený všetkému a hľadajúci v živote len to dobré, mi raz povedal, že sa pokúša doma modliť, a poprosil ma, či by som s ním nešiel na omšu, že ma bude pozorovať a robiť to, čo ja. Chcel to spoznať. Aj Miro Kusý bol výborný. Raz sa ma spýtal: „Ako je to s vami katolíkmi? Vy chcete ovládnuť celý svet?“ Odpovedal som: „Áno. Veď keď Ježiš šiel do neba, jeho posledné slová apoštolom zneli: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.‘“ A Miro hovorí: „To je katastrofa! Veď presne to isté sme chceli my marxisti!“

Ako si počas normalizácie vnímal Alexandra Dubčeka?

Nemal som s ním kontakt. Politik musí mať intuíciu a Dubčekovi tá jeho zrejme hovorila, že jeho chvíľa ešte príde. Zrejme to videl tak, že keď sa zmenia pomery v komunistickej strane, bude rehabilitovaný. Možno práve preto sa voči disentu správal opatrne.

Neprehliadnuteľnou osobnosťou slovenského disentu bol Dominik Tatarka.

Myslím, že prvý z nášho prostredia sa s ním stretol Silvo Krčméry. Vedel, že Tatarka chodil v Nitre do malého seminára, kde si ho obľúbil biskup Kmeťko...

... tak ho šiel lanáriť medzi vás.

Povedzme, že ho ako správny lekár šiel tak jemne prehmatať... Keď ho prvý raz navštívil, Tatarka mu povedal: „Budeme si tykať. Daj si dolu okuliare.“ Silvo si dal dolu okuliare a Dominik mu povedal: „Ty si apoštol!“ A potom ho aj tak volal.

Ako si ho vnímal ty?

Ako špičkového slovenského disidenta a spolu s Jánom Mlynárikom prvého signatára Charty 77. Ako okúzľujúceho človeka s obrovskou charizmou a fascinujúceho rozprávača. Všetci poslucháči mu kľačali pri nohách. Niekto spomínal, že keď Václav Havel oslavoval v Prahe svoju päťdesiatku, centrom pozornosti nebol oslávenec, ale Dominik. Dodnes som si zapamätal mnohé príbehy, ktoré mi rozprával.

Povedz jeden.

Poviem taký vážnejší, lebo hovorí o Tatarkovej ceste k jeho vnútornej slobode a nezávislosti. Začiatkom päťdesiatych rokov ho vtedajší vysoký komunistický funkcionár Rudolf Strechaj ustanovil za svojho tlačového tajomníka. Povedal mu: „Napíšeš mi dva-tri prejavy do roka a môžeš sa vyvaľovať.“ Tatarka mu napísal prvý prejav o Sovietskom zväze. Odovzdal mu ho, Strechaj ho nahlas čítal vo svojej kancelárii a Tatarka mu hovoril, kde má pridať hlas, kedy čo zdôrazniť a tak. A v jednej chvíli Strechaj prečítal vetu, ktorá sa začínala slovami: „Ja si myslím...“ Po tejto vete Strechaj zmeravel a uprene sa zahľadel na Tatarku. Dominik nám povedal: „Aj ja som zmeravel, keď som videl ten Strechajov pohľad. A náhle som si uvedomil, o čo ide. Komunista predsa nemôže povedať ,Ja si myslím‘. On si nemyslí, myslí si strana. A vtedy som precitol a pochopil som, že sa musím rozhodnúť. Ak nemám stratiť samého seba, musím si uchovať právo na výrok ,Ja si myslím‘. Tým výrokom sa človek stáva človekom, ale pre komunistu sa tým začína smrteľné nebezpečenstvo. Lebo keď on si niečo myslí, ale strana si myslí niečo iné, je po ňom. So Strechajom sme sa rozišli.“

Pekné. A múdre.

Nevyhýbal sa hovoriť o päťdesiatych rokoch. Pýtal som sa ho, ako vnímal ten čas, keď zatvárali biskupov, kňazov, keď boli tie strašné politické procesy, keď komunisti vešali svojich ľudí. Povedal mi, že ako novinár Pravdy bol na procese s Vladimírom Clementisom a potom napísal veľmi ostrý článok. „Vtedy som totálne zlyhal,“ povedal mi Dominik. „Popros otca biskupa Korca, aby mi odpustil.“

Zhováral si sa s Tatarkom aj o jeho knihách?

Raz som mu povedal: „Dominik, môžem sa ťa opýtať aj niečo nepríjemné?“ – „Pýtaj sa, Ferinko, útoč na mňa, pichaj do mňa!“ – „Napísal si Farskú republiku. Prečo si potom nenapísal aj Gottwaldovu republiku?“

A on?

Povedal: „Báli sme sa.“ K Farskej republike povedal len toľko: „Keď som ju písal, mal som pred očami, ako sa za Slovenského štátu v Žiline zaobchádzalo so Židmi. To sa nedá zabudnúť ani odpustiť.“ Potom som ho viackrát navštívil aj sám, aj s Janom Čarnogurským. V marci 1988 sme mu boli povedať, že sme ohlásili sviečkovú manifestáciu. Vtedy už zväčša polihoval. Keď sme prišli, čítal Körperovu modlitbovú knihu Prameň z Boha. Povedal nám: „Chlapci moji, veď ešte toť som písal, a teraz, ako vidíte, tu takto ležím a umieram.“ A ja: „Dominik, a čo si písal?“ A on: „Ferinko, radšej sa nepýtaj, pohoršoval by si sa.“

A pohoršoval si sa?

Priznám sa, že Písačky som nevládal čítať. Navrávačky som ešte ako-tak zvládol, ale Písačky boli na môj vkus priveľmi naturalistické. Veľmi ma oslovila jeho kniha Sám proti noci. Ale ešte k tej návšteve. Keď sme mu povedali, že ideme zvolať sviečkovú manifestáciu, povedal: „Chlapci, to je skvelé, len je dôležité, aby ste si vymysleli na skandovanie krátke a rytmické heslá.“ Vyhŕkol som: „Dominik, ja už jedno mám!“ – „Aké?“ – „Pápež je náš jediný prvý tajomník strany!“ A on: „Ferinko, to nie je ani rytmické, ani krátke!“

Tatarka v roku 1949 vystúpil z katolíckej cirkvi.

Na sklonku života sa vrátil do jej lona. Stál som pri jeho smrteľnej posteli, keď mu sviatosť pomazania udeľoval Anton Srholec. A on na to pomazanie reagoval.

 

Text je úryvkom z knižného rozhovoru Jána Štrassera s Františkom Mikloškom Rozhovory o dobe a ľuďoch, ktorý práve vyšiel vo vydavateľstve Slovart. Knihu si možno objednať na stránke vydavateľstva. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo