Čo mne osobne v zdravotníctve často chýba, je obyčajný ľudský prístup. Dokonca je taký vzácny, že je vlastne alternatívny.

Je skvelé, že prišlo množstvo technických aj farmaceutických noviniek, ktoré spresňujú a urýchľujú diagnostiku a liečbu. 

Pre terapeutický efekt  je veľmi dôležitý aj ľudský faktor. Vráťme ho do slovenského zdravotníctva.

Zaujal ma v tejto súvislosti postoj publicistu Mariána Moravčíka, ktorý mi napísal: „My v systéme slovenského zdravotníctva žijeme stále a málokto si už pamätá, ako za posledné desaťročia postupne upadalo.

Nie odborne a technicky, ale práve tým ľudským prístupom. Odporúčam nájsť si poviedku George Orwella „Ako umierajú chudobní“.

Čitatelia budú šokovaní, koľko podobností nájdu s dnešným slovenským zdravotníctvom.„

Kde hľadať príčinu tohto stavu, aby sme neplávali len po povrchu. Jedným z dôvodov je aj to, že sa z nášho zdravotníctva ako takého stáva biznis. Úspech v zdravotníckom biznise si údajne vyžaduje špecifické know-how a schopnosť orientovať sa v neprehľadnom prostredí a vzťahoch. Nemusí o ňom rozhodovať kvalita a cena.

Takýto systém vytláča etos humanizmu a služby blížnym. Napriek tomu stále sú lekári, ktorý tlaku systému dokážu odolávať a nesú to, čo nazývam “ľudský prístup”.

Nie som naivný a samozrejme si uvedomujem, že zdravotná starostlivosť nemôže fungovať ako charita bez finančného krytia.

Kde ešte hľadať príčinu zníženej hladiny ľudskosti.

Lekári (v širšom význame zdravotníci) sa stretávajú s viac-menej trpiacimi ľuďmi. Ľudský prístup, ako mu rozumiem, znamená prevziať časť toho psychického bremena.

Lenže na spracovanie psychických problémov človek potrebuje energiu. Dnešná doba je taká náročná, že aj za bežných podmienok, keď je človek zdravý, často nemá dosť energie na kvalitné spracovanie vlastných psychických problémov.

No a k tomuto všetkému majú zdravotníci denne spracovať problémy niekoľko desiatok ľudí. Pritom ide o situácie, keď ľudia práve od zdravotníkov čakajú pomoc a asistenciu.

Všetci ostatní ľudia môžu povedať „prepáč, na toto teraz nemám čas“ alebo „s týmto ti nepomôžem, vyrieš si to sám“. Pacientom sa to povedať nedá, lebo toto patrí k veci.

Zdravotníci, podľa mňa, sú príliš zaťažení (vrátane tých počítačov a programov, ktoré majú tiež svoje vrtochy) a väčšina z nich nemá dosť energie, aby ľudsky spracovali psychické problémy pacientov.

Niektorí mladí sa spočiatku snažia, ale v priebehu niekoľkých rokov si vypracujú rôzne spôsoby obrany a úniku, inak im hrozí vyhorenie.

Čo sa mňa týka, mal som to šťastie, že som stretol medzi lekármi veľa odborníkov s naozaj ľudským prístupom a preto sa sťažovať nemôžem.

Asi ešte platí zotrvačnosť a profesionálny prístup hlavne tých zdravotníkov, ktorí išli toto povolanie vykonávať naozaj z presvedčenia a okrem platu sú uspokojovaní aj spokojnosťou pacientov pri odchode z oddelenia alebo ambulancie.

Identifikujem sa s názorom, že  ľudský prístup môžeme očakávať len od ľudí, ťažko od inštitúcií. Hoci inštitúcie môžu mať pravidlá a ciele, ktoré ich ľudskosť zvyšujú – alebo naopak znižujú.

Som presvedčený, že každého zdravotníka by strata ľudskosti v zdravotníctve mala trápiť a mal by sa snažiť svojou "troškou" prispieť k jej navráteniu.

Som veľmi šťastný, že ľudskosť je prirodzenou súčasťou osobnosti našich zamestnancov v IPR na Mokrohájskej 1, ktorá sa premieta do ich profesijnej role.

Snažia sa  prejaviť svoj prístup v podobe empatie, úcty, lásky, priateľstva všetkým našim žiakom a klientom.

Nie je to prejav slabosti. Je to prejav toho, že im na nich záleží .

Za to, že do svojich pracovných aktivít vkladáte svoju individuálnu ľudskosť, za to vám všetkým patrí veľká vďaka. 

Niekedy priveľa slov skôr znižuje očakávaný výstup, preto sa učím byť stručný a presný aj vo svojich komentároch.

Dušan Piršel