Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
06. marec 2023

Veľmi dlhá misia

Na Ukrajine som pochopila, čo znamená plakať s plačúcimi

Rozhovor s pracovníčkou charity Katarínou Pajerskou o jej pôsobení na Ukrajine a zážitkoch z blízkosti frontu.

Na Ukrajine som pochopila, čo znamená plakať s plačúcimi

Foto: Anton Frič

Katarína Pajerská odišla na Ukrajinu už pred šestnástimi rokmi. Ako hovorí, jej snom vždy bolo ísť na misie na Sibír, a keď sa naskytla príležitosť pomáhať v Mukačeve, prijala ju. Zdalo sa jej, že sa tak približuje k splneniu svojej dávnej túžby.

Dnes sa venuje Rómom v Zakarpatí a okrem toho pravidelne cestuje na východ krajiny, kam vozí humanitárnu pomoc. Často sa dostáva do kontaktu s ľuďmi, ktorí majú bezprostredné zážitky z vojny, keďže pomoc nosí až do dediniek blízko frontu. Katarína Pajerská v rozhovore priznáva, že na začiatku sa ľudí, ktorí v dedinkách zostali, snažila presvedčiť, aby odišli, no keď si vypočula ich príbehy, prestala.

Už nejaký čas chodievaš pravidelne na východ Ukrajiny. V tejto krajine sa venuješ práci s Rómami, ako ti napadlo pustiť sa do novej charitatívnej činnosti a začať voziť potrebné veci na východ?

Všetko zmenila vojna. To, že sa začala, som sa dozvedela vďaka telefonátu zo Slovenska. Pustila som si televíziu a zistila som, že vojna je tu. Už vtedy hovorili, že mnohí ľudia utekajú na západ krajiny k hraniciam. S kolegyňou sme urobili tak za krabicu chlebíčkov, navarili sme kávu a čaj a večer 24. februára sme išli na hranicu. Keď som videla tie zástupy ľudí, tie naše chlebíčky sa mi zdali kvapkou v mori. Celý deň mi vyvolávali aj Rómovia a pýtali sa ma, čo bude a čo majú robiť.

Čo nasledovalo?

Začali sme vo veľkom robiť chlebíčky a variť kávu. Aj ďalšie známe sa ma pýtali, čím môžu pomôcť, každá niečo navarila, jedna palacinky, druhá koláče, ďalšia rezne. Ja som postupne autom všetko zozbierala a nosila na hranicu. Dobrovoľníci tam postavili stany, kde sme jedlo nechávali, a oni ho rozdávali. Potom som vozila na hranicu ľudí z Mukačeva či Užhorodu, ktorí sa rozhodli odísť, no nemali auto.

Mala som z toho zlý pocit, často išli úplne do neznáma, nemali ani cestovný pas, nikdy nikde neboli a teraz išli do zahraničia. Videla som na nich obavy. Jedného dňa mi zavolal Anton Frič zo Spišskej katolíckej charity. Pýtal sa, ako sa máme, ako to zvládame, a povedal mi, že oni sú na druhej strane hranice. Bolo to pre mňa odľahčenie, mohla som už ľuďom povedať, koho na druhej strane hľadať, kto im tam poradí.

Teraz vozíš pomoc až k frontu.

Viacerí boli ochotní doviezť pomoc do Zakarpatia, u nás v Mukačeve tak bola akoby prestupná stanica. Zdieľať

Áno, postupne sa to tak vyvíjalo. V marci mi Tony navrhol, či by sme sa nešli pozrieť do Kyjeva – zistiť, čo tam potrebujú, doviezť lieky a iné veci. To bola naša prvá cesta, bolo to ešte v období, keď boli blízko mesta Rusi, ešte sa tam strieľalo. Po Vinnyciu sme mali policajný sprievod, ale ďalej už nechceli ísť, povedali nám, že ďalej už ideme na vlastné riziko. Tony tam mal kontakty, a tak sme sa do mesta dostali. Pochodili sme vtedy najmä nemocnice, aby sme zistili, čo potrebujú.

Nasledovala cesta do Dnipra a potom sme ako charita nadviazali spoluprácu s Charita Spes, čo je ukrajinská obdoba charity. U nás v Mukačeve bola akoby prestupná stanica. Viacerí totiž boli ochotní doviezť pomoc do Zakarpatia a my sme potom hľadali spôsoby, ako veci dopraviť ďalej. Vyvíjalo sa to postupne a teraz som bola v Charkove už asi po desiaty raz.

Čo do mesta zvyknete voziť?

