Na weboch našich bratov putinofilov kolujú videjká, ktoré majú dokázať, ako ukrajinská armáda odvláča nič netušiacich ukrajinských mužov ako kanónenfutr na bojisko. Podľa ich tvrdenia je Ukrajina v takom zúfalstve, že musí svojich chlapov odchytiť ako sliepky na ulici.

Samozrejme, vo väčšine prípadov to bude nepravda. Aj tak je však kľúčové, či sa Ukrajina v situácii, keď je nútená povolávať ešte stovky tisícok ľudí, zaobíde bez nátlaku na pokraji násilia.

Je to otázka za milión. Je niekoľko faktorov, ktoré rozhodujú o výsledku vojny, no napokon zvíťazí možno ten, kto si vo svojom obyvateľstve nájde viac hrdinov.

O pravidlách a možných nezrovnalostiach nepretržite prebiehajúcich vĺn ukrajinskej mobilizácie takmer neexistuje dôveryhodné spravodajstvo. Zdieľať

Odpoveď sa vypátra veľmi ťažko, práve o pravidlách a možných nezrovnalostiach nepretržite prebiehajúcich vĺn ukrajinskej mobilizácie takmer neexistuje dôveryhodné spravodajstvo.

Aj ja môžem preto iba poskytnúť nejaký približný odhad. Ten čerpá z ďalšej ukrajinskej cesty, z ktorej som sa práve v stredu vrátil.

Na Ukrajine som totiž riešil hlavne túto otázku. Nechtiac ju otvoril starý ukrajinsky priateľ, ktorého som navštívil na strednej Ukrajine. Je utečencom z Ruskom okupovaného ukrajinského územia, teraz žije na Ukrajinou kontrolovanom území.

Dosť vyplašene mi pred príchodom oznámil, že on na ulicu nemôže ísť. Bojí sa, že ho v meste zastavia a zmobilizujú.

O tej téme som počul všeličo.

Kyjevské utečenkyne z prostredia Ukrajinskej akadémie vied, ktoré žijú v mojej rakúskej dedine, to vidia úplne čierne. Ony sú už raz také: keď ruská armáda na jar minulého roka odišla z Kyjevskej oblasti, nemohli tomu veriť a boli presvedčené, že ruskí okupanti zostanú prezlečení za civilistov v súkromných kyjevských bytoch a budú pokračovať v útokoch.

To sa nenaplnilo, rovnako ako mnohé iné predpovede mojich Kyjevčaniek, ktoré s prekvapujúcou pravidelnosťou stále preceňujú prekvapivo tupé ruské vojsko.

Nemuselo ma preto príliš znepokojovať, keď štyridsiatnička medzi nimi povedala: Nie že by ukrajinskí chlapi Zbrojným silám Ukrajiny nechceli pomáhať – jej vlastný brat dokonca daroval armáde svoje auto –, na front sa však nehrnú.

Povedala to takto: „Ukrajina môže čoskoro už len násilne mobilizovať.“ Hrdinovia sa podľa nej hlásili hneď na začiatku vojny. Teraz ich už niet.

Keďže som utečenkyniam odviezol zásielky do ich vlasti a späť, spoznal som tam Ukrajinku s nezvyčajne širokým rozhľadom.

Je manažérkou strategicky dôležitej energetickej skupiny, ako Donečanka udržiava kontakt s rodinnými príslušníkmi, ktorí bojujú za Rusko proti Ukrajine, a absolvovala so svojím korporátom za deväť rokov ruských vojen na Ukrajine už tri migrácie: z Donecka do Charkova, z Charkova do Kyjeva a najnovšie z Kyjeva do haličského kúpeľného mestečka Truskavec.

Skrátka, múdra baba, nad vecou.

Proukrajinská Donečanka len mierne, ale s hmatateľným smútkom pokrútila hlavou. Nie, povedala, dobrovoľníci už nie sú. Zdieľať

Keď som v jej prítomnosti citoval tvrdenie, že po roku vojny sa stále hľadajú dobrovoľníci na front, tá proukrajinská Donečanka len mierne, ale s hmatateľným smútkom pokrútila hlavou.

Nie, povedala, dobrovoľníci už nie sú.

Cez víkend som teda cestoval 38 hodín, aby som navštívil priateľa v jeho útočisku.

Človek by ťažko našiel priemernejšie ukrajinské mestečko ako Oleksandriju: leží geograficky, kultúrne a jazykovo uprostred Ukrajiny, nie je ani veľké, ani malé, nie je ďaleko ani neďaleko od frontu, napriek miestnym kasárňam nebolo doteraz bombardované, a ak je tam niekde batéria protivzdušnej obrany, najväčším rizikom pre život a zdravie by boli padajúce časti ruských rakiet letiacich nad hlavou, ako napríklad tá, ktorú nedávno odfotil jeden pohotový Oleksandrijčan.

Priateľ ma v sychravé pondelkové ráno predsa len vyzdvihol z vlakovej stanice – autom. On bol odjakživa presným protipólom vojaka, je to milý a mäkký chlap, počas mesiacov pod ruskou okupáciou zošedivel.

Možno preto, že s ním bola manželka, vysvetlil mi ráno len toľko: „Teraz je pokoj, ale minulý týždeň, keď vyzdvihli tých šesť nových divízií, bolo napätie v meste obrovské.“

Zničené budovy v ukrajinskom meste Boroďanka 22. februára 2023. Foto: TASR/AP

Bývajú teraz v jeho rodičovskom dome s jeho starou osamelou matkou. Prestreli pre mňa celý stôl. Celý deň u nich bežal ukrajinský „telemaratón“, burcujúce vojnové spravodajstvo bez oddychu, dokonca aj v reportáži o maľovaní ikon bolo veľa maskáčov. „Telemaratón“ má na nich značný vplyv, s oslobodením svojho pôvodného bydliska ukrajinskou armádou rátali už na jeseň.

„Narodil som sa vo veľmi zlej krajine,“ povedal kamarát. Želá tomuto národu, aby za vojnu dlho trpel, aj hladom. Ruská invázia urobila z ľahostajného Ukrajinca oduševneného vlastenca. Zdieľať

„Narodil som sa vo veľmi zlej krajine,“ povedal kamarát, jeho nebohý otec bol Rus. Želá tomuto národu, aby za vojnu dlho trpel, aj hladom. Ruská invázia urobila z ľahostajného Ukrajinca oduševneného vlastenca.

Svoje skrývanie v rodičovskom dome pri stole bagatelizoval: pokiaľ iní obetujú svoje životy, on by aj tak nevysedával po kaviarňach.

Ja som sa chcel prejsť centrom sám, on ma odviezol. Konečne sme boli len my dvaja. Upokojujúc ma, a ešte viac seba, upresnil: „Najmä preto, že sa stále hlási dosť dobrovoľníkov, tých šesť práporov dostali dokopy len s dobrovoľníkmi.“

Kedysi síce slúžil, ale nie je z fachu. Divízie, prápory, brigády, má to popletené.

Vysvetlil mi svoje previnenie pred Ukrajinou: podľa požiadaviek Úradu pre vysídlené osoby sa do siedmich dní dostavil na vojenský náborový úrad, tam však uviedol, že možno nezostane v Oleksandriji bývať, možno pôjde ďalej. Preto jeho meno nie je na zozname oleksandrijskeho náborového úradu.

Opýtal som sa ho, koľko tým pomerne nevinným previnením riskuje. Povedal, že pokutu vo výške menej ako 40 eur. Takže nič vážne. Väčším trestom by bola hanba.

Prechádzal som sa centrom. Oleksandrija žije aj vďaka mnohým vnútorne vysídleným osobám, väčšinou z Charkova. Videl som pomerne veľa mužov vo veku povinnej vojenskej služby. Kaderníčky strihali ako na bežiacom páse a všetkých sedem kvetinárstiev v centre bolo otvorených. Kupujúci kvetov predo mnou zamrmlal niečo, na čo kvetinárka odvetila: „Ako je človeku ľúto našich chlapčiskov!“

Atmosféra v tom obyčajnom provinčnom mestečku sa mi páčila: vzájomná pozornosť, ľudia si hľadia do očí.

Až keď ma odviezol späť k rodičovskému domu, podrobnejšie mi opísal, aké bolo v minulom týždni to napätie: zmiešané vojensko-policajné hliadky blokovali východy z krčiem, obchodov a autobusov a kontrolovali vychádzajúcich mužov.

Zmiešané vojensko-policajné hliadky blokovali východy z krčiem, obchodov a autobusov a kontrolovali vychádzajúcich mužov. Žiadne násilie, ale viditeľný nátlak zo strany štátu, to áno. Zdieľať

Žiadne násilie, ale viditeľný nátlak zo strany štátu, to áno.

Keďže vodičov nezastavovali, cítil sa môj kamarát v aute relatívne bezpečne. Ešte sa utešoval konštatovaním, že nútene mobilizovaných za žiadnych okolností neposielajú na front.

To by nedávalo zmysel. Mal v tom pravdu.

Odrazu z neho vyrazilo: „Áno, je to tak, ja sa bojím!“ Pohľad na nejaké zranenie znáša aj v čase mieru zle, so svojou hodnosťou by mal pod sebou šesť vojakov „a ja neviem, čo urobím, ak mi jeden zomrie“.

Ak ho povolajú, pôjde však za Ukrajinu bojovať. Motivovaný je, miluje svoju krajinu a nenávidí nepriateľa.

Dostal som ešte horúci boršč, potom som sa vydal na cestu domov, trvala ďalších 36 hodín. Môj priateľ čaká na svoje možné povolanie, tak ako milióny ďalších ukrajinských mužov.

Asi veľmi hrdinsky nepôsobí, no možno je práve on typickým príkladom pre náladu miliónov ľudí na Ukrajine: želá si ako nič iné, aby Rusko túto vojnu prehralo.

Ale ak to nemusí byť, radšej nie za cenu vlastného života.

Dúfajme, že to napokon bude stačiť.