Aké poučenia a zistenia vyplývajú z vpádu Ruska na Ukrajinu? 

Invázia otriasla pocitom bezpečnosti, ktorý mnohí Európania predtým mali. Skutočnosť, že v takom obrovskom rozmere ako v Buči budú ruskí vojaci vraždiť, znásilňovať a mučiť, možno nemusí pri pohľade na správanie ruských vojakov v Čečensku prekvapiť, ale že sú týchto činov schopní aj voči údajne „bratskému“ národu, by malo aj všetkých slovenských rusofilov podnietiť zamyslieť sa, o akom bratovi to vlastne snívajú.

Do Európy sa vrátila vojna – isto, boli tu konflikty v Juhoslávii i v Donbase, no nikdy nie v takomto meradle a zväčša za pomoci „dobrovoľníkov“ či „malých zelených mužíčkov“, bez oficiálneho zapojenia jednej z bojujúcich strán. Rusko vtrhlo na Ukrajinu už v roku 2014, ale vďaka pomoci lokálnych kolaborantov a spravodajských hier dlho predstieralo, že vojna v Donbase je len dielom lokálnych „separatistov“ či Kyjeva. Táto šaráda sa 24. februára 2022 definitívne skončila.

Zistili sme tiež to, že veľké konvenčné vojny v Európe sú možné, a preto si aj európske armády zaslúžia viac pozornosti, než tomu bolo pred rokom.

Zázračné zbrane neexistujú

Jednou z hlavných lekcií pre verejnosť, ale aj novinárov by malo byť to, že žiadna zázračná zbraň neexistuje. Od Javelinov a Stingery cez drony Bayraktar až po raketomety HIMARS a tanky Leopard 2, pozornosť verejnosti sa často upínala na ten-ktorý kus techniky, ktorý vraj má byť zázračnou zbraňou, ktorej Ukrajina vďačí za všetky úspechy.

Je pravda, že dodávky západnej techniky nepochybne boli uholným kameňom ukrajinského úspechu. Ale v porovnaní s horeuvedenými sa omnoho menej pozornosti venuje napríklad delostrelectvu, hoci práve to podľa britského ministerstva obrany pravdepodobne spôsobilo väčšinu ruských strát.

To všetko však neznamená, že isté typy zbraní sa neukázali byť mimoriadne účinnými. Podľa veliteľa nórskej armády Kristoffersena to boli v prvom rade systémy schopné paľby na veľké vzdialenosti ako HIMARS a protivzdušná obrana. Na druhej strane Kristoffersen odporúčal aj obstaranie techniky, ktorá sa na Ukrajine ukázala byť mimoriadne zraniteľnou – dodatočných helikoptér.

Vojenské obstarávania sú však vždy aj zmesou politických úvah, a tak Nórsko objednalo v prvom rade ďalšie tanky Leopard 2 – hoci dodatočné tanky Kristoffersen vôbec neodporúčal.

Straty sú obrovské

Vojna na Ukrajine ukazuje tiež to, že európsky koncept profesionálnych, ale v historickom meradle veľmi malých armád je ostrým, ale zároveň veľmi krehkým mečom. Straty oboch bojujúcich strán sú predmetom rôznych špekulácií, no s istotou možno povedať, že už len počet padlých sa počíta v desaťtisícoch, počet ranených bude ešte vyšší.

Podľa odhadov britskej vojenskej rozviedky ruská armáda v prvom roku vojny stratila 175- až 200-tisíc vojakov, z toho 40- až 60-tisíc padlých.

Vojenský analytik Matej Rafael Riško odhaduje, že 40-tisíc padlých môže byť realistický údaj, i keď počet ranených by považoval za nižší, než by zodpovedalo poučkovým 1 : 3. Podotýka však, že je nutné rozlišovať medzi pravdepodobne reálnymi stratami, ktoré odhaduje na asi 175-tisíc padlých a ranených, a tým, čo možno považovať za overené. Toto číslo je nižšie, než pravdepodobné reálne straty a pohybuje sa okolo 120 až 130-tisíc ruských vojakov. 

Otázkou aj je, koho napríklad Rusi samotní vôbec za raneného považujú. V minulosti, najmä pred mobilizáciou na jeseň, museli frontové línie držať aj vojaci, ktorí už utrpeli ľahké zranenia a v západných armádach by už dávno boli odvelení na rekonvalescenciu do zázemia.