Sme v kontakte s tamojším sídlom charity. Riaditeľom je poľský kňaz otec Wojciech a on nám vždy povie, čo práve potrebujú. Teraz nás napríklad prosili o čaje, mlieko, paštéty. Ostatné sa dá zohnať, ale tohto bol nedostatok. Ja zvyknem urobiť dopredu potravinové balíky, oni nám povedia, ktoré dediny už dávno alebo dokonca vôbec nedostali pomoc. To sú napríklad nedávno oslobodené dedinky, kam sa už dá ísť, no humanitárna pomoc tam ešte nebola. Vždy nám pridelia nejakú osobu, ktorá sa v tej oblasti vyzná, a tá nás sprevádza.

Foto: Anton Frič

Boli sme sa pozrieť na jednom charkovskom sídlisku v pivniciach, kde sa ukrývali ľudia, a naša sprievodkyňa nás upozornila na piecky, ktorými si kúrili. Povedala nám, že sú od teba.

Áno, s Rómami v Mukačeve som rozbehla výrobu piecok. Charkovský biskup totiž v jednom rozhovore po oslobodení okolia mesta hovoril, aby sme nezabudli na Charkov, na to, že ľudia naďalej potrebujú pomoc, pretože nemajú prácu a majú zničené obydlia. A spomenul, že by pomohli piecky.

Ja som často rozmýšľala nad tým, akú prácu by som mohla zohnať pre Rómov, aby si mohli zarobiť. Vedela som, že vedia urobiť piecky, nie sú úplne dokonalé, ale spĺňajú svoj účel. A tak som im navrhla, či by nechceli vyrábať piecky, ktoré by som potom ja vozila na východ. Piecky sa teda vyrábajú pri západnej hranici a slúžia pri východnej. Keď nám často vypínali elektrinu, muži boli ochotní vstávať v noci a robiť na pieckach v čase, keď bola elektrina, napríklad od druhej do štvrtej ráno. Len aby ich stihli dokončiť pred mojím odchodom.

Piecky a iné veci potom rozvážate po dedinkách v Charkovskej oblasti. Často ideš na miesta blízko frontu. Necítiš strach?

Strach je relatívne slovo. Určite mám obavy. Keď človek počuje, že v blízkosti padajú bomby, tak mu na myseľ príde všeličo. Máme taký systém, že v mestách sa ide na sídlisko, v dodávkach vezieme potraviny a postupne ich rozdávame ľuďom, ktorí čakajú v rade. Počas prvých mesiacov sa stávalo, že sme zrazu počuli ostreľovanie. Človek zrýchli tempo, občas som pozrela na nebo, či dačo neletí.

Pomáha mi mať pred sebou obrazy tých ľudí, to mi dáva odvahu prekročiť svoju hranicu strachu. Zdieľať

Vedeli sme, že Rusi útočili aj vtedy, keď sa rozdávala humanitárna pomoc. Nie som taký typ, že by som len tak hazardovala so životom. Ale pomáha mi, keď mám pred sebou obrazy ľudí, ktorí potrebujú pomoc. To mi dáva odvahu prekročiť svoju hranicu strachu.

Pred niekoľkými dňami ste boli v dedinkách, z ktorých bolo počuť výbuchy z neďalekého frontu. Vtedy si hovorila, že si sa už zamýšľala aj nad tým, či tam vôbec máš ísť.

Človek si môže povedať, že humanitárnu pomoc môže zaniesť hocikto. Ale ja to vnímam tak, že Boh mi ukázal, že treba medzi tých ľudí ísť. Aj my sa však pýtame, kde je Boh, ako sa na to dokáže pozerať. Čo si majú myslieť ľudia, ktorí tieto hrôzy zažívajú? Nejde teda iba o to, aby sme im doniesli humanitárnu pomoc, aby mali čo jesť, ale predovšetkým potrebujú vidieť, že Boh na nich nezabudol, že ich má rád. A to sa dá iba tak, že za nimi prídeme, vypočujeme si, čo hovoria, čo prežili.

Až tu som pochopila, čo znamenajú slová z Biblie plakať s plačúcimi. Lebo niekedy to najdôležitejšie je objať človeka, nechať ho vyplakať sa, povzbudiť ho. Keď som bola na výjazde naposledy, jedna 74-ročná pani mi povedala, že je rada, keď niekto príde, lebo inak má pocit, že už na nich každý zabudol. Ale keď prídeme, tak vidí, že niekomu stoja za to, aby za nimi šiel aj z takej diaľky.

Aké veci najviac potrebujú?

Potraviny, hygienické potreby, prášky na pranie. Je zima, čiže deky, paplóny, ale aj čiapky, vetrovky. Zo Slovenska teraz poslali štrikované ponožky, tým sa veľmi potešili. Pýtala som sa ich, ako dlho sú bez elektriny, a hovorili mi, že 24. februára to bol rok. A bez vody? Jedna stará pani mi povedala, že u nich je teraz problém, ale o štyri domy ďalej majú. A tak si 74-ročná babka nosí vodu od susedov. Mnohé domčeky sú pritom zruinované. Boli sme v domčeku, kde nemali ani strechu, namiesto nej bola iba fólia. Mnohí prišli o všetko. Zatiaľ bývajú u susedov, ktorí odišli.

Foto: Anton Frič

Inzercia

Prečo mnohí ľudia neodišli z frontového územia?

Tí, čo zostali, majú vážny dôvod. Na jednom sídlisku napríklad poznám dve mladé ženy, každá má malé dieťa. Pýtala som sa ich, prečo neodišli. A jedna mi povedala, že prehovárala susedov a známych, aby odišli. Mnohí jej povedali, že by aj odišli, ale kto by sa postaral o ich starých rodičov? Ona im teda povedala, že ona sa postará.

Ďalšia mi zasa na moju otázku povedala, že jedna jej stará mama má alzheimera a druhá parkinsona. Keď bola malá, obe mali dve práce, aby mohla ona aj s mamou prežiť. Ako ich teraz môže nechať samotné? Jednoducho nemá srdce nechať ich a odísť do zahraničia. Odvtedy sa ich ani nepokúšam prehovoriť, aby odišli. Ženy, ktoré sa rozhodli zostať, sú veľmi silné. Vojna ukáže, čo je v človeku.

Vždy keď sa skončil nálet, vybehla zo svojej pivnice a obišla susedov, aby skontrolovala, či sú v poriadku. Zdieľať

Ale aj ženy, ktoré sa rozhodnú odísť, potrebujú veľkú odvahu. Idú s dieťaťom do neznámeho sveta, musia nechať manžela na Ukrajine. Ale ľudia, ktorí zostali v prifrontových oblastiach, sú naozaj veľmi silní. Rozprávala som sa s ďalšou ženou a tá mi hovorila, že celá jej rodina už odišla. Ona už má dospelé deti, preto sa rozhodla zostať a starať sa o starých ľudí, ktorí jednoducho už nechcú odísť. Vždy keď sa skončil nálet, vybehla zo svojej pivnice a obišla susedov, aby skontrolovala, či sú v poriadku.

Spomínala si, že na východ nechodíš iba kvôli ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, ale aj kvôli tým, čo ju sami poskytujú.

Áno, a chcela by som vyzdvihnúť kňazov, ktorí zostali v Charkove. Napríklad riaditeľ tamojšej charity otec Wojciech je Poliak, ale zostal v meste, rovnako aj biskup. Pre mňa sú tými správnymi pastiermi, ktorí neutečú, keď na ich veriacich útočia. Mnohí veriaci pritom odišli do zahraničia. Ale oni aj napriek tomu zostali a slúžia ľuďom, ktorí tam žijú, a mnohí možno sú od katolíckej viery dosť ďaleko. No oni sú verní svojmu poslaniu a slúžia ľuďom.

Ja prídem, strávim tam pár dní a idem domov. Ale oni sú stále tam, v tom tlaku, dennodenne počúvajú ľudí a ich bolesti, a ide o tisícky ľudí.

Ty na Ukrajine pôsobíš už viac ako 15 rokov, ako si sa sem vlastne dostala?

Od detstva som chcela ísť na misie niekam na východ alebo do Ruska na Sibír. Zdieľať

Prišla som do Mukačeva pred šestnástimi rokmi. Od detstva som chcela ísť na misie niekam na východ alebo do Ruska na Sibír. Jedného dňa prišla ponuka ísť na Ukrajinu, a rozhodla som sa ju prijať. Keďže to už je za východnou hranicou Slovenska, sčasti sa vlastne približujem k splneniu svojho sna, tak sa mi to zdalo.

Pôvodne si išla pomáhať do internátu pre chudobné po maďarsky hovoriace dievčatá, nakoniec pracuješ s miestnymi Rómami. Ako sa to stalo?

Pri práci v internáte, kde som robila všetko od vychovávateľky až po údržbárku, som prišla do kontaktu s miestnymi Rómami. Raz som ich bola odviezť do osady a zavolali ma na návštevu. Pamätám si, že som im vtedy čítala príbeh o jednom dievčati a veľmi sa im to páčilo. Ja som vtedy ešte po maďarsky veľmi nerozumela, ale dokázala som čítať. Oni zasa nevedeli čítať, ale rozumeli po maďarsky.

Pri ďalšom stretnutí mi povedali, že aj iné ženy by ten príbeh rady počuli, či by som teda neprišla ešte raz. Časom som tam začala chodievať s kňazom, ktorý v osade slúžieval svätú omšu. Postupne sa to rozrástlo a dnes mám na starosti pastoráciu Rómov v Zakarpatí. V našej diecéze sú rímskokatolícke rodiny v siedmich osadách, je ich okolo 350.

Foto: Anton Frič

Čo je tvoja práca?

Vždy sa snažíme, aby bola na prvom mieste evanjelizácia. Mávame modlitby mamičiek, katechézy pre dospelých aj deti, prípravy na prijatie sviatostí. Taktiež bývajú stretnutia mužov, ale aj stretnutia zamerané na boj s alkoholizmom. Mojím veľkým cieľom bolo otvoriť im cestu k sviatostiam. Mnohí totiž nemohli chodiť na sväté prijímanie, pretože neboli cirkevne zosobášení. Najprv to teda bola katechéza od základov pre dospelých a teraz sa snažíme pripravovať deti na prvé sväté prijímanie. Prečo by nemohli ísť? Len preto, že sú Rómovia?

Príprava musí prebiehať trochu inak, pretože medzi deťmi je doteraz veľa takých, ktoré aj keď chodia do školy, v skutočnosti nevedia čítať ani písať. Snažím sa to riešiť kreatívne, využívam napríklad hlasové správy, cez ktoré im nahrám desať Božích prikázaní, a ony sa ich takto naučia naspamäť. 

Sú otvorení viere?

Sú veľmi citliví. Napríklad aj na to, kedy môžu a kedy nemôžu ísť na sväté prijímanie. Darmo boli pred týždňom na svätej spovedi. Ale majú svoje špecifiká. Snažím sa ich pochopiť, no nemôžem povedať, že som ich už úplne pochopila, stále ma budú v niečom prekvapovať.

Okrem evanjelizácie máš rozbehnuté aj humanitárne projekty v rómskej komunite.

Áno, a najmä teraz, od začiatku vojny sa ich situácia veľmi zhoršila. Niektorí zvykli chodievať na sezónne práce na východ Ukrajiny, do Chersonu, Odesy, kde zbierali napríklad ovocie. No to sa teraz nedá. Ďalší zasa chodievali na stavebné práce do Maďarska, ale muži teraz nemôžu opustiť krajinu. Takže aj tí, ktorí pracovali, teraz zostali bez príjmu.

Na Ukrajine si už 16 rokov a rómskej pastorácii sa venuješ asi 13 rokov. Jedna vec je ísť na misie na pol roka, druhá byť niekde dlhé roky. Nepociťuješ niekedy únavu a chuť vrátiť sa na Slovensko?

Keď vnímaš, že robíš to, čo od teba chce Boh, tak máš náplň života. Zdieľať

Nie. Ja som si tu zvykla, našla som sa tu. Mám náplň, cítim, že robím to, čo mám robiť. Neprišla som sem s tým, že si idem budovať kariéru. Prišla som, pretože som to vnímala tak, že Boh ma sem volá. A keď vnímaš, že robíš to, čo od teba Boh chce, tak máš náplň života. Keď idem na Slovensko, idem k rodičom. Ale keď sa vraciam na Ukrajinu, tak idem domov.

Hovoríš plynule po maďarsky aj po ukrajinsky. Ako rýchlo si sa tieto jazyky naučila?

Keď som prišla na Ukrajinu, pol roka som chodila na kurz maďarčiny. Ukrajinčine sa dá rozumieť, iba som si kúpila zošit pre prvákov a učila som sa azbuku. Ale keď som unavená, je pre mňa jednoduchšie čítať po maďarsky, práve kvôli písmenám. Zároveň, moja ukrajinčina nie je čistá ukrajinčina, ale zakarpatské nárečie. Je to mix rôznych jazykov, a keď som napríklad prišla do Kyjeva alebo do Charkova, tak mi nerozumeli, najprv si mysleli, že som Poľka.

Ako malá si snívala o tom, že by si išla na misie na Sibír. Je tento sen ešte stále živý?

Vnímam to tak, že teraz mám poslanie na Ukrajine. Ale ak by som mala istotu, že Boh chce, aby som išla na Sibír, tak zajtra ráno môžem ísť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.