Na čom záleží
Ak elita spochybňuje význam rodiny, ubližuje tým najohrozenejším
Newsletter o vzťahoch a o rodine.
Foto: Pixabay
Nedávno sme priniesli dva rozhovory o tom, ako sa spoločensky mení rodinné správanie Slovákov, a výsledky nás vcelku prekvapili. Mýty o tom, že ideál slovenskej rodiny v zložení mama, otec a deti je v rozklade, podľa odborníkov na sociológiu a demografiu celkom neplatia.
Áno, keby sme sa na dnešné dáta o rodinnom správaní pozerali optikou konca osemdesiatych rokov, skepsa by bola namieste. Ako pre Postoj povedal demograf Branislav Šprocha, všetko je vecou perspektívy a pripúšťa, že „vývoj dát v poslednom desaťročí naozaj nevyzerá až tak tragicky“.
Mierne stúpa pôrodnosť žien, rozvodovosť na Slovensku klesla na 30 percent, čo je o desať percentuálnych bodov nižšie číslo ako v roku 2008, a vzdelanejšie vrstvy spoločnosti si stále volia manželstvo ako inštitúciu, v ktorej chcú žiť a vychovávať svoje deti.
Počet detí narodených mimo manželstva síce prudko narástol, ale aj rodičia týchto detí si zrejme neskôr volia sobáš. To môže dokazovať aj fakt, že vek ženy v čase sobáša je na Slovensku vyšší ako vek ženy v čase, keď rodí svoje prvé dieťa.
Česká profesorka sociológie na Karlovej univerzite v Prahe Dana Hamplová pre Postoj potvrdila, že manželstvo má v našom geopolitickom priestore stále dôležité miesto, ale „v procese zániku je možno v tých sociálne slabších vrstvách, ktoré sú, žiaľ, aj najzraniteľnejšie. Ale nemyslím si, že sú to skupiny, ktoré diktujú sociálne normy. Naopak, tým, že do manželstva vstupujú najmä bohatší vzdelanejší ľudia, tak má manželstvo stále sociálny status i v dnešnej dobe“.
Otvorila tým zaujímavú tému spoločenského paradoxu, že na rozvoľnenie pohľadu na rodinu doplácajú v konečnom dôsledku tí najzraniteľnejší, sociálne znevýhodnení ľudia.
Sociologička Hamplová v rozhovore pre Postoj tvrdí, že rodinné alternatívy si volia najmä ľudia s nižším vzdelaním a z chudobnejších vrstiev v chudobnejších regiónoch. Z výskumov vychádza, že ľudia s vyšším vzdelaním nepovažujú inštitút manželstva za zastaranú inštitúciu, zatiaľ čo u ľudí s nízkym vzdelaním sa hodnota manželstva o dosť znižuje.
„Verím, že ideál manželstva len tak ľahko nevyprchá. V Česku a myslím si, že podobne je to aj na Slovensku, to opäť súvisí aj so socioekonomickým rozvrstvením,“ tvrdí Hamplová.
Pokiaľ má človek socioekonomické problémy, dochádza podľa Hamplovej k jeho posunu správania a zmene hodnôt. „Tým, že ľudia nevstupujú do manželstva, časom nadobudnú presvedčenie, že manželstvo nie je potrebné a dokonca je zastarané.“
Paradoxne, najväčšími propagátorkami emancipácie žien a rozvoľnenia termínu rodina sú vysokoškolsky vzdelané ženy z vyšších vrstiev. Ony samotné sa podľa aktuálnych slovenských štatistík správajú prekvapivo najkonzervatívnejšie. Ženy s vysokoškolským vzdelaním sú podľa demografa Branislava Šprocha tie, ktoré najmenej rodia deti mimo manželstva, naopak, sú najviac orientované na manželskú reprodukciu.
„Je to paradox. Vysokovzdelané, častejšie aj kariérne orientované ženy na Slovensku, ktoré reflektujú individualizmus a emancipáciu, sa v konečnom dôsledku správajú reprodukčne najkonzervatívnejšie. Najčastejšie vstupujú do manželstva, najčastejšie majú deti v rámci manželstva, najmenej často sa rozvádzajú.“
Na Slovensku preto vidíme mnoho príkladov vplyvných žien z progresívneho prostredia, ktoré spoločensky ironizujú tradičnú rodinu, hoci samy v takej rodine žijú a svoje deti rodia do úplnej rodiny.
Obeťami tejto ich agendy sú však často práve ženy, ktoré žijú vo veľkej sociálnej neistote.
Ženy zo sociálne slabších prostredí si volia najčastejšie iné formy spolužitia ako manželstvo a svoje deti privádzajú na svet ako slobodné matky alebo do rodiny, ktorá len kohabituje a ktorú nespája žiaden formálny zväzok.
Podľa profesorky sociológie Dany Hamplovej výskumy potvrdzujú, že keď sa deti rodia do nejakej „netradičnej“ formy partnerstva, súžitie páru je oveľa menej stabilné, čo vedie k destabilizácii rodinného prostredia, v ktorom deti vyrastajú.
„Ak otec napríklad nie je vôbec zapísaný v rodnom liste, podľa štúdií je takéto dieťa oveľa viac znevýhodnené, má horší štart vo vzdelávaní, neskôr horší socioekonomický status,“ tvrdí Hamplová.
Tento fenomén čoraz viac otvorených nožníc potvrdzujú aj dáta z USA. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa správali vrstvy s vyšším vzdelaním a tie s nižším vzdelaním takmer rovnako. Odvtedy sa však rodinné správanie týchto dvoch skupín radikálne od seba vzdialilo. Kým vzdelaní si stále volili tradičnú rodinu, ľudia s najnižším vzdelaním sa prestali ženiť a rodiť deti v manželstve, čo prehlbovalo ich problémy.
Podľa Davida Brooksa, komentátora denníka The New York Times, nemôžu za túto zmenu len socioekonomické parametre, ale najmä normy, ktoré sa radikálne zmenili. Brooks tvrdí, že zdravú spoločnosť primárne definujú návyky a hodnoty jej obyvateľov. Ale tým, že sme zrušili štandardy, čo znamená byť rodinou, ktoré by ľudia automaticky nasledovali, položili sme hodnoty na novodobý oltár morálnej rovnosti, pri ktorom je zakázané pripustiť, že istý druh správania je lepší ako druhý.
Tým, že v mene tolerancie už klasickú rodinu nemôžeme označiť ako spoločenský ideál, ľudia opúšťajú návyky a normy rodinného správania, čo ich v konečnom dôsledku ohrozuje.
Brooks je však optimista a tvrdí, že história je plná príkladov, keď sa podarilo zvrátiť sociálny chaos tým, že sa pomenovalo, aké normy sú pre spoločnosť prínosné. Za príklad dáva Anglicko v roku 1830 a USA v ekonomickej kríze v roku 1930, keď k takémuto obratu prišlo vďaka organickej spoločenskej snahe a vďaka hlasom zo všetkých strán, ktoré prízvukovali: Toto správanie schvaľujeme a toto nie.
Ako píše David Brooks, hoci sa v rodine každý trápi, stále potrebujeme ideály a štandardy, ktoré nám ukazujú cestu.
S demografom Branislavom Šprochom o dôsledkoch odkladania sobášov do vyššieho veku a aktuálnych trendoch pri rozvodovosti.
O tom, kam sa za posledných tridsať rokov posunula rodina v našich krajinách, sme hovorili s českou sociologičkou Danou Hamplovou.
Oplatí sa prečítať
Predsavzatia, ako zmeniť svoj životný štýl, si zvykneme dávať na začiatku nového roka, niektorí ich stihli možno už aj porušiť. Priniesli sme vám príbehy ľudí, ktorí v malých i väčších veciach svoj život zmenili k lepšiemu.
Jeho váha ho už ohrozovala na živote a mal za sebou viaceré neúspešné pokusy o schudnutie. Ján Hodoň to nevzdal a dnes sám pomáha obéznym ľuďom v chudnutí.
Smartfóny sú súčasťou našich dní a život bez nich si už nevieme veľmi predstaviť. Sú však ľudia, ktorí sa rozhodli ísť proti prúdu.
Priznáva životné pády aj gamblerstvo. S gitarou vyhrával v mladosti hudobné súťaže, zahral si aj s Gottom. Mesačne zabehne 400 kilometrov a chce tento rok vyhrať košický maratón.
Písali sme o deťoch
Problémov v školách pribúda, stovky z nich nemajú psychológa. Na 2700 základných a stredných školách ich pôsobí asi 700.
Až čas nám ukazuje, aké deštruktívne stopy zanechala izolácia a opatrenia počas pandémie na fyzickom i psychickom zdraví detí a tínedžerov.
Ste nemožní, nič nechápete. Tínedžeri rodičov kritizujú a adresujú im štipľavé a provokujúce poznámky, ktoré nahnevajú i zraňujú.
Predpokladom učenia je samotná duševná práca. Počítače však duševnú prácu žiakom odoberajú, upozorňujú odborníci.
Príbehy ľudí medzi nami
Pôsobí ako internista vo vranovskej nemocnici, jeho sestrička v ambulancii je Rómka. Hovorí, že východniari ho prijali dobre.
„Dnes som mala netradičný deň, konečne na mňa nikto neukázal prstom,“ píše vo svojej knihe Pohľad zdola Veronika z Oravy, ktorá trpí achondropláziou.
