Dnešný svet je poznačený polarizáciou a s tým súvisiacim vzájomným obviňovaním sa z morálnej nedostatočnosti. Nie sme vždy iba „na dvoch póloch“, v skutočnosti je ich viac, ale nakreslili sme medzi sebou hrubé deliace čiary, ktorých prekročenie býva v tom či onom tábore trestané ako vlastizrada. To, čo je v tomto svete výrazným elementom, sú ideológie. Či už je to liberalizmus, konzervativizmus, čiernobiele ľavičiarstvo a pravičiarstvo, nacionalizmus alebo populizmus - všetko sú to prúdy, ktoré akoby v sebe predpojato nesú veľmi jednoznačnú a vyhranenú agendu. Čoraz viac v našom kultúrnom kontexte vyzerá, že sa schopnosť dialógu medzi týmito prúdmi umenšuje každým rokom. Čas trávený na sociálnych sieťach toto rozdelenie a trend podporuje, lebo ak sú tieto výdobytky 21. storočia v niečom naozaj dobré, tak je to vytváranie bublín. Skupiny, stránky, súkromné chaty, komunitné stream-y a do toho vsadené súdobé média bojujúce o čítanosť a „viditeľnosť“, to všetko podporuje delenie ľudí do segregovaných skupín, kde si zdieľaním rovnakého obsahu vytvárajú vlastnú ilúziu o svete a pravde, ktorá je ako vždy „iba na ich strane“.

Mám pocit, že sa výrazne posilnila túžba po politickej identite. Čoraz viac stretávam ľudí, ktorí hneď v prvom či druhom rozhovore spomenú, že sú liberálni či konzervatívni , za Ukrajinu alebo proti USA, LGBTI alebo „straight“. Akoby malo záležalo viac na tom, do akej skupiny patríme, ako na tom, kto v skutočnosti sme ako individuality. Jordan Peterson v jednom rozhovore povedal, že sa snažil svojimi videami agitovať za prijatie osobnej zodpovednosti ako alternatívy k politickej ideológii. Jeho rady sú nasledujúce: „Daj sa dokopy. Maj víziu. Urovnaj svoj život. Povedz, čo si myslíš. Drž sa ďalej od ideologických pozícii a prílišných zjednodušení.“ Peterson tvrdí , že na najfundamentálnejšej úrovni je takýto postoj jednotlivca pozoruhodnou realizáciou západnej civilizácie. Dobre hodnotovo vyvinutý a vychovaný jedinec je protilátkou proti tyranii spoločnosťou a biológiou. Je to vraj náš veľký objav, i keď túto myšlienku mali v rodiacej sa forme aj iné kultúry, ale na západe bola rozvinutá najviac. Bohužiaľ opúšťame túto cestu „Bohom danej“ individuality a vraciame sa k ideologickej identifikácii rasy alebo pohlavia a medzi týmito identifikáciami sa navzájom „trháme“ a nenávidíme. Vraj jedným z dôvodov, prečo sme k tomu motivovaní, je to, že mnohí ľudia nechcú niesť zodpovednosť za svoj život, za rozvoj seba ako jednotlivca. Takže sa mnohí snažíme zbaviť všetkej zodpovednosti. Je lákavé a pre naše pohodlie menej ohrozujúce hľadieť na chyby sveta z takejto ideologickej pozície. Pravdepodobne však budeme mať oveľa jasnejšie v tom, čo je čo, kto je kto a kde je vina, keď sa zamyslíme nad brvnom vo vlastnom oku skôr, ako sa budeme snažiť nájsť smietku v oku svojho brata.

Schválne som vybral na úvod tohto blogu definície pojmov ideológia a náboženstvo. Zatiaľ čo ideológia sa zameriava viac na kolektív, identitu a politiku, náboženstvo zo svojej definície poskytuje nástroj na komunikáciu jednotlivca s transcendentnom. Tieto dva pojmy sa čoraz viac zamieňajú, nakoľko politický ideológovia radi využívajú náboženské posolstvá na dosahovanie svojich cieľov. Tento spôsob však výrazne kriví podstatu viery a zároveň je pre spoločnosť ohrozením. Už samých seba čoraz menej vidíme ako „stvorených na Boží obraz“, ale vnímame sa viac ako príslušníkov nejakej „strany“ či názorového prúdu. Biblické a náboženské agendy sú často zneužité politikmi a ich kampaňami a zdá sa, že si často musíme vybrať stranu. Ak nám záleží na nenarodených deťoch, alebo vidíme vysokú hodnotu v stabilnej nukleárnej rodine, musíme byť konzervatívec. Ak nám záleží na menšinách alebo ochrane prírody, mali by sme byť liberálni alebo progresívni. Ale Bohu záleží na nenarodených, na rodinách, ale rovnako aj na menšinách, utečencoch či životnom prostredí. Boh je viac ako naše idey a mantinely a určite nie je konzervatívny ani liberálny. Počul som o pravidle, ktorému sa hovorí mu „Kráľovstvo pred impériom“. Politika a ideológie sú často o impériách. Rím bol ríšou rovnako ako Egypt a obe sa rozpadli. Konzervatívne a liberálne strany a politické prúdy, obe raz zaniknú, ale Božie kráľovstvo tu bude stále. I keď to mnohí tak nevnímajú, domnievam sa, že úprimné a nemanipulované náboženstvo je najúčinnejším nástrojom ochrany pred ideológiou, nie naopak. Len paradoxne je najohrozenejšie našou pýchou a redukciou transcendentných právd podľa ľudských kritérií.

Dobré je sa teda pýtať, či máme nejaký účinný nástroj, ktorý vieme použiť, aby sme zanechali našu predpojatosť a zatvrdnutosť. Zachytil som myšlienku, že mať názor je síce dobré, ale omnoho dôležitejšie je vedieť sa rozprávať. Veľmi ma oslovila. Dialóg nie je len prostriedok na hľadanie kompromisu, ale slúži na vzájomné obohatenie. Ak človek počúva, môže prostredníctvom dialógu objaviť to, čo si doteraz neuvedomoval, môže si nechať rozjasniť zrak a zbadať, čo nevidel. Nie nadarmo v katolíckej cirkvi ideme cestou návratu k takzvanej synodalite. Tento spôsob kráčania kresťanského spoločenstva nie je parlamentom ani bojiskom, ale spoločnou cestou pokory a ochotného počúvania blížnych. Vnímam, že práve pôst je hodnotným obdobím, kedy máme možnosť zhodiť nánosy a nadbytočné vrstvy nášho života. Zbavenie sa ideológie, naučenie sa dialógu, otvorenie sa tomu, čo nám Boh hovorí a potlačenie našich vlastných ideových vzorcov, to by mohlo byť jedno z predsavzatí, ktoré by našej spoločnosti mohlo pomôcť k rozkvetu. V skratke a jednoducho - starajme sa viac o to, čo nám Boh zjavuje, ako o idei, ktoré máme. Lebo ideológie sú v skutočnosti iba ľudské konštrukty, ktoré nemusia byť vždy na škodu, ale keď ostaneme ich zajatcami, nikdy neuvidíme ľudstvo, blízkych, priateľov, kolegov, či náhodných okoloidúcich v plnej kráse a hodnote, akú majú a akú si zaslúžia.