Pred niekoľkými dňami prišiel na besedu so študentmi našej školy spisovateľ a môj priateľ Daniele Mencarelli. Daniele nepatrí k tým autorom, ktorí píšu o „realite“, ale o tom, čo je „skutočné“.

Realita je totiž súbor zvykov, vďaka ktorým je všetko stále rovnaké a bezpečné, skutočné je naopak to, čo sa prejaví, keď nám nejaká udalosť (choroba, zamilovanie, smútok, narodenie…) náhle pootvorí okno v tom pravidelnom kolobehu striedania našich dní a prác a tak nás prinúti k tomu, aby sme sa prebudili.

Keď maliar Lucio Fontana rozrezával plátno svojich obrazov, dal to jasne najavo: jednotný povrch reality roztrhnutý ranou nás stavia tvárou v tvár tomu skutočnému a tak nám odhaľuje, že základom našich istôt je niekedy len papierové pozadie.

Ak chceme zostať v realite, môžeme hoci aj spať, všetko ide ďalej vo svojich koľajach a taký človek je predsa všetkými považovaný za živého, prípadne ho niekto, koho poverí plnou mocou, môže zastupovať v právnych úkonoch.

No na druhej strane, ak chceme zostať v tom, čo je naozaj skutočné, musíme byť najprv bdelí a potom odvážni.

Spisovatelia, ktorí sa zaoberajú skutočnosťou, nehľadajú ocenenia, ale píšu pre ľudí a preto, aby im pomohli objaviť svoj životný údel. Spoznáte ich, pretože okolo ich slov sa vytvára spoločenstvo, nie masa alebo bublina konsenzu.

Žiaci, bytosti hladné po tom, čo je naozaj skutočné, kládli Danielovi množstvo otázok.

„Prebudení“ jeho knihami boli zvedaví aj na ten svoj „životný údel“ (byť bdelý je podmienkou toho, aby sme našli ten svoj): je toto tu už naozaj všetko, alebo je toho ešte viac? Čo je tam vonku, mimo klietky reality? Kde môžem nájsť odvahu dostať sa z nej von?

Otázky, ktoré by žiaci mohli klásť nám učiteľom každý deň, ale ak to nerobia, musí za tým byť nejaký dôvod. Aký?

Už od detstva ma často navštevovalo presvedčenie: Ja predsa niečo viem. Problémom je zistiť, čo je tou vecou. Zdieľať

Trilógia, ktorú napísal Mencarelli: La casa degli sguardi, Tutto chiede salvezza, Sempre tornare, je autobiografickým príbehom mladého muža, ktorý sklamaný realitou upadol do závislostí (alkohol a drogy), no neprestával hľadať spásu a nachádzal ju vďaka svojej matke a deťom z nemocnice Bambino Gesù v Ríme, kde dočasne pracoval ako upratovač.

Naši študenti vycítili v Mencarelliho knihách rovnaký hlad po osude, ktorý zachránil aj jeho samého, a preto sa očami aj ušami zavesili na svedka toho „skutočného“, ktorý to napriek svojim pádom nevzdal.

Presne ako hovorí sedemnásťročný Daniele v knihe Sempre tornare, keď pracuje na poli, aby si zarobil na živobytie počas svojho mesačného úteku. Cestoval vtedy autostopom po Taliansku a od neho sa začína odvíjať jeho kríza a zároveň aj hľadanie svojho talentu:

„Hlad po životnom údele ma vždy prenasledoval. Stále myslím na svoj údel... Veriaci človek to nazýva prozreteľnosťou, pripisuje jej presnú vôľu, je to pre neho istý vývoj skutočností, ktoré sa podriaďujú určitému zámeru. Každý z nás dostal jeden životný údel. Človek, ktorý neverí v nič, to nazýva náhodou, chaotickou budúcnosťou, kde vládne ničota, kde život a smrť, víťazstvo alebo porážka sú tak trochu ako segmenty kolesa šťastia. Človek, ktorý žije niekde medzi prvými dvoma, to nazýva osudom, nemá dosť viery, aby sa oddal náboženstvu, ani dosť nihilizmu na to, aby sa poddal chaosu. Pokiaľ ide o mňa, oscilujem. Skutočne dúfať si v istých chvíľach vyžaduje neľudskú silu. To isté platí aj o zúfalstve. Jednou vecou som si však celkom istý. Pre tú časť svojho údelu, ktorá závisí odo mňa, robím a vždy budem robiť všetko pre to, aby som sa čo najlepšie poznal. Každým dňom viac a viac. Počnúc talentom, ktorý žije vo mne a ktorý mám povinnosť objaviť. Už od detstva ma často navštevovalo presvedčenie: ‚Ja predsa niečo viem.‘ Problémom je zistiť, čo je tou vecou.

Nikto mi nevymaže z hlavy, že každý z nás sa rodí s presne určeným talentom, so skrytou schopnosťou, ktorá si od nás žiada, aby sme ju objavili. Veľmi rád píšem, mám taký zvláštny pocit, že je to pre mňa naozaj dôležité, preto mi neostáva nič iné, len dúfať, že som našiel to, čo naozaj viem robiť. V noci by som mohol byť básnikom a cez deň poľnohospodárom – farmárom. Tak či onak, každý sa pre niečo narodil. To je koniec koncov moja definícia životného údelu.“

Školy sa napĺňajú rétorikami údelu, to sú takzvané mäkké zručnosti, ktoré sú síce užitočné, ale často sú skôr vnucovaním správania než objavovaním talentov. Zdieľať

Dnešné deti sú vysilené svojím „hladom po osude“ a práve vzdelávacie inštitúcie môžu na tento hlad odpovedať. V škole napríklad žiak nenájde chuť hľadať to skutočné tak, že ho tam napchajú nesúvislými pojmami, ale tým, že tam objaví svoju originalitu, ako to dobre spieva raper Ernia v skladbe Tutti hanno paura (Všetci majú strach):

A scuola mi chiedevo perché essere bravo

Se la diagnosi era quella di un destino precario …

Mi hanno fatto leggere Goethe, Kant e autori simili

Ma a me la vita poi è sembrata più i piccoli brividi.

V škole som sa sám seba pýtal, prečo by som mal byť dobrý

Ak moja diagnóza bola, že mám údel neistý …

Nútili ma čítať Goetheho, Kanta a podobných autorov

Ale mne sa vtedy život skôr zdal ako niečo, z čoho ma chytá triaška.

Školy sa napĺňajú rétorikami údelu (mäkké zručnosti – soft skills, občianska výchova, sexuálna výchova, bezpečnosť na cestách...), ktoré sú síce užitočné, ale často sa vyznačujú skôr vnucovaním správania než objavovaním talentov.

Aby sme mohli školstvo reformovať, musíme mu dať podobu, akú si zaslúži, to znamená, že musíme žiakom umožniť, aby mali svoj údel: teda aby objavili to, pre čo sa narodili.

Aby sme to dosiahli, buď sa škola stane dynamickou a začne sa točiť okolo toho, čo každé dieťa prišlo priniesť na svet (svoj talent), alebo bude naďalej skôr parkoviskom/montážnou linkou než vyhňou povolaní.

Už bude len na ňom, či sa dokáže zapojiť do hry alebo zradí sám seba, ale v tej chvíli už nebude mať alibi. Zdieľať

Každý žiak má právo odísť po absolvovaní povinnej školskej dochádzky s tým, že vie čítať, písať a počítať, tzn. že sa dokáže postaviť realite života bez toho, aby bol niekým zmanipulovaný, ale zároveň si dokáže povedať: „Pre toto som sa narodil.“

Potom už bude len na ňom, či sa dokáže zapojiť do hry alebo zradí sám seba, ale v tej chvíli už nebude mať alibi v tej podobe, že sa bude vyhovárať na neznalosť seba alebo sveta.

Isté je, že sedemnásťročný Daniele vycítil, že sa narodil preto, aby písal. A ak nedávno vydal svoj nový román (Fame d'aria), je to práve preto, lebo aj napriek tomu, že sa pokúsil zradiť sám seba, dokázal vďaka pomoci iných a tiež písaniu zostať verný svojmu životnému údelu a tak sa zachránil.

Nie náhodou je v tejto najnovšej knihe záchrana otca (čiže dospelých) zverená chorému synovi (teda novým generáciám): nie je to rétorika toho nového, ktorá zachraňuje len preto, že je nová, ale je to výkrik toho „skutočného“, ktorý preniká „realitou“, prebúdza nás a pozýva k novému životu.

Budeme mu vedieť načúvať?

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.