Kto sa počas tejto jesene pozeral na vojsko, ktoré vykonáva ruskú inváziu na Ukrajine, mohol mať pochybnosti o tom, či ide v prípade agresora vôbec o skutočný štát: na fronte sa objavili mobilizovaní vojaci v divoko poskladaných uniformách, ktoré im ustarostení príbuzní kúpili v armyshopoch.

A hlavnú úlohu v kľúčovej bitke o málo významné donbaské mestečko Bachmut hrali žoldnieri zo súkromnej vojenskej spoločnosti Vagner. Ani títo žoldnieri však zväčša neboli klasickými žoldniermi – teda bývalí profesionálni vojaci profesionálnej ruskej armády –, ale boli to väzni.

Podľa najvyšších odhadov bolo až 40-tisíc z 50-tisíc ruských žoldnierov trestancami.

Boli medzi nimi vrahovia a násilníci, mnohí zlodeji a lupiči a obzvlášť veľa odsúdených za drogové trestné činy.

Pod Bachmutom sa vraj osobitne osvedčili feťáci: keď velenie nariadilo, aby sa napriek ťažkým stratám čelne útočilo na dobre zakopaných Ukrajincov...

Počas jesene sme videli štát, v ktorom jeden bývalý trestanec stál nad celým právnym poriadkom.

Volá sa Jevgenij Prigožin, do minulého leta ho iba poniektorí poznali ako Putinovho kuchára, od leta sa stal jedným z najobľúbenejších dejateľov Ruska, žoldnierska spoločnosť Vagner patrí jemu.

Zygar tvrdí, že Prigožin je „hlavným kandidátom“ na Putinovho nástupcu v Kremli. Zdieľať

Kým úradujúci prezident Vladimir Putin zvykne udeľovať milosť len zriedkavo a vo vybraných prípadoch, Prigožin sľúbil slobodu desaťtisícom väzňov.

Zatiaľ to vyzerá tak, že svoj sľub plní.

Nedávno zverejnili vagnerovci video, v ktorom sa Prigožin prihovára svojim žoldnierom – väzňom. Po pol roku služby na Ukrajine to už mali za sebou.

Medzi nimi bol identifikovaný mladý vrah. Ten navštívil svoju babičku, dohováral sa s ňou o predaji jej domu, a keď osemdesiatnička dačo podpísala, odviedol ju do garáže a kladivom zabil.

Vlastnú babičku. Kladivom. Vďaka Prigožinovi je tento sympaťák už na slobode.

Popredný liberálny ruský novinár Michail Zygar tvrdil na Vianoce, že Prigožin je podľa neho „hlavným kandidátom“ na Putinovho nástupcu v Kremli.

Nová Prigožinova moc svedčí o brutalizácii ruskej spoločnosti. Vagnerovci zabili dezertéra kladivom, video tej vraždy umiestnili na internet, podľa viacerých svedeckých výpovedí zastrelili väzňov, ktorí neboli ochotní bojovať na mieste.

Samotný Prigožin sa chválil, že poslal Európskemu parlamentu nezvyčajný dar – v puzdre na husle ležalo zakrvavené kladivo.

Vyčíňanie vagnerovcov mi pripomína „opričninu“ cára Ivana Hrozného.

Bol to osobitný administratívny systém, ktorý Ivan Hrozný zaviedol po tom, čo ho niektorí bojari zradili kolaboráciou so Západom (vtedy išlo o Poľsko-Litvu).

Opričníci 21. storočia činovníkom vyčítajú, že v podstate sabotujú vojnové ťaženie. Zdieľať

Opričníci boli ešte aj na ruské pomery krutí.

Museli prisahať bezpodmienečnú vernosť cárovi, nemohli pestovať žiadne priateľstvá mimo opričníctva a museli uprednostniť vzťah k cárovi dokonca pred vzťahom k rodine a vlasti.

Vzbudzovali medzi obyvateľstvom veľký strach, za ktorý mohol aj ich výzor. Chodili v čiernych plášťoch, ako insígnie nosili metlu a psiu hlavu.

Metla symbolizovala „upratovaciu misiu“, psia hlava bdelosť a poslušnosť.

Opričníkov poznáme z románu Vladimira Sorokina Deň opričníka. Odohráva sa vo fiktívnom Rusku roku 2027: krajina sa odrezala od Západu, žije len z vývozu plynu a ropy, udržiava obchodné kontakty len s Čínou a je obklopená Veľkým ruským múrom.

Vládne mu „Gosudar“, absolútny autokrat. Ten vykonáva svoju moc s pomocou opričníkov, telesnej stráže zloženej z oddaných hrdlorezov, ktorí sa neštítia žiadnej beštiality.

Pre isté paralely dávam frakcii v mocnej verchuške dnešného Ruska, ktorú aktuálne vedie Jevgenij Prigožin, meno opričníci.

Je tu však aj úplne iná tvár Ruska. Aj keď sa títo ľudia od 24. februára málokedy objavujú v správach, sú svojím spôsobom predsa len zodpovední za chod štátu.

Opričníci 21. storočia im vyčítajú, že v podstate sabotujú vojnové ťaženie. Nepovažujem tú výčitku za veľmi prepálenú.

Mnohí úradníci, podnikatelia a dokonca dôstojníci oficiálnej ruskej armády zanedbávajú svoje povinnosti do tej miery, že z toho vychádza sabotáž. Neuveriteľne zbabraný začiatok invázie o tom svedčí.

Títo ľudia sa správajú tak, ako keby nebola vojna. Konajú tak, ako keby sa nevedeli dočkať dňa, keď budú môcť veselo pokračovať v kšeftovaní s údajným arcinepriateľom vlasti – so Západom.

Lebo na Západe sa cítia ako doma. Tam majú svoje prachy, ich deti tam študujú alebo žúrujú, na Západe majú svoje sny.

Povesť majú príšernú, činovník je vlastne nadávka. To je pochopiteľné, lebo obvykle ide o zlého človeka. Zdieľať

Igor „Strelkov“ Girkin, bývalý agent FSB, ktorý v roku 2014 v Sloviansku začal v malom rozsahu túto veľkú vojnu, hovorí týmto ľudom „strana kompromisu“. Oni podľa Girkina ani nechcú vojnu vyhrať, chcú len koniec západných sankcií a návrat k starému životu.

Girkin má pádne argumenty: upozorňuje napríklad na to, že krajina, ktorá sa vidí „vo vojne s NATO“, stále dodáva nepriateľovi plyn. Alebo na to, že ruská spoločnosť Lukoil cez svoju bulharskú rafinériu zásobuje Ukrajinu – teda nepriateľa – benzínom.

Vagnerovci, propagandisti v štátnej televízii a provojenskí milblogeri na Telegrame deň čo deň nadávajú na týchto „zradcov“ v ovčom rúchu.

Pozoruhodné však je, že nikomu z nich sa nič nestalo. Všetci sú stále vo svojich funkciách. Režim ich chráni.

Odstúpiť musel iba regionálny poslanec za Putinovu stranu, ktorý bol taký blbý, že sa počas novoročnej dovolenky natočil pri pojedaní kreviet na mexickej pláži. Keby to nenatočil, bol by ešte vo funkcii.

Dávam tejto tiež dosť významnej frakcii v mocenskom aparáte Ruska meno „činov­níci“.

Ruský výraz „činovník“ sa nedá presne preložiť, označuje vysokopostaveného úradníka, prípadne aj zvoleného vládneho politika. V každom prípade činovníci v byrokratickom systéme držia moc.

Povesť majú príšernú, činovník je vlastne nadávka. To je pochopiteľné, lebo obvykle ide o zlého človeka. Zároveň je očividné, že tá vrstva je stále pomerne nedotknuteľná. Celé desaťročia nebola podrobená žiadnym čistkám.

Preto by som vôbec nevylúčil možnosť, že sa nejaký činovník dostane v Rusku k moci.

Ak by bol dôvod na hľadanie Putinovho nástupcu, mohli by siahnuť po pragmatikovi „s čistým štítom“.

Vagnerovcom hrozí, že budú čiastočne pripravení o prípadné víťazstvo v Bachmute. Zdieľať

Prominentný britský autor Edward Lucas prišiel s menom moskovského primátora Sergeja Sobianina. Ten sa hneď ponáhľal na front a tam otcovsky olovrantoval s vojakmi. Činovník musí vernosť aspoň predstierať.

Zdôrazňujem, že ani títo nie sú dobrí ľudia.

Vojna vadí činovníkom len do tej miery, že ohrozuje ich majetok. Rozkrádali Rusko a nevedia s tým prestať. Ešte aj desaťkrát kradnuté rozkradnú.

V tejto chvíli nie je čo riešiť, zatiaľ vládne Putin. On spája všetko v jednej osobe – je krvilačný opričník aj korupčný či­nov­ník.

Tvári sa, že je nad vecou. Raz dáva prednosť jedným, raz druhým. Na jeseň, keď vojenské porážky skompromitovali činovníkov z armády, mohli si opričníci z okolia Prigožina dovoliť nevídané drzosti. Jednotlivci dokonca začali kritizovať Putina.

Po pol roku ruských porážok prišiel prvý úspech, padol Soledar, pád Bachmutu je na dohľad. Územie, ktoré Rusko od decembra dobylo, síce nie je významné. Ide o 600 štvorcových kilometrov, jedno promile Ukrajiny.

Putin však okamžite zakročil: vrchné velenie špeciálnej operácie bolo opäť zverené do iných rúk, vagnerovci sa museli s armádou podeliť o víťazstvo v Soledare, niektorí žoldnieri sú z Bachmutu stiahnutí, za to sú nasadení noví mobilizovaní z klasickej armády.

Vagnerovcom hrozí, že budú čiastočne pripravení o prípadné víťazstvo v Bachmute.

Prigožin naráža na svoje limity. Veľké štátne propagandistické médiá mu dávajú iba obmedzený priestor, niektoré jeho výroky ani vôbec necitujú.

Význam väzňov vo vojne sa prirodzene zníži. Jedni sú už mŕtvi, druhí už neprejavujú veľký záujem o tento typ ruskej ruletky. Mobilizácia pomaly prináša plody.

Okupačné vojsko sa bude čoraz viac podobať na armádu.

Pokiaľ Rusko neutrpí ďalšie zdrvujúcu porážku – čo sa môže, ale nemusí stať –, môže sa Putin držať nad vecou. Bežný Rus je trpezlivý a stojí ešte za touto vojnou.

Píšem tieto riadky preto, lebo raz sa bude takým či onakým spôsobom rokovať o mieri.

Kto bude vtedy vládnuť Rusku? Aké vedenie si máme priať?

V odchádzajúcej zime 2022/23 je moja odpoveď desivá.

Rusko by potrebovalo, aby sa ozvali normálni ľudia. Zdieľať

Rokovať s Putinom? To sa môže stať, ale z morálneho hľadiska by to bolo najhoršie vyústenie. Putin patrí do Haagu. Ako nikto iný môže za tú vojnu.

Myslím si pritom, že ani opričníci, ani činovníci by túto šialenú vojnu v roku 2022 nezačali.

Opričníci preto, lebo nie sú po 22 rokoch vládnutia a dvoch rokoch hermetickej covidovej karantény odrezaní od vnímania reality. A činovníci preto, lebo im vojna iba kazí biznis.

Rokovať s nejakým opričníkom? To sa tiež môže stať. Nie sú však dobre organizovaní, už aj sa začali medzi sebou biť, pozri prestrelky medzi mediálnymi kanálmi vagnerovcov a stále vplyvným otcom vojny Girkinom v posledných dňoch.

Mne sa veľmi nechce veriť, že z Prigožina bude ruský prezident. Mal by si skôr dávať pozor, aby nechodil príliš blízko k otvoreným oknám.

Rokovať s nejakým činovníkom? Aj to sa môže stať. S korupčníkmi, ktorí tužia iba po tom, aby si ešte v tomto živote mohli užívať ukradnuté peniaze na Azúrovom pobreží, sa dá určite dohodnúť.

Problém je inde: Ako sa má takýto slabo legitímny režim vyrovnať s množstvom nenávisti, beštiality, pomstychtivosti a imperialistického revizionizmu, ktoré sa tak hlboko zažralo do ruskej spoločnosti?

Žiaľ, nevychádza mi iný, krajší, optimistickejší scenár.

Rusko by potrebovalo, aby sa ozvali normálni ľudia. Nemusia mať radi Západ, pokojne môžu byť ruskými vlastencami, ale mali by sa začať zhrozene pýtať, čo sa tu v ich mene pácha.

Nehovorím, že takíto ľudia v Rusku nie sú. Asi sú.

Bude však trvať ešte dlho, možno až neznesiteľne dlho, kým sa prebudia.