Nie je to nič zvláštne, že novinári píšu aj knihy. Často píšu knižné reportáže, rozhovory alebo investigatívne témy. Je to vlastne pokračovanie ich novinárskej práce, len má väčší rozsah.

Beata Balogová napísala niečo celkom iné. Román o niekoľkých generáciách žien, ktoré žili v gemerskej obci a sú súčasťou jej rodiny. Rozprávačkou je ona sama.

Je to lyrický román bez silnej dejovej linky, zato plný metafor, prirovnaní, úvah, magických prvkov.

V tomto smere vyslovujem autorke svoj obdiv. Okrem toho, že vedie denník SME a pravidelne píše politické komentáre, dokázala vystúpiť z novinárskej prevádzky a literárne sa vrátiť do krajiny svojho detstva.

To nie je vôbec jednoduché, prepnúť sa z novinárskeho pohľadu a jazyka do takéhoto umeleckého výkonu.

Motív autorky bol však veľmi silný, chcela zaznamenať príbehy svojej rodiny a najmä túžila, aby kľúčové osoby ostali v pamäti pre rodinu a zároveň aby ich spoznal aj širší okruh ľudí.

Román nie je o pohnutej histórii tohto regiónu, alebo je o ňom len veľmi okrajovo. Zdieľať

Román je zasadený do gemerskej dedinky, názov je zrejme vymyslený, lebo Jