Najväčší útek v slovenských dejinách

Najväčší útek v slovenských dejinách

Prinášame autentický text slovenského Žida, ktorý 7. apríla 1944 ušiel z koncentračného tábora.

Pred pár dňami sme uverejnili strhujúci životný príbeh Rudolfa Vrbu, slovenského Žida, ktorý ušiel z Auschwitzu a celý život viedol zápas za pravdu o holocauste vrátane jeho sporov s niektorými izraelskými Židmi, s ktorými bol Vrba v osobnom konflikte. 

Vo štvrtok 7. apríla si pripomíname deň, keď Rudolf Vrba spolu s Alfrédom Wetzlerom začali svoj útek z Auschwitzu. Prinášame preto text, ako tento útek opísal samotný Vrba. Nájdete v ňom veľa paradoxov a prekvapivých momentov, od strachu pred deťmi, odmietania peňazí až po radosť slovenského Žida, že konečne bude počuť slovenčinu.

 

V tú noc, keď ma Fred uspal rozprávaním o koňoch, strelcoch a vežiach, sme sa prekonali. Bola tma ako vo vreci a my sme vpochodovali priamo do vonkajšej hranice koncentračného tábora!

Videli sme prázdne strážne veže a matné obrysy barakov. A hoci sme sa zúfalo snažili nájsť cestu z tohto hrozného, strašidelného labyrintu, nohy nás stále viedli späť do prostredia, ktoré sme dobre poznali a z ktorého sme chceli utiecť aj za cenu, že riskujeme vlastný život.

Znalosti o tom, ako prebieha denný režim v tábore, nám rozhodne nepomáhali, skôr nás ešte viac znervózňovali. Vedeli sme, že strážne veže ožijú v okamihu, keď sa rozvidnie, a že nás na rovnom, otvorenom priestranstve chytia. Nepoznali sme však celý pôdorys tábora a ľahko sme mohli vbehnúť do pasce.

A tak sme sa tam iba motali v nádeji, že nájdeme nejaký záchytný bod, ktorý nás vyvedie do bezpečia. Práve keď sa čierna obloha začínala meniť na tmavosivú, zbadal som niečo, čo sa podobalo lesu, o ktorom som vedel, že sa musí nachádzať za hranicou tábora. Bezpečne sme sa k nemu dostali, natrafili sme na veľké, husté krovie a zmizli sme vo vnútri. Tam sme sa prikryli listnatými vetvami, ktoré sme poodlamovali zo stromov.

Trochu sme si oddýchli, hneď sme sa cítili lepšie ako v tieni strážnych veží, hoci nie celkom v bezpečí. Lenže ako slnko stúpalo vyššie na oblohu, ten dobrý pocit nás rýchlo prešiel.

Neboli sme v lese. Ležali sme vo verejnom parku. A ako sa blížilo poludnie, zistili sme, že to nie je len taký obyčajný park, chodili sem esesáci so svojimi dievčatami, manželkami a deťmi. Z našej malej, biednej skrýše sme sledovali, ako sa promenádujú v zelených uniformách, oddychujú, zotavujú sa z práce medzi nebezpečnými nepriateľmi Ríše.

Zatajili sme dych. Deti tancovali sem a tam ako svätojánske mušky, približovali sa k nášmu kroviu, odbehli, znova sa vrátili, kruto sa pohrávali s našimi nervami. A potom prišlo to, čo nás desilo, no čo muselo prísť, zrazu sme sa pozerali do dvoch párov vypleštených modrých árijských očí. Videli sme, ako sa dvoje úst neveriacky špúlia, a vzápätí sa ozval krik. „Oci... Oci... poď sem... tu v kroví sú muži... smiešni muži.“ Zdieľať

Niektorí mali psy, ktoré všade snorili a skákali. Spôsobovali nám také starosti, že sme prehliadli oveľa nebezpečnejšie zvieratá – deti. Poskakovali, smiali sa a pišťali okolo našej skrýše, no nevšímali sme si ich, až sme na svoje veľké zdesenie videli, ako chlapček s dievčatkom mieria rovno k nám. Pätnásť krokov za nimi si vykračoval Oberscharführer v uniforme, s pištoľou za opaskom a bucľatou plavovlasou manželkou zavesenou pod pazuchou.

Zatajili sme dych. Deti tancovali sem a tam ako svätojánske mušky, približovali sa k nášmu kroviu, odbehli, znova sa vrátili, kruto sa pohrávali s našimi nervami. A potom prišlo to, čo nás desilo, no čo muselo prísť, zrazu sme sa pozerali do dvoch párov vypleštených modrých árijských očí. Videli sme, ako sa dvoje úst neveriacky špúlia, a vzápätí sa ozval krik.

„Oci... Oci... poď sem... tu v kroví sú muži... smiešni muži.“

Nože sme mali pripravené. Otec mykol hlavou a zhovievavý úsmev zmizol, vystriedal ho zachmúrený pohľad. Vykročil ku kroviu, sklonil sa a celých desať sekúnd na nás civel. Opätovali sme jeho pohľad, pripravení na útok. Vtom sa mu z očí vytratil úžas a nahradilo ho chladné pochopenie. Rýchlo vzal kuriatka pod ochranné krídla a odviedol ich zo scény.

Sledovali sme, ako odchádzajú. Oberscharführer niečo vážne rozprával manželke, ktorá bola očividne v šoku. Veď kam sme sa to dopracovali, keď sa vážená domáca pani nemôže ísť s deťmi poprechádzať do verejného parku, aby pritom nenatrafila na dvoch mužov, čo sa spolu váľajú v kríkoch!

Toto pohŕdanie našou morálkou nám zachránilo život. Zvyšok dňa sme nerušene zostali v kroví. Po zotmení sme pokračovali v ceste, postupovali sme pomaly, opatrne. Volkov ma varoval, že prílišné náhlenie sa nevyhnutne končí smrťou.

Volkovove rady nám boli síce po celý čas užitočné, no nikdy sa mu nepodarilo naučiť ma vidieť v tme. A hoci sme sa rýchlo učili z vlastných skúseností, zasa sme na piaty deň cesty zablúdili.

Mierili sme do Beskýd, pohraničných hôr susediacich s Tatrami. Keď sme v diaľke zbadali svetlá mesta, mysleli sme si, že je to Bielsko, nazdávali sme sa, že ideme správnym smerom. Išli sme, lenže potom svetlá zhasli, stratili sme orientáciu a namiesto toho, aby sme sa mestu vyhli, zašli sme priamo do centra.

Chvíľu sa nám zdalo, že plynulo postupujeme vidiekom, a vzápätí sme sa preplietali ulicami, kde sa na nás mračili vysoké budovy. Snažili sme sa vrátiť po svojich stopách a vyhnúť sa nevítanej civilizácii, lenže tie budovy nás stále sledovali a obaja sme vedeli, že každú chvíľu môžeme naraziť na hliadku alebo ozbrojenú domobranu.

Napriek tomu sa nám darilo zachovať si chladnú hlavu a za svitania sme sa vymotali z Bielska. To však vôbec neznamenalo, že sme sa hneď ocitli v bezpečí polí, ale že sme vymenili veľké nebezpečenstvo za menšie, lebo sme sa z Bielska dostali do dediny Pisarovice. Celkom sa rozvidnelo a nám bolo úplne jasné, že ďalej ísť nemôžeme.

Zakrádali sme sa zozadu cez dvor, pod nohami nám behali kurence a niekde gágala hus. Otvorila nám starena v širokom čiernom kroji s bielou šatkou, aké nosia poľské vidiečanky, a spoza nej vykukovalo preľaknuté, asi osemnásťročné dievča. Svojou najlepšou poľštinou sme ženy pozdravili, ako bolo zvykom: Pochválený buď Ježiš Kristus.“ Zdieľať

Dostali sme sa do veľmi kritickej situácie. Bolo by šialenstvo pokúsiť sa vyjsť z dediny, aby nás nikto nevidel. Čo znamenalo, že musíme vyhľadať pomoc. Po prvý raz, odkedy sme utiekli, musíme osloviť cudzích ľudí a čo nám ešte viac naháňalo hrôzu, musíme im dôverovať.

Mohlo sa stať, že zaklopeme na nemecké dvere. I keď budeme mať šťastnú ruku a natrafíme na poľský dom, čo bolo oveľa pravdepodobnejšie, nebudeme môcť majiteľovi zazlievať, keď nás odmietne. Napokon, ak pozve dnu dvoch neznámych ľudí, riskuje nielen svoj život, ale aj život svojej manželky a detí.

Ale nič iné nám neostávalo. Dom sme si vybrali viac-menej náhodne. Zakrádali sme sa zozadu cez dvor, pod nohami nám behali kurence a niekde gágala hus. Otvorila nám starena v širokom čiernom kroji s bielou šatkou, aké nosia poľské vidiečanky, a spoza nej vykukovalo preľaknuté, asi osemnásťročné dievča.

Svojou najlepšou poľštinou sme ženy pozdravili, ako bolo zvykom: Pochválený buď Ježiš Kristus.“

„Až naveky, amen,“ zanôtila starena.

„Poďte ďalej, prosím.“

Vošli sme do veľkej kuchyne s kamennou podlahou a cítili sme sa pomerne v bezpečí. Starká však nebola hlúpa. Vedela, že naše vyberané oblečenie je ukradnuté, že sme na úteku, pretože inak by sme do jej skromného domu nezavítali.

Pokoj a dôstojnosť v jej očiach a hrdé držanie hlavy nás presvedčili, že by nás Nemcom nezradila. Snažila sa nás o tom vzápätí aj presvedčiť, hoci nepriamo.

„Obávam sa, že neviem dobre po rusky,“ povedala, „zato vy hovoríte dobre po poľsky. Určite ste hladní.“

Obrátila sa k dievčaťu, ktoré zatiaľ neprehovorilo ani slovo, no nespúšťalo z nás vyjavené oči. „Mária, prines našim hosťom niečo na raňajky.“ Bola presvedčená, že sme sovietski vojaci, ktorí utiekli z nejakého tábora pre vojenských zajatcov.

Určite mala strach, ale rozhodne neprepadla panike. Keď sme vďačne zasadli ku káve a zemiakom, ktoré pred nás Mária postavila, pokojne nám objasnila miestnu situáciu.

„Hory sú odtiaľto dosť ďaleko,“ povedala.

„Aby ste sa tam dostali, musíte prejsť otvorenou krajinou, ktorú Nemci nepretržite strážia, pretože v tej oblasti sú partizáni. Pokiaľ by ste sa pokúsili prejsť cez deň, tak vás chytia. Musíte tu zostať až do zotmenia. Keby tu boli moji synovia, mohli by vám pomôcť oveľa viac. Lenže jeden je mŕtvy a druhý je v koncentračnom tábore. Musíte sa spoľahnúť na moju chabú radu.“

Úprimne sme sa jej poďakovali. Vzápätí sa otvorili dvere a obaja sme skočili na rovné nohy. Starenka sa usmiala. „Nebojte sa. To je môj dobrý priateľ.“

Do veľkej kuchyne vkročil starec, fajčil ešte staršiu fajku, ako bol sám, a poprial nám dobré ráno, ako keby cudzincov v neobvyklom oblečení stretával v dedine každý deň.

„Prišli ste práve včas, chlapci. Vzadu je kopa dreva, ktorú treba nakálať. Možno by ste nám s tým mohli pomôcť.“

Okamžite sme súhlasili, vyzliekli sme si ťažké kabáty a dali sa do práce. Okolo jednej nás prišlo dievča ostýchavo pozvať na obed, ktorý pozostával zo zemiakovej polievky a zemiakov. Keď sme narúbali drevo, vrátili sme sa do domu a okamžite sme zaspali.

