Podľa dát Európskej únie zamrazila ruský majetok v hodnote 21,5 miliardy eur (vrátane majetku sankcionovaných osôb) a spolu so štátmi G7 zablokovala 300 miliárd eur ruskej centrálnej banky. Zakázaný je vývoz špičkových technológií ako kvantových počítačov a pokročilých polovodičov, zbraní, ale aj technológií v energetickom či leteckom priemysle.

Maxim Trudolybov pre Americký Wilson Center hodnotí: „Počas prvého roka vojny, v roku 2022, príjmy Moskvy z ropy a plynu neboli ovplyvnené a dokonca rástli. Recesia v roku 2022 na úrovni 3,5 percenta a rozpočtový deficit na úrovni 2,3 percenta HDP sa ukázali ako zvládnuteľné. Rok 2023 bude pre Moskvu oveľa ťažší. Príjmy z vývozu ropy a zemného plynu, ktoré predstavovali 45 percent federálneho rozpočtu v roku 2021, môžu tento rok klesnúť o 24 percent. Svetová banka očakáva, že ruská produkcia sa v roku 2023 zníži o 3,3 percenta.“

Najnovší, desiaty sankčný balík Európskej únie zavádza okrem iného aj voči osobám zapojeným do únosu ukrajinských detí z okupovaných území. Už v minulosti EÚ zaviedla sankcie voči špičkám aj vojnovým zločincom v Buči. Aj keď zavedenie sankcií voči jednotlivcom zapojeným do ruskej útočnej vojny je nepochybne správne, netreba si od neho sľubovať priveľký účinok. Putin aj Lavrov bez dovolenky v Paríži prežijú a vojnový zločinec z Buče asi tak či tak do EÚ nepocestuje – za predpokladu, že vôbec prežil posledných desať mesiacov na fronte.

Dôležitejšie než tieto individuálne sankcie alebo diskusie o symbolickej politike, ako napríklad o vylúčení Rusov z olympiády, sú sankcie na transfer technológií do ruských rúk alebo na hlavné zdroje príjmu Putinovho režimu – teda najmä na ropu a zemný plyn.

Cenový strop tlačí na ruský rozpočet

Vojna je drahá a Rusko ju financuje z veľkej časti svojimi príjmami z predaja energetických surovín, najmä ropy a plynu, ale aj uhlia a ďalších surovín ako pšenica, železo, hliník, meď, zlato, platina, nikel či drevo.

Pre neistotu na trhoch a vďaka vysokým cenám ropy a plynu Rusko dokázalo aj napriek vojne a sankciám udržať v prvých mesiacoch vojny rozpočet v prebytku, ten sa však rýchlo stráca.

Príjmy štátnej pokladnice začali klesať už krátko po začiatku vojny, no spočiatku to viac než vyvažovali príjmy z fosílnych palív. To sa však zmenilo. V januári 2023 boli ruské príjmy z energetiky nielen menšie než v prvých mesiacoch po začiatku vojny, ale aj o 38 percent menšie než v januári 2022, teda pred začiatkom vojny. Ruský štátny rozpočet za tento mesiac preto zaznamenal deficit v hodnote 24 miliárd dolárov.

24 miliárd dolárov znie ako nemalý peniaz. No pre ekonomiku veľkosti Ruska to aspoň krátkodobo nie je problém – alebo nebol by problém, ak by si Rusko dokázalo požičať. To však v dôsledku sankcií tiež nie je možné – Rusko je fakticky odrezané od západných kapitálových trhov. Pravdepodobne tak bude musieť financovať deficit čiastočne z rezerv alebo zvýšiť tlak na ruské banky, aby kúpili ruské dlhopisy.

Ak by trend pokračoval rovnakým tempom, ročný deficit by dosiahol takmer 300 miliárd dolárov, teda dvojnásobok toho, čo sa nachádza vo Fonde bohatstva Ruska, v ktorom je asi 140 miliárd eur. Objem fondu má podľa ruských kalkulácií poklesnúť do konca roka 2024 na 3,7 % HDP (oproti 10,4 percentám na konci roka 2021). Mnohé z výpočtov sa však opierali o vyššie ceny ropy, než Rusko dnes reálne dostáva. Jeho erózia by preto mohla byť ešte rýchlejšia, než sa pôvodne očakávalo.

Rusko totiž netrápia len nižšie príjmy (mínus 35 percent oproti januáru 2022), ale aj vyššie výdavky. Tie stúpli oproti januáru minulého roku o závratných 59 percent. Do ruského štátneho rozpočtu sa v januári 2023 dostalo 6 miliárd dolárov z predaja ropy a plynu, teda o 46 percent menej než pred rokom. 13 miliárd pochádzalo z iných zdrojov, aj to výrazne menej (mínus 28 percent) než pred vojnou. Výdavky stúpli na 44 miliárd (deficit 24 miliárd po zaokrúhlení).

Čo spôsobilo Rusku tieto ťažkosti? Jednou z príčin je zavedenie maximálnej ceny 60 dolárov na ruskú ropu Európskou úniou. Pred vojnou takmer 47 percent hodnoty ruského vývozu tvorila ropa a ropné výrobky, zavedenie cenového stropu tak ranilo ten sektor ruskej energetiky, ktorý je pre Putinov režim obzvlášť dôležitý.

Rusko prežíva vďaka Indii a Číne, ale z altruizmu mu nepomáhajú

Rusko, samozrejme, môže ropu aspoň čiastočne predávať aj zákazníkom, ktorí sankcie neaplikujú, ako je napríklad India či Čína. No aj zákazníci z týchto štátov vidia, že Rusko nemá veľa opcií, a môžu požadovať zľavu. Reálne tak platia často o desať či dvadsať, niekedy dokonca tridsať dolárov za barel menej, než je cena ropy na svetových trhoch.

„Cenové stropy a sankcie... spôsobujú, že pre Rusko sa stále ekonomicky oplatí, aby pokračovalo v ťažbe a expedícii svojej ropy, ale tiež to znamená, že musí obchodovať a oceňovať túto ropu s takou zľavou, že to má vplyv na jeho fiškálnu situáciu a financovanie jeho vojnovej mašinérie,“ vysvetľuje analytik Matt Sherwood.

Podiel ruskej ropy na dovoze Indie narástol z 2 na 18 percent, no aj keď India oficiálne nevyžaduje cenový strop zavedený Európskou úniou, Rusko pre nedostatok iných opcií musí Indii ropu predávať za menej peňazí, než je cenový strop EÚ. Podľa indických médií tak juhoázijský štát nákupom ruskej ropy ušetril 3,6 miliardy v porovnaní s tým, keby nakúpil ropu za trhové ceny.

India a Čína tak pomáhajú Rusku sa udržať nad vodou, ale nerobia to zadarmo – ako pochybný obchodník držia topiacemu sa Putinovi slamku, kým mu z vrecka vyťahujú zlaté hodinky.

Záchranu ruského rozpočtu ekonomika ešte môže pocítiť

Výpadok v ruskom rozpočte by sa ukázal už skôr, ak by v decembri Rusko nezaviedlo výnimočnú daň pre firmy pôsobiace v energetike. To síce krátkodobo pomôže financovať vojnu, dlhodobo však môže mať negatívny dosah na výkonnosť tohto sektora.

Odstrašujúcim príkladom je napríklad Venezuela, ktorej socialistické experimenty a masívny odliv mozgov z ropného priemyslu viedli k tomu, že v krajine s jedným z najväčších ložísk ropy je nedostatok nielen potravín či spotrebného tovaru, ale dokonca aj tejto suroviny.

Takýto scenár Rusku bezprostredne nehrozí, ale náklady vynaložené na udržiavanie vojnovej mašinérie dnes môžu znamenať, že Rusku o pár rokov budú chýbať investície do ropných vrtov v hodnote trebárs aj niekoľkých miliárd eur.

Tlak vyvíjajú aj sankcie na technológie v energosektore. Gazprom a spol. pre ne síce neskrachujú, no budú menej efektívni a v omnoho väčšej miere než doposiaľ závislí od čínskych technológií. Práve tie budú potrebovať, aby dokázali obísť západné technologické embargo.

No aj keby si niektoré štáty želali ešte tvrdší prístup, cieľom sankcií v energosektore nie je úplné odstavenie ruskej produkcie ropy a plynu – to by totiž viedlo k ešte väčšej konkurencii v oblasti fosílnych palív z iných zdrojov a vyvolalo paniku na trhoch –, ale skôr jeho pomalé dusenie, aby za čo najnižšie ceny pre Západ mala Moskva zo svojej ropy a plynu čo najmenej úžitku.

A aj keď prvé mesiace vojny Rusko vďaka nepokoju na trhoch zožalo rekordné zisky, tento efekt postupne ustupuje. Ruský rozpočet sa nachádza v rastúcom deficite, a ak nič nezatrasie trhmi, hospodárske problémy Ruska v roku 2023 budú výrazne väčšie než v prvom roku vojny.

Koľko divízií má Kirill?

Vojna mení aj vnútropolitickú dynamiku v Rusku. Vplyvný štátny podnik Gazprom, ktorý bol jedným z hlavných zdrojov bohatstva ruskej elity a ktorý financoval ruský štátny rozpočet (a teda aj ruskú armádu), rovnako ako aj prestížne projekty ako olympiádu v Soči, na vojnu nemá takmer žiaden vplyv.

Pozornosť médií a ruského prezidenta sa namiesto toho zameriava na tých, ktorí sú bezprostredne zapojení do vojenského ťaženia proti Ukrajine, napríklad na šéfa vagnerovcov Jevgenija Prigožina.

V tejto vojenskej logike opäť platí stará Stalinova otázka: „Koľko divízií má pápež?“ Len ten, kto vie poslať do boja vlastné jednotky, si zaslúži pozornosť vodcu – a tak si svoju súkromnú armádu nezaložil len Prigožin, ale po novom aj Gazprom.

Energokoncern svoju armádu pritom nemusí ani zapojiť do bojov, aby sa dokázal oprieť o silu pušiek.

„Gazprom však nezriaďuje súkromnú armádu, ktorá by strážila niekoľko vzdialených vrtov alebo potrubí alebo dokonca by bola poslaná na Ukrajinu. Krok Gazpromu je pravdepodobne o kontrole nad cennými energetickými zdrojmi v Rusku, ale vo všeobecnosti ide o boj o moc,“ píše Ariel Cohen pre Forbes.

Budovanie paralelných štruktúr nie je v systémoch, ktoré sa obávajú puču, ničím výnimočným. „Toto šírenie ozbrojených skupín má aj dôležitú domácu funkciu. Ide o vedomú stratégiu proti prevratom známu ako ‚paralelizmus‘. Paralelizmus zahŕňa vytvorenie alternatívnych ozbrojených inštitúcií lojálnych politickým vodcom, ktoré konkurujú bežnej armáde. Rímski prétoriáni, Waffen SS nacistického Nemecka a Republikánska garda Saddáma Husajna sú niektoré z najpozoruhodnejších príkladov,“ vysvetľuje Cohen.

„Súkromná armáda Gazpromu umožní prevziať aktívnejšiu úlohu v Rusku aj mimo neho v snahe zabezpečiť zdroje energie a príjmy Kremľa,“ hodnotí autor a pokračuje: „Bez ohľadu na všetky ostatné výpočty, táto súkromná armáda tiež urobí niečo osobne neoceniteľné: poskytne Alexejovi Millerovi [šéfovi Gazpromu] prostriedky na fyzické zabezpečenie vlastnej osoby, bohatstva Gazpromu a odstrašenie súperov.“ Napriek tomu je založenie organizácie skôr signálom neúspechu: „Ak by veci išli dobre, Gazprom a Miller by nemuseli robiť také drastické kroky,“ tvrdí Cohen.

Ale prečo Putin toleruje toto počínanie aj za cenu toho, že zbytočne rozštiepené ozbrojené sily sú často menej efektívne? „Zdôvodnenie je jednoduché: po prvé, ‚ľud‘ predstavuje väčšiu hrozbu pre režim a vodcu ako zahraniční nepriatelia, a po druhé, rôznorodé ozbrojené skupiny umožňujú vedeniu postaviť ich proti sebe a udržať si moc.“

Ruská armáda, Rosgvardija, vagnerovci, dobrovoľnícke jednotky jednotlivých regiónov a po novom aj súkromná armáda Gazpromu sa tak budú navzájom kontrolovať a dbať na to, aby jedna u nich neprebrala v štáte moc bez ich súhlasu. Pri tejto logike neprekvapuje, že svoj vlastný dobrovoľnícky prápor údajne regrutuje každý, kto chce niečo znamenať – dokonca aj Ruská pravoslávna cirkev.

Aerolínie

Jednou z oblastí, ktorú sankcie zasiahli najsilnejšie, sú ruské aerolínie. V dôsledku sankcií západné firmy prestali servisovať ruské lietadlá a dodávať do Ruska náhradné súčiastky, čo dlhodobo povedie k tomu, že letuschopných bude v Rusku čoraz menej lietadiel.

Podľa agentúry Reuters takmer 80 percent lietadiel ruského Aeroflotu pochádza od výrobcov Airbus (146 kusov) a Boeing (134 kusov), oproti necelým 80 kusom Suchoja Superjet 100.

Ten pochádza z ruskej výroby, no aj tá je závislá od západných komponentov. Napríklad motory vyvinuli Rusi v spolupráci s francúzskym výrobcom Safran S.A. Už v auguste asi 15 percent dopravných lietadiel v Rusku nebolo letuschopných, pretože aerolínie nedokázali zabezpečiť dostatok náhradných dielov.

A Safran nie je jedinou západnou firmou, od ktorej technológií je Superjet závislý – avioniku dodával francúzsky Thales, pomocnú pohonnú jednotku americký Honeywell, ďalšie komponenty pochádzali od firiem Liebherr, B/E Aerospace, Intertechnique či Parker.

Rusko z tohto dôvodu začalo kanibalizovať časť svojich lietadiel – demontuje z nich diely, aby ich mohlo použiť na iných lietadlách, napríklad z prinajmenšom jedného Superjetu 100 boli odmontované motory, aby ostatné mohli zostať vo vzduchu.

Tento problém ešte bude gradovať – o čo dlhšie sankcie potrvajú, o to menší počet dopravných lietadiel v Rusku zostane letuschopných. Obzvlášť zraniteľné sú lietadlá ako Bombardier Q či Airbus A 350. Zo siedmich Airbusov A 350 už tri v auguste niekoľko mesiacov nelietali a jeden, takmer nový, bol rozobratý na súčiastky. Počet pasažierov Aeroflotu preto po zavedení sankcií poklesol o 22 percent.

Rusko síce oznámilo, že hodlá vyvinúť variant Superjetu bez západných komponentov, ale to je beh na dlhú trať. Vojna pohlcuje nemalé finančné prostriedky a výmena celej flotily dopravných lietadiel si aj za mierových podmienok vyžaduje prinajmenšom roky, ak nie desaťročia.

Dovtedy má Rusko využiť tretinu svojich aktívnych lietadiel ako zdroj náhradných dielov, aby zvyšné dve tretiny dokázali lietať do konca roku 2025.

Majú Američania realistickejšie očakávania?

Ak teda sankcie majú na Rusko neblahý ekonomický dosah, prečo majú mnohí Európania pocit, že sankcie nefungujú? Jedným z problémov boli nepochybne prehnané očakávania. Sankcie sa podávali európskej verejnosti ako spôsob, ako dosiahnuť zmenu bez nasadenia „špinavých“ prostriedkov, ako sú dodávky zbraní.

„Nemyslím si, že medzi odborníkmi mal niekto očakávanie, že Putin pre sankcie zastaví vojnu,“ hovorí pre Postoj profesor Frank Sauer z Univerzity Bundeswehru. Faktom však je, že aspoň časť verejnosti takéto očakávanie má a napríklad nemeckí postkomunisti používajú tvrdenie o údajnej neúčinnosti sankcií na to, aby požadovali ich zrušenie.

Oproti tomu ani americká verejnosť neočakáva, že sankciami niečo rýchlo zmení, ale vidí v nich skôr nástroj, ako Rusko dlhodobo oslabiť. Prinajmenšom odborná verejnosť si uvedomuje, že sankcie sú beh na dlhú trať a Rusku dlhodobo uškodia, čím bude menej nebezpečné. Nesľubujú si však od nich, že by mali Putina prinútiť ku kapitulácii a z Ruska spravili ukážkovú demokraciu.

Rozhodnú technológie

Ak cieľom sankcií teda nie je rýchla destabilizácia Putinovho režimu, ale skôr dlhodobá stratégia, ako znížiť budúci ruský vojenský potenciál, obmedzenia vývozu citlivých technológií sú najúčinnejším nástrojom. Ako píše Maria Šagina z International Institute for Strategic Studies (IISS) pre magazín Foreign Policy: „S iba obmedzenou domácou výrobou kľúčových technológií je záchranným lanom Ruska na bojisku získavať tieto kritické položky odinakiaľ. Kontroly vývozu sú teda mocným nástrojom, ktorý bráni schopnosti Ruska doplniť svoje zmenšujúce sa zásoby zbraní a munície.“

Šagina si je, samozrejme, vedomá toho, že Rusko sa len tak nevzdá snáh dostať sa k moderným technológiám len preto, že Západ si to neželá. „Rusko má dlhoročnú históriu vedeckej a technologickej špionáže. Počas sovietskych časov sa spravodajské služby Moskvy zamerali na popredné západné počítačové a polovodičové spoločnosti, najmä v Spojených štátoch a Japonsku, ako súčasť nezákonnej obstarávajúcej kampane,“ zhŕňa.

Všetko naznačuje, že Rusko opäť nadviazalo na tradíciu zo studenej vojny: „Nedávno sa ruské výskumné ústavy aktívne zapájali do priemyselnej špionáže presmerovaním kritických položiek do sektora obrany. Napríklad v apríli bol ruský vedec pracujúci na Augsburskej univerzite v Nemecku odsúdený za špionáž – predal informácie o európskej technológii raketového pohonu ruskej spravodajskej službe.“

Podľa odborníčky však snahy Západu nie sú zbytočné. „V poslednej šarži sankcií sa preto Spojené štáty zameriavali na niekoľko nominálne civilných subjektov špičkových technológií vrátane Moskovského inštitútu fyziky a technológie a nadácie Skolkovo. Tieto výskumné inštitúty aktívne spolupracovali s mnohými ruskými obrannými subjektmi, ako je Uralvagonzavod, najväčší ruský producent tankov, Almaz-Antey, najväčší producent zbraní v krajine, a Zjednotená letecká korporácia [dcérska spoločnosť Rostecu, pod ktorú spadá Suchoj aj Mikojan-Gurjevič],“ vysvetľuje.

Sú teda sankcie zbytočné?

Pomôžu sankcie ukončiť vojnu? Z krátkodobého hľadiska nie. To však neznamená, že sú neúčinné.

Jedným z účinkov napríklad je, že komplikujú Rusku nahradiť svoje straty pomerne sofistikovanej techniky, či už preto, že mu chýbajú špičkové technológie a potrebné diely, alebo preto, že si s postupom času nebude môcť dovoliť všetko to, čo by armáda rada mala a pre rozhodujúce víťazstvo na Ukrajine aj potrebovala.

A z dlhodobého hľadiska tak sankcie skutočne môžu ovplyvniť, ako sa táto vojna skončí. Putin sa zatiaľ ešte nemusí príliš strachovať, no ak vojna potrvá ešte dlhšie – a všetko, žiaľ, naznačuje, že to tak bude –, tak Rusko môžu výrazne oslabiť.

To napokon ukázala aj vojna v bývalej Juhoslávii – sankcie nedokázali vynútiť koniec vojny, no keď sa obe strany vyčerpali, podnietili Miloševića pristúpiť na dohodu, ktorú by bez sankcií nikdy neprijal. Ak sa to isté podarí dosiahnuť aj v tejto vojne, bude to veľkým úspechom.