Hoci Mikuláš Dzurinda a Eduard Heger zatiaľ rozbiehajú vlastné stranícke projekty nezávisle od seba, v jednom znejú dosť podobne: tým, ako obaja uisťujú verejnosť, že „nebudú viesť kultúrne vojny“.

Zrejme to potrebujú zdôrazniť, lebo síce pochádzajú z kresťanského prostredia, no majú iné priority než napríklad Kresťanská únia Anny Záborskej. Nie polarizujúce kultúrno-etické otázky ako ochrana ľudského života od počatia, ale radšej „chlebové témy“: ekonomika, zdravotníctvo, školstvo, boj proti korupcii, sociálny systém… Veci, na ktoré sa dajú loviť voliči konzervatívnejšieho i liberálnejšieho razenia. Veci, ktoré naša krajina objektívne musí opraviť a nachádzajú sa tiež medzi hlavnými prioritami širokej verejnosti.

V tomto zmysle sa dá postoju Mikuláša Dzurindu i Eduarda Hegera rozumieť. Chcú sa sústrediť na to, čo spája a je prioritné, nie na to, čo rozdeľuje a je z pohľadu väčšiny spoločnosti okrajové. No v niečom to ukazuje aj isté nepochopenie našej doby. Časy sa totiž oproti minulosti zmenili a vývoj na západ od našich hraníc naznačuje, že sa zmenia ešte viac.

Aby sme demonštrovali, o čo ide, prenesme sa najskôr v čase, trebárs do roku 2003. Vtedy bolo ľahké na Slovensku povedať, že chcete byť „konzervatívno-liberálnou stranou“.

Hlavnou témou politiky boli „reformy“, rozumej: dokončenie postkomunistickej ekonomickej transformácie. Pro-life návrhy prichádzali do parlamentu zriedkavo, homosexuálne zväzky boli úplne okrajovou témou. Legalizácia marihuany alebo eutanázia sa tiež veľmi neriešili. Politická korektnosť bola bizarným problémom západných krajín, nie Slovenska.

V situácii, keď politike dominovala ekonomicko-sociálna deliaca línia, bolo pre stranu ako SDKÚ jednoduché povedať, že členom dáva na kultúrno-etické otázky voľný mandát. Bolo totiž pravdepodobné, že sa v politike s nimi stretnú zriedkavo a postoj čelných predstaviteľov strany k nim neodplaší nejakú výraznú skupinu potenciálnych voličov.

Že sa to začalo postupne meniť aj u nás, sa ukázalo v plnej nahote v roku 2006, keď sa rozpadla liberálna strana ANO Pavla Ruska a Mikuláš Dzurinda zacítil šancu prevziať jej voličov. Vyhranil sa preto proti takzvaným vatikánskym zmluvám, ktoré mu dovtedy neprekážali, a vyvolal konflikt s KDH, pre ktoré išlo o zásadnú tému. Druhá Dzurindova vláda preto skončila predčasne.

No ani v tej dobe nebola deliaca línia v kultúrno-etických otázkach medzi hodnotovými konzervatívcami a sociálnymi liberálmi taká hlboká ako dnes. Naproti tomu v súčasnom volebnom období sa zdalo, že najmä KÚ predkladá pro-life návrhy zákonov každý polrok. Čiastočne to robiť musela, aby sa na tejto téme nemohli priživovať subjekty, ktoré do parlamentu dostala ĽSNS.

Na druhej strane, SaS kontruje návrhmi na zavedenie registrovaných partnerstiev, čo sa napríklad politikom konkurenčnej PS i spriazneným médiám zdá už málo. A objavila sa tiež téma transgenderizmu v rozrastajúcej sa reťazi písmeniek za tým, čo bolo kedysi len „L & G“ hnutím.

Povedať v roku 2023, že nechcete riešiť kultúrno-etické témy, znamená, že sa odmietate postaviť čelom k reálne existujúcemu politickému zlomu, ktorý v spoločnosti existuje. A je väčší než ešte pred pár rokmi. Na konzervatívnej i liberálnej strane existujú pritom dosť veľké skupiny, ktorým na týchto témach záleží.

Iste, môžete povedať, že týchto voličov až tak nechcete. A nedbáte, ak budú voliť buď SaS, či PS, alebo KDH, prípadne OĽaNO.

No celá vec má ešte jeden rozmer. Ak je pravda, že na Slovensku sa až s istým časovým posunom prejavujú trendy pochádzajúce zo západnej Európy a USA, potom budú kultúrno-etické otázky časom zaberať v politike ešte výraznejší priestor. Ignorovať to je však len jedným omylom Mikuláša Dzurindu a Eduarda Hegera. Druhým omylom je myslieť si, že ide nevyhnutne o konflikt medzi liberálmi a konzervatívcami.

„Konzervatívci nemôžu poraziť liberálov, liberáli nemôžu poraziť konzervatívcov,“ povedal Mikuláš Dzurinda v januári, keď stál ešte vedľa Miroslava Kollára a spoločne spúšťali projekt Modrej koalície. Lenže pohľad na západ ukazuje, že takto ten kultúrno-etický spor vôbec nestojí.

V USA vidieť na jednej strane niečo, čomu sa hovorí „woke“ progresivizmus, vyšinuté hnutie s obrovským zázemím v médiách, na univerzitách, v korporáciách (woke kapitál) a mimovládnom sektore (BLM, Antifa, MeToo...). Svojím fanatickým dogmatizmom a netolerantnosťou voči každému, kto vybočuje čo i len trochu z predpísanej (a sústavne sa meniacej) línie, pripomína tento „woke“ progresivizmus jakobínskych fanatikov z čias Francúzskej revolúcie alebo Maove Červené gardy z čias kultúrnej revolúcie v Číne.

No proti nemu nestoja len alebo výhradne konzervatívci, ale skôr pestrá koalícia zložená z kresťanských konzervatívcov ako Rod Dreher, ateistických liberálov ako komik Bill Maher či sociálny psychológ Jonathan Haidt až po ľavicovoliberálnych heretikov, ktorých vypudilo „woke“ prostredie pre prehrešky proti progresívnej pravovernosti, ako spisovateľka J. K. Rowlingová či novinárka Bari Weissová.

Aj samotné anglo-americké konzervatívne prostredie je pestré: za republikánov na post guvernéra Kalifornie kandidovala Caitlyn Jennerová (kedysi olympijský atlét Bruce Jenner), ktorá na seba privolala búrku nevôle zo strany LGBT hnutia, keď kritizovala súťaženie biologických mužov v ženských športových ligách. V knihe Šialenstvo davov kritizuje progresívnu „politiku identity“ a koncept „intersekcionality“ zase britský konzervatívny publicista Douglas Murray, ktorý je sám gej…

V každom prípade je zaujímavé vidieť vo svete na jednej strane vyhranených ateistických liberálov ako Bill Maher, ktorí dokážu prenikavo a s ľahkosťou kritizovať excesy „woke“ progresivizmu, a potom na druhej strane slovenských „kresťanských“ politikov ako Mikuláš Dzurinda alebo Eduard Heger, ktorí sa chcú tváriť, že kultúrno-etické témy neexistujú.

No lídri Demokratov a Modrých nie sú jediní, ktorým podstata tohto zlomu uniká. Ona uniká napríklad aj Richardovi Sulíkovi. Od „pravicovoliberálnej“ strany ako SaS by ste očakávali, že sa vyhraní proti Progresívnemu Slovensku, s ktorým zvádza boj o podobný typ voliča, napríklad rozhodným postavením sa za slobodu prejavu. Toto sa však nedá dosť dôveryhodne robiť, keď v poslaneckom klube máte symboly „náhubkovej“ politiky ako exministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú a plno ďalších ľudí, ktorí v PS nie sú asi iba preto, že tam už pre nich nebolo dosť miesta.

Mikulášovi Dzurindovi a Eduardovi Hegerovi už zrejme niet pomoci. No Milan Krajniak, Milan Majerský a možno aj Richard Sulík by ešte podstatu skutočnej konfliktnej línie mohli uchopiť správne.

Zdôraznime opäť, že kultúrne vojny, ako ich vidíme na západ od našich hraníc, nie sú nevyhnutne nejakým dvojrozmerným sporom liberálov a konzervatívcov. Je to skôr konflikt, kde sa na jednej strane nachádzajú novodobí jakobínski fanatici a na strane druhej široká koalícia konzervatívcov, mnohých liberálov, ba dokonca niektorých tradičných ľavičiarov.

„Woke“ progresívci neberú zajatcov. Vyznávajú princíp: „Kto nie je s nami na sto percent, je proti nám.“ Tým sami seba uzatvárajú do sektárskeho kúta, a preto aj napokon prehrajú.

Za týchto okolností dôvtipnému konzervatívnemu politikovi stačí ku kultúrnym vojnám zaujať postoj veľkorysosti: „Kto nie je proti nám, je s nami.“