Peniaze som si nechcel zobrať z dvoch dôvodov. Po prvé, mal som pocit, že jej dlhujeme oveľa viac ako ona nám. Po druhé, spomenul som si na slová Volkova a jeho hlavnú zásadu – neberte si žiadne peniaze, pretože budete v pokušení ich minúť – a bol som odhodlaný ju neporušiť. Zdieľať

„Prepáčte, ak som vás vyľakala,“ ospravedlňovala sa s úsmevom, „ale je čas odísť. Zobuďte priateľa a dajte si kávu.“

Zobudil som Freda a zahnali sme spánok dvomi, tromi šálkami teplej náhrady kávy z kanvice, ktorú nám starká priniesla. Pozorovala nás a z jej smutného úsmevu sa dalo vyčítať, že má o nás väčšie obavy ako o seba. Potom mi rýchlo vtisla do ruky štyri marky, čo bolo asi dvadsať korún, a povedala: „Zoberte si ich. Celý deň ste tvrdo pracovali.“

Peniaze som si nechcel zobrať z dvoch dôvodov. Po prvé, mal som pocit, že jej dlhujeme oveľa viac ako ona nám. Po druhé, spomenul som si na slová Volkova a jeho hlavnú zásadu – neberte si žiadne peniaze, pretože budete v pokušení ich minúť – a bol som odhodlaný ju neporušiť.

„Ďakujeme vám, ale žiadne peniaze nechceme,“ povedal som mierne.

„Nepotrebujeme ich. Už ste toho pre nás urobili až-až a radi sme vám aspoň trochu pomohli.“

„Prosím, zoberte si ich,“ naliehala. „Len tak, pre šťastie.“

Neochotne som si ich strčil do vrecka. Pre ňu to bolo iste veľa peňazí, určite viac, ako si mohla dovoliť. Mal som však pocit, že možno myslí na svojich dvoch synov, z ktorých bol jeden mŕtvy a druhý v nejakom tábore, možno aj v Osvienčime. Ešte raz sme sa poďakovali a vyrazili sme do tmy, o tri hodiny sme sa dostali do hôr, ktoré kde-tu pokrývali fliačiky snehu.

Charizmatický Rudolf Vrba v slávnom dokumente Šoa.

Odteraz sme postupovali pomalšie. O ďalšie dva dni, dokopy to bolo už desať dní, odkedy sme opustili drevenú skrýšu, sme boli asi v polovici cesty. Bolo to povzbudzujúce, hoci orientačný bod, podľa ktorého sme mohli určiť svoju polohu, nás dosť znepokojoval. Išlo o mesto Porąbka, kde chytili Sándora Eisenbacha a jeho troch kamarátov. Pozerali sme sa na to mesto, učupené v údolí pod nami, s bachratými sivými balónmi protileteckej obrany nevľúdne zavesenými na nebi, a znovu sme počuli Sándorove zlovestné slová.

„Vyhnite sa Porebke... smrdí to tam vojakmi.“

Rozhodli sme sa riadiť jeho radou, hoci ma vo vrecku pálili marky a prosili, aby sme ich minuli. Keď sme sa na svahu kopca uložili na odpočinok, boli sme na seba obaja hrdí, že sme odolali pokušeniu.

Netušili sme však, že ten smrad sa netýka len Porąbky. Boli rozlezení aj po horských svahoch. Len čo sme si ľahli na chrbát a zavreli oči, zarachotila puška a guľka nám zasvišťala nad hlavou.

„Vyhnite sa Porebke... smrdí to tam vojakmi.“ Zdieľať

Bleskovo sme boli na nohách. Sedemdesiat metrov od nás na kopci oproti stála nemecká hliadka so psami. Bežali sme hore kopcom po snehu, liezli sme po štyroch, potkýnali sme sa. Ak sa nám podarí vyliezť na temeno kopca a zmiznúť v údolí na druhej strane, budeme mať šancu, lenže zároveň sa musíme kryť pred guľkami a Nemci pália presne.

Fred bežal predo mnou. Došiel k mohutnému bralu a skryl sa za ním, bol v bezpečí. Ja som sa hnal za ním, ale zakopol som a natiahol som sa na zemi. Bralo bolo od mňa iba pár metrov, ale rovnako mohlo byť aj milión kilometrov, lebo guľky okolo mňa bzučali ako včely, až zo skaly odlietavali úlomky bridlice a kamene.