Napríklad vo Vietname pomer amerických strát (padlých na ranených) dosahoval 1 : 6, pričom polovicu ranených tvorili ľahšie a polovicu ťažké prípady.

Krehké armády

Napriek veľkým stratám sa nemožno spoliehať na to, že Rusko bude oslabené natoľko, že  prestane predstavovať bezpečnostnú hrozbu pre celú východnú a strednú Európu.

Rovnako ako Nemecko či Sovietsky zväz po prvej svetovej vojne, aj dnešné Rusko sa po niekoľkých rokoch zotaví a pravdepodobne sa s ešte väčšou agresivitou k svojej výbojnej politike vráti.

To je hlavným dôvodom, prečo sa aj dlhodobo neutrálne štáty ako Švédsko a Fínsko chcú stať členmi NATO, prečo Poľsko vo veľkom nakupuje vojenskú techniku a prečo dokonca aj nemecký minister obrany otvoril otázku znovuzavedenia povinnej vojenskej služby.

Oproti asymetrickým konfliktom ako v Afganistane je veľká konvenčná vojna ako táto nielen mimoriadne nákladná na vojenský materiál, ale aj na ľudské životy. Rusko a Ukrajina počas prvého roku vojny utrpeli straty, ktoré by okrem nich nedokázala niesť bez mobilizácie žiadna európska armáda. A na rozdiel od Ukrajiny či Fínska väčšina európskych armád nemá povinnú vojenskú službu a dostatok záložníkov, aby dokázala nahradiť svoje straty.

V hypotetickom konflikte s Ruskom by tak európske armády boli krehkým mečom – letálne, ale bez pomoci Američanov vyčerpané už za niekoľko dní, keď by im došla munícia. Rusko v tejto vojne podľa dát Oryxu preukázateľne stratilo 1 772 tankov, od starých T-62M až po najnovšie T-90M, a toto číslo nezahŕňa tanky, ktoré boli zničené bez odfotografovania počas alebo po zásahu a následného zverejnenia snímky.

Cvičenie ukrajinskej armády pri Charkove. Foto - TASR/AP

Poľský analytik Wolski pred dvoma mesiacmi odhadoval, že skutočné ruské straty tankov dosahujú asi 1 900 kusov, Oryx vtedy vedel potvrdiť okolo 1 600. Dnes počet zničených tankov bude ešte vyšší – a pravdepodobne presiahol dve tisícky.

To je viac tankov, než majú Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a dokonca Poľsko vo svojej výzbroji dohromady. Ruská armáda je pritom ešte stále schopná bojovať ďalej. Nie veľmi úspešne, útoky na Bachmut sú povestný mlynček na mäso, no ešte stále drží terén, ktorý obsadila na juhu Ukrajiny.

Toto by európske armády vo svojom súčasnom stave nedokázali.

Zmraziť konflikt znamená len nekonečnú vojnu

Hoci vojna na Ukrajine trvá už rok (alebo 9 rokov), jej koniec je zatiaľ v nedohľadne. Ani jedna z oboch strán zatiaľ nedosiahla svoje vojenské ciele. Ukrajina chce oslobodiť celé svoje územie okupované Ruskom. Rusko chce – ako ukazuje aj odvolanie generála Surovikina a nová ruská ofenzíva v Donbase – dobyť viac územia, prinajmenšom tie štyri ukrajinské oblasti, ktoré formálne anektovalo.

A aj to je len medzistupňom na ceste k úplnému podrobeniu Ukrajiny, teda jej odrezaniu od Čierneho mora (anexii celého juhu krajiny) a dosadeniu bábkovej vlády v Kyjeve, alebo prinajmenšom k jej vynútenému návratu do ruskej sféry vplyvu, v ktorej o otázkach zahraničnej, ale niekedy aj vnútornej politiky nerozhodujú vlády a parlamenty, ale v prvom rade Moskva.

Prečo Ukrajinci proti takémuto osudu bojujú s toľkým odhodlaním, je pochopiteľné, no netreba si robiť ilúzie. Celkové straty Ukrajincov budú vysoké, počet padlých a ranených podľa súčasných odhadov (dohromady) už presiahol stotisíc.

Podľa niektorých hlasov sa ako riešenie ponúka aj kórejská opcia – trvalé zmrazenie vojny pozdĺž nejakej frontovej línie. Ako však ukazujú vojny v Náhornom Karabachu, Chorvátsku alebo vojna v Donbase, zmrazenie konfliktov nikdy neviedlo k ich vyriešeniu, ale len ponúklo niekoľko rokov prímeria, počas ktorého sa jedna zo strán pripravila na novú eskaláciu.

Rusko chce ísť ešte ďalej

Invázii komunistických jednotiek na juh Kórejského polostrova po uzavretí prímeria zabránila najmä trvalá prítomnosť desaťtisícov amerických vojakov.

Odborníci ako Kofman preto varujú, že prímerie by v súčasnom bode vojnu neukončilo, ale len ponúklo Rusku príležitosť na skonsolidovanie svojich územných ziskov a prípravu na ďalší útok. „Táto ofenzíva má päť osí útoku, všetky sú vo všeobecnosti rozmiestnené okolo Donbasu. Hlavné oblasti, kde je to vidieť, sú Vuhledar, Marjinka, Avdijivka až po Bachmut a Bilohorivka, čo je neďaleko Lysyčanska a čo vidím ako pridruženú os, ďalej na sever v Luhansku ruský protiútok na Kreminnu snažiaci sa odtiaľ vytlačiť ukrajinské sily.“

Aj keď odborník počíta s tým, že Ukrajinci skôr či neskôr z Bachmutu ustúpia, ruskú ofenzívu zatiaľ považuje za neveľmi úspešnú.

„Nazdávam sa, že ruské velenie je netrpezlivé. Myslím, že stratégia Surovikina, generála, ktorý stabilizoval situáciu, bola defenzívna a že hodlal vyčkať na ukrajinskú ofenzívu na jar a potom spustiť ruskú ofenzívu omnoho neskôr v lete, keď by absorboval väčšinu ukrajinského ofenzívneho potenciálu. Gerasimovov návrh bol opakom. S mobilizáciou mala ruská armáda nové jednotky a personál, aby mohla spustiť ofenzívu na Donbas. Myslím, že iní ľudia v ruskej armáde to považujú za fundamentálne nesprávne, ale zjavne je v Kremli niekto nedočkavý a chce vidieť výsledky a to je Vladimir Putin. To je dôvod, prečo Gerasimov dostal príležitosť túto ofenzívu viesť,“ vysvetľuje analytik.

„Dokonca aj ak ruská armáda dosiahne čiastočné zisky, do istej miery robí ukrajinskej armáde láskavosť,“ tvrdí Kofman. „Ukrajina je na tom omnoho lepšie, ak pohltí túto ruskú ofenzívu, nechá ruské sily sa vyčerpať, svoj vlastný útok spustí neskôr na jar a potom bude čeliť omnoho nižšiemu riziku ruského protiútoku.“

Vojna sa skončí, keď Putin bude chcieť, aby sa skončila

Otázku, či by sa Putin v prípade porážky musel obávať o víťazstvo vo voľbách 2024, český historik Jan Rychlík zmietol zo stola. „To je naivné, voľby v Rusku už dávno nerozhodujú, kto bude prezidentom,“ vysvetľuje.

Navyše, prieskumy v Rusku ukazujú, že väčšina populácie síce voči vojne nevystupuje a aspoň pasívne ju podporuje, ale ochotne by koniec vojny prijala.

Podľa Rychlíka Moskva na inváziu doplatila. „Rusko nebude svetovou veľmocou, ale regionálnou,“ predpovedá. „Ak budú dodané ofenzívne zbrane, Ukrajina má šancu veľkú časť Doneckej a Luhanskej oblasti oslobodiť.“ To je potrebné, aby sa vojna čo najskôr skončila: „Jedine útok je prostriedkom na víťazstvo vo vojne, iba obranou ešte nikdy nikto nevyhral.“

„Russkij mir (Ruský svet) sa musí končiť na ruskej hranici a ani o piaď ďalej,“ tvrdí Rychlík. To je nielen hlavným záujmom Ukrajincov, ale aj všetkých ostatných Európanov – v prvom rade Baltov, Poliakov, Čechov a Slovákov.