Vo svojom hneď prvom komentári po ruskej agresii proti Ukrajine pred rokom a týždňom (teda po druhej ruskej agresii; tá prvá sa uskutočnila už v roku 2014) som napísal, že za každú cenu je nutné udržať slobodný, na Rusku nezávislý režim aspoň na západnej časti Ukrajiny.

Ako všetci, i ja som sa obával, že ruská agresia bude z veľkej časti úspešná. A ako všetci, i ja som vtedy podcenil odhodlanosť a statočnosť Ukrajincov pri obrane svojej krajiny.

Ukrajinský, na Rusku nezávislý, režim nielenže prežil, ale ovláda veľkú časť Ukrajiny. Avšak dvadsať percent krajiny okupuje Rusko.

Keď sa pozrieme do minulosti, vidíme:

Po prvé, po rozpade Sovietskeho zväzu mala Ukrajina tretí najväčší jadrový arzenál hneď po Rusku a USA; väčší, než vtedy mali Čína, Británia či Francúzsko. V roku 1993 sa svojich atómových zbraní vzdala v prospech Ruska výmenou za garanciu svojich hraníc, svojej územnej celistvosti. V roku 2014 Rusko túto garanciou porušilo, časť jej územia okupovalo a odtrhlo (Urobilo by to, keby si Ukrajina svoj atómový arzenál ponechala?). V roku 2022 sa ruský režim rozhodol pre frontálny útok proti celej Ukrajine a krajinu okupovať úplne a dosadiť v nej k moci satelitný režim.

Po druhé, Západu sa nepodarilo Putina odstrašiť od agresie. On si to vyhodnotil tak, že sa mu vyplatí. Myslím si, že spôsob, akým Američania opustili Afganistan v auguste 2021, bol tým momentom, keď sa Putin rozhodol pre agresiu definitívne; myslel si totiž, že Západ, Amerika i prezident Biden sú ľahká váha.

Po tretie, Putin sa prepočítal. Ukrajina nápor vydržala, Západ je jednotnejší (až na Maďarsko) než kedykoľvek predtým od dôb Studenej vojny. Kľúčových bolo prvých štyridsaťosem až sedemdesiatdva hodín vojny, keď Putinov pokus o Blitzkrieg zlyhal. A heroická úloha mladého ukrajinského prezidenta. Smejem sa tým naivným bláznom (Či sú niečo horšie?), ktorí tvrdia, že Rusku vojnu vnútila Amerika. Nie, Amerika rovnako ako všetci ostatní očakávala rýchlu porážku Ukrajiny. Preto ponúkla odvoz do bezpečia prezidentovi Zelenskému a jeho rodine. Jeho, teraz už nesmrteľná, odpoveď je známa: „Boj je tu, potrebujem muníciu, nie odvoz.“

Táto odpoveď a ukrajinské rozstrieľanie ruského pokusu o výsadok na letisku Hostomel pri Kyjeve počas prvých dvoch dní vojny zachránili Ukrajinu – a svojím spôsobom i celý Západ; pred vnútorným rozštiepením jeho jednoty a podriadením sa mnohých európskych vlád a krajín ruskej hegemónii nad veľkou časťou Európy.

Len s trochou romantickej hyperboly môžeme povedať, že novodobí Ukrajinci sú ako starovekí Sparťania v priesmyku Termopyly v roku 480 pred naším letopočtom a Zelenský je ako Leonidas. S tým rozdielom, že vtedy spartskému kráľovi posily z Grécka, Helady neprišli, zatiaľ čo my Zelenského stále podporujeme a podporovať môžeme. Zatiaľ stále nič nie je stratené, nič nie je prehrané.

Ale zmyslom tohto článku je varovať a pustiť trochu studenej sprchy na naše i ukrajinské očakávania. Čas nie je na našej strane. Ukrajina i my stále môžeme prehrať. Čas na našej strane nie je.

Je fajn, že prezident Biden navštívil Kyjev v predvečer prvého výročia začiatku vojny – a prechádzal sa po miestach v Kyjeve, po ktorých sa už minulý rok v máji pri oslavách „Dňa víťazstva“ chcel prechádzať Putin. Ale ešte efektívnejšie by bolo, keby Ukrajincom namiesto seba poslal niekoľko desiatok tankov – hneď teraz, nie až v rokoch 2024, 2025. Isteže, tá primárna zodpovednosť za Ukrajinu nie je americká, ale naša, európska; za každý americký tank Ukrajine by tam mali ísť tri tanky európske.

Lenže tou otázkou je, ako dlho ešte budú americkí a európski daňoví poplatníci – a teda aj ich zvolení poslanci – ochotní financovať ukrajinskú sebaobranu.

To je ten dôvod, prečo nám i Ukrajine čas do kariet nehrá. Únava z dlhej vojny povedie k vyschnutiu toku peňazí na zbrane pre Ukrajinu.

Putinovi na ľudských životoch nezáleží; nielen na tých ukrajinských, ale ani na tých ruských. Zdieľať

Putinovi na ľudských životoch nezáleží; nielen na tých ukrajinských, ale ani na tých ruských. Chce za každú cenu rozširovať impérium a vojsť do dejín ako cár, ktorý jeho územie zväčšil (ako Ivan Hrozný, Peter Veľký či Katarína Veľká; chce vojsť do dejín ako Vladimír Veľký; isté už má, že sa do nich zapíše ako Vladimír Hrozný). Pokus o Blitkrieg mu nevyšiel, preto teraz vsadil na dlhú, pomaly všetko ničiacu vojnu opotrebovania sa protivníka. A dúfa, že on to vydrží dlhšie, než my, Západ, a naša pomoc Ukrajine. Tá má asi štyridsať miliónov obyvateľov, Rusko asi stoštyridsať, teda triapolkrát viac než Ukrajina. Na ruskom „mužíkovi“ Putinovi nezáleží, teda vojna vzájomného sa opotrebovania je výhodnejšia pre Rusko než pre Ukrajinu. O to viac, že sa bojuje len na území Ukrajiny; jej infraštruktúra je ničená, nie tá v Rusku, jej elektrárne a mestá.

Čím dlhšie vojna potrvá, tým bude Ukrajina viac zničená. A bude potom ešte ochota európskych daňových poplatníkov a ich poslancov jej rekonštrukciu financovať?

Inými slovami, ak máme tú vojnu skončiť, optimálne by bolo dodať Ukrajine zbrane – tanky, lietadlá – teraz, teraz hneď, aby jej jarná ofenzíva bola úspešná a oslobodila tie územia, ktoré Rusko obsadilo za uplynulý rok. Potom je možné hovoriť o prímerí (nie ešte o definitívnom mieri). A, mimochodom, zdá sa, že Krym je mimo dosahu ukrajinských možností. Na zemi v tomto svete, ktorý nie je kráľovstvom Božím, nevládnu spravodlivosť a milosrdenstvo, ale ľudské bláznovstvo a hrubá sila.

Lenže čím dlhšie vojna trvá, tým sa i Rusko stále viac prepadá do závislosti na Číne, do pozície jej surovinovej kolónie. Vzťah Ruska a Číny už nie je medzi rovnými, Čína má v ňom primát. Keby bol Putin ruským vlastencom, v záujme svojej krajiny by vojnu už ukončil, aby sa z nej nestal prívesok Číny. Lenže on nie je konzervatívny patriot starého typu, akým bol napríklad v 19. storočí náš cisár František Jozef Habsburg, ktorému vo vojne jedna vojenská bitka stačila a potom hneď uzavrel mier, aby ľudské životy i svoju monarchiu uchránil.

Nie, Putin nie je konzervatívny patriot, ale moderný megaloman; asi ako Napoleon či Mussolini.

Rusko je nešťastná krajina. Niekto – Solženicyn, napríklad – tvrdí, že poslednou nádejou na záchranu boli Stolypinove reformy na začiatku 20. storočia, ale Stolypina zavraždili. Iní, že ústavné reformy cára Alexandra II. v druhej polovici 19. storočia, ale jeho tiež zavraždili. Ďalší zase, že povstanie dekabristov v roku 1825, ale tí boli porazení a obesení. A niektorí – napríklad historik a expert na ruské dejiny Richard Pipes –, že cesta od zlého k horšiemu sa začala v Rusku už v roku 1478, keď tyranská Moskva, dedička to tatárskych chánov Zlatej Hordy, dobyla vyspelý a komerčný Novgorod. Každopádne, Rusko, nešťastná to krajina bez nádeje na zlepšenie.

Preto buď pomôžeme Ukrajine k zmysluplnému víťazstvu teraz na jar, alebo bude všetko oveľa, oveľa horšie.