Zaryl som sa tvárou do zeme a ležal som bez pohnutia.

Nehral som sa na mŕtveho. Chvíľu som cítil taký veľký strach, že som sa nemohol ani pohnúť. Tento záchvev hrôzy a paniky mi zachránil život. V iskrivom, čistom horskom vzduchu som počul rozkaz, znel nahlas a jasne: „Dostali sme ho! Zastavte paľbu!“

Nemci sa začali kĺzať dolu svahom. Vyskočil som, odhodil kabát a vrhol sa za skalisko. Znovu niekto zakričal a paľba sa obnovila, ale to som sa už stačil schovať.

„Pohni!“ vyštekol Fred. „Tam k tým stromom!“

V polovici svahu pred nami bol lesík. No dolu v údolí sa rinula divoká riečka. Hnali sme sa k nej poháňaní štekotom psov, skočili sme do ľadovej vody a predierali sme sa k brehu. Premrzli sme na kosť. Prúd nám uchmatol ťažké kabáty. Dvakrát som spadol a stiahlo ma pod hladinu. Napokon sme sa vytiahli na breh lapajúc dych a brodiac sa v snehu takmer po pás sme sa vliekli ďalej.

Ležali sme tam hodinu, uši nastražené, aby zachytili i ten najmenší zvuk. Počuli sme však iba zvuk topiaceho sa snehu, ktorý padal zo stromov, a dôverný šum tajomného lesného života. Zdieľať

Dostali sme sa pod príjemnú ochranu stromov, kým Nemci zdolali kopec, boli sme vo výhode. Riečka zmätie psov a zdrží ich, čo nám poskytne čas, aby sme mohli zmiznúť. Kľučkovali sme medzi vysokými jedľami dovtedy, kým nebolo počuť štekot psov. Vyčerpaní sme spadli do priekopy zarastenej papradím a kríkmi.

Ležali sme tam hodinu, uši nastražené, aby zachytili i ten najmenší zvuk. Počuli sme však iba zvuk topiaceho sa snehu, ktorý padal zo stromov, a dôverný šum tajomného lesného života.

Po tomto hroznom stretnutí sme zvýšili tempo. Boli sme presvedčení, že čoskoro prekročíme hranice Poľska. Držali sme sa najopustenejších chodníčkov, pretože predstava, že nás chytia v poslednej chvíli, bola neznesiteľná, a ľudia sú nebezpeční, niektorí úmyselne, iní len náhodou, ale aj to je nebezpečné. Zvyknú sa zjaviť na tých najnepravdepodobnejších miestach, a tak na druhý deň, keď sme prechádzali cez pole, stretli sme starú dedinčanku, Poľku.

Chvíľu sme ticho stáli a dívali sa na seba, snažili sme sa odhadnúť situáciu. Starena neprejavila strach, hoci vedela, že s nami budú len ťažkosti, že sme na úteku. Keby nám pomohla, Nemci by ju mohli zabiť. A keď nám nepomôže, mohli by sme ju zabiť my.

„Sme na ceste k slovenskej hranici,“ povedal som napokon. „Nemohli by ste nám ukázať cestu? Utiekli sme z koncentračného tábora Osvienčim.“

Nemalo cenu klamať. Zrazu som si uvedomil, že prvýkrát hovorím o Osvienčime s niekým mimo tábora. Nič jej to, samozrejme, nehovorilo, no mal som pocit, že keby som v tej chvíli zomrel, povedal som to aspoň jednej osobe.

„Musíte tu počkať,“ povedala pomaly a ani na okamih z nás nespustila oči. „Večer sem príde človek, ktorý vám pomôže. A hneď vám pošlem nejaké jedlo.“

Zrazu sme si uvedomili, že sme ukrutne hladní. V lese toho na jedenie veľa nebolo a po stretnutí s nemeckou hliadkou nás od napätia prešla chuť do jedla. Pili sme vodu z potokov a za sedem dní sme sotva dali niečo do úst.

Hranice... ľudia, ktorí hovoria po slovensky... priatelia... bezpečie... domov. Zdalo sa to príliš pekné, než aby to bola pravda. Zdieľať

Poďakovali sme sa žene, ale nedôverovali sme jej. Keď odišla, poobzerali sme sa po okolí a videli sme, že musí prejsť cez most asi kilometer od nás. Dvesto metrov opačným smerom sa nachádzal les. Ak nás prezradí Nemcom, uvidíme ich prechádzať cez most a budeme mať dosť času dostať sa do bezpečia, kým nás zbadajú.

O dve hodiny niekto kráčal po moste, nebol to vojak, ale malý, asi dvanásťročný chlapec. Vyškriabal sa k nám na kopec a s plachým úsmevom nám odovzdal balík. Otvorili sme ho a našli sme v ňom kilo varených zemiakov a nejaké mäso. Rýchlo sme to zhltli. Chlapec nás pozoroval a zoširoka sa usmieval. Keď sme dojedli, povedal: „Babka sa vrátia až po zotmení.“

Jedlo utíšilo hlad, zato podozrenie nie. Ak sa vráti za tmy, neuvidíme, kto je s ňou, keď bude prechádzať cez most. Chvíľu sme sa dohadovali, či by nebolo lepšie odísť, ale potom sme si uvedomili, že podľa zvuku krokov odhadneme, koľko ľudí s ňou ide a či máme utiecť do lesa.

Čakali sme hodiny. K večeru obloha potemnela a bez kabáta mi chlad prenikal až do kostí, triasol som sa ako osika. Rýchlo som však zabudol na chlad, keď som v hustnúcom súmraku uvidel starenku s nejakým roľníkom.

Neodľahlo nám, lebo to pokojne mohol byť aj trik. Čakali sme bez jediného slova, kým sa k nám celkom nepriblížili, a vtom sme uvideli v mužovej ruke pištoľ.

Inštinktívne sme vo vreckách zovreli nože. Bola to nebezpečná situácia, ale nie beznádejná, ak nás budú chcieť odovzdať gestapu, čakala nás dlhá cesta a my dvaja sme boli zúfalí. Kým by v tme vystrelil, zabili by sme ho a boli sme odhodlaní to urobiť.

Starena sa však správala rovnako ako ráno, pokojne, bez známok strachu. Podala nám ďalší veľký balík. „Tu máte ešte nejaké jedlo. Vyzeráte, že sa vám zíde.“

Muž s pištoľou mlčal, nespúšťali sme ho z očí, ani kým sme sa napchávali. Pretože sme mali stále hrozný hlad, zjedli sme všetko v priebehu pár minút. Na naše veľké prekvapenie ten muž vtedy vybuchol do smiechu.

Strčil pištoľ do vrecka. „Teraz už verím, že ste z koncentračného tábora,“ povedal. „Takto je len ten, kto je naozaj hladný. Najprv som si myslel, že ste agenti gestapa.“

„Agenti gestapa?“

„Áno. Niekedy na nás skúšajú také triky. Vedia, že pomáhame partizánom, a tak nám sem posielajú volavky a dúfajú, že sa dáme nachytať. Je dosť ľahké rozpoznať pravých od falošných. Teraz pôjdete so mnou. Cez noc zostanete u mňa a zajtra v noci vás bezpečne prevediem cez hranice.“

Vstali sme a usmievali sme sa ako malé deti. Hranice... ľudia, ktorí hovoria po slovensky... priatelia... bezpečie... domov. Zdalo sa to príliš pekné, než aby to bola pravda.

 

Text je úryvkom zo 16. kapitoly knihy Utiekol som z Osvienčimu. Nemôžem odpustiť, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Citadella Publishing. Vychádza so súhlasom vydavateľa. Knihu som možno kúpiť na webstránke vydavateľstva.   

Foto: flicr.com Na fotografiách sú lesy z južného Poľska, okolia Osviečimu a slovenskej hranice.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo