ROK KŇAZOV: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral

Prečítajte si príbeh kňaza zo Žiliny, ktorý založil webovú stránku knazi.sk. Pre kňazstvo sa rozhodol ako 19-ročný a v tomto rozhodnutí vytrval aj napriek krízam.

Narodil som sa v Žiline roku 1977 ako najstarší z deviatich detí. Rodičia mi odmalička vštepovali základné zásady viery. Viedli ma aj k tomu, aby som rozmýšľal, ktoré povolanie si vybrať – manželstvo alebo kňazstvo. Premýšľal som o tom: raz som sa priklonil k tomu, raz k tomu. Bolo obdobie, keď som bol zaľúbený, vtedy som sa chcel jednoznačne ženiť. Ale prešlo to...

Medzitým sme sa presťahovali do dediny Podhorie blízko Žiliny. Doma som bol veľmi aktívny vo farnosti, hrával som na organe, robil som kostolníka, zvonieval som na zvonoch (keď ich bolo treba ešte ťahať), vozieval som nášho pána farára po filiálkach, mali sme mládežnícky spevokol, v ktorom som tiež hrával... Robil som to rád.

Popritom som veľa uvažoval a rozmýšľal, či by som dokázal žiť ako kňaz. Modlieval som sa za to, aby som urobil správne rozhodnutie. Nikdy som nedostal nejaké špeciálne „osvietenie“ alebo znamenie, dospel som k tomu, že toto je cesta pre mňa a definitívne som sa pre kňazstvo rozhodol v devätnástich rokoch. Vtedy som bol na duchovných cvičeniach. Prišli potom aj krízy a ďalšie rozmýšľanie, ale vždy som sa vrátil k tomuto svojmu rozhodnutiu. Po absolvovaní gymnázia som dva roky strávil na fare, kde som si namiesto základnej vojenskej služby odrábal „civilku“.

Kňaz si zaslúži úctu, lebo je pomazaný, ale ostáva človekom. Zdieľať

Život, ktorý som žil, práca, ktorú som konal, prirodzené sklony, ktoré som mal, plynuli k tomu, že som sa prihlásil do seminára. Nikdy som to neoľutoval, doteraz som veľmi rád, že som kňazom a ďakujem Bohu za veľký a nezaslúžený dar kňazstva. Za kňaza som bol vysvätený roku 2004 v Banskej Bystrici. Momentálne pôsobím vo farnosti Martin-Sever.

Zasvätiť sa Bohu
Kňazstvo vnímam ako zasvätenie sa Bohu, je to služba Bohu a ľuďom, je to nezaslúžený dar. Byť kňazom znamená byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a naopak. Je to účasť na poslaní Ježiša Krista, na Jeho kňazstve. Byť kňazom je krásne a náročné zároveň. Najviac si cením to, že si ma Boh vyvolil: nedokonalého človeka s chybami. Je veľmi príjemné mať istotu, že za mnou stojí sám Boh, ktorý si ma vybral. Náročné je to v tom zmysle, že musím byť niekedy aj nepríjemný – voči sebe, ale aj voči druhým. Stáť na strane pravdy nie je vždy jednoduché. Niekedy si pripadám ako Mojžiš na púšti – v nikom inom nemal istotu, len v Bohu. Ľudia ho často nechápali a reptali... A predsa ho Boh požehnával. História sa opakuje aj dnes, veľa sa relativizuje, kritizuje, ale aj napriek tomu je kňaz povolaný, aby sa stretával nie „s niečím“, ale s „niekým“. S osobami. Konkrétne s Bohom a s človekom. Stretnúť sa s Bohom je conditio sine qua non, teda vec, bez ktorej kňaz nemôže byť dobrým kňazom. Sám som musel postupne dospieť k tomuto poznaniu. Modlitba a čítanie Svätého písma je pre kňaza najkrajšie strávený čas. A samozrejme, kňaz sa stretáva s ľuďmi, ktorých všeličo trápi. Aj dnes sú krásne duše, ktoré to myslia s Bohom vážne. Stretnutia s nimi sú veľmi dojímavé a povzbudzujúce. Na druhej strane sú ľudia, ktorým sú veci viery ľahostajné, myslia si, že sú (takmer) bez hriechu. Kňaz to má pri takýchto ľuďoch veľmi ťažké. Kňazská úloha spočíva totiž najmä v tom, že má priviesť duše k Bohu. Lenže keď hriech a ľudská pýcha tvorí bariéru, nedá sa nič robiť. Je to bolestný pocit...

Rok kňazov na Postoy.sk:
R. Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo Zdieľať

Kňaz & veriaci. Úradník či služobník?
Vzťah medzi kňazom a veriacimi sa vytvára veľmi pomaly. Nakoniec, žiadny normálny a zdravý vzťah sa nevytvára rýchlo. Dôvera sa nezískava hneď a zadarmo. Spoznávať človeka môžeme len postupne. Vo veľkej miere je to o hľadaní ciest ku sebe navzájom. Veľmi dôležité je, aby vzťahy medzi kňazom a veriacimi neboli o extrémoch – aby vzťah k Bohu nebol zatienený vzťahom k miestnemu kňazovi alebo aby to neboli len úradnícke vzťahy. Kňaz by sa mal snažiť byť „láskavou autoritou“, vedomý si toho, že zastupuje Boha, ale nie ako úradník. Ako služobník. Veriaci by zase mali vnímať kňaza ako svojho pastiera, nie ako kamaráta alebo toho, ktorý vo všetkom a všetkým vyhovie a ustúpi. Z normy evanjelia a cirkevnej disciplíny sa nedá ustupovať.

Môžem zodpovedne povedať, že pre kňaza to nie je ľahké. Zvládať to všetko pomáha napríklad vedomie opory biskupa, ktorý mu takpovediac kryje chrbát, stojí za ním a dáva mu svoju dôveru, aby pôsobil v danej farnosti. Nemenej dôležité je spoločenstvo so spolubratmi kňazmi a možnosť otvoriť sa nejakej „spriaznenej duši“. Ak toto všetko kňaz má, oveľa ľahšie sa mu riešia problémy, či už vlastné alebo pastoračné. Samozrejme, na prvom mieste zostáva Boh a opravdivý vzťah k Nemu, nič a nikto iný. To sa nedá nahradiť.

Kňaz by sa mal snažiť byť „láskavou autoritou“, vedomý si toho, že zastupuje Boha, ale nie ako úradník. Zdieľať

V tomto duchu sa pozerám aj na odchody spolubratov z kňazskej služby. Každý odchod je iný. Môže byť skratom – hlavne vtedy, keď zostal sám a nikto nemal o neho záujem, prípadne on sám si zavinil to, že sa odcudzil iným. Veľmi pravdepodobne u takéhoto kňaza zlyhal modlitbový život a do popredia vystúpili záujmy o nepodstatné veci. Pri takýchto veciach sa dívam na seba, nakoľko som mal záujem o toho brata, ktorý odchádza, a či som sa za neho dosť modlil. Mnohí po čase svoj odchod ľutujú a radi by to vrátili späť, ale to už, žiaľ, nedá...

Kríza autority
Veľa sa dnes hovorí o kríze autority. Je tým poznačená skôr mladšia generácia. Myslím si, že sa to odzrkadľuje aj na ich postoji ku kňazom a Cirkvi. Keď človek nemá vzťah k autorite, nemá vzťah ani k duchovnej autorite, akou kňaz určite je. Často dnes počujeme „Boh áno, Cirkev nie“. V našej spoločnosti by sme ťažko našli človeka, ktorý neverí, že Boh existuje. Každý viac-menej uznáva a cíti, že Boh je. Nájdeme však mnoho ľudí, ktorí odmietajú štruktúru, hierarchiu a vôbec Cirkev, hoci je založená samým Bohom, Ježišom Kristom.

Na druhej strane je aj dnes je veľa ľudí, ktorí majú bázeň pred kňazom a kňazstvom aj v dnešnej dobe. Je dôležité, aby to malo svoju mieru, aby to nebolo zase prehnané, čo sa tiež stáva. Zaslúži si úctu, pretože je pomazaný za Božieho služobníka. Zostáva však stále aj človekom. Ako taký má svoje schopnosti, ale aj slabosti. Je fajn, ak to takto pochopia ľudia, ktorým slúži. Skvelé je, ak aj biskup prihliada na to, akým človekom kňaz je, čo dokáže a čo nedokáže. Podľa jeho schopností ho môže dať na také miesto, kde použije dary, ktoré má. Iné je venovať sa mladým, iné je viesť farnosť, iné je práca v škole alebo na univerzite, alebo v nemocnici... Kňaz musí urobiť to isté, čo svätí Cyril a Metod pred vyše tisíc rokmi – musí sa vžiť do situácie svojho pôsobiska a ľudí, ktorí tam žijú. Ak na to nemá, tak to nedokáže a bude sa trápiť. A ľudia s ním tiež...

Rok kňazov 2009/2010
Rok kňazov je skvelá myšlienka. Ako bolo už aj počuť kdesi z Vatikánu, je čas, aby sa kňazi začali venovať aj sami sebe... Znie to paradoxne, ale sám na sebe cítim, že keď si nedám pozor, ľahko sa stratím v kolobehu aktivít. A o dušu sa potom nemá kto postarať. Cením si, že Svätý Otec Benedikt XVI. vyhlásil práve takýto rok. Sám sa rád zamýšľam nad listami, ktoré vydáva Kongregácia pre klérus v rámci Roku kňazov. Viaceré som vlastne aj preložil a rád sa k nim vraciam.

Michal Masný
Autor je zakladateľ a správca webstránky www.knazi.sk.
Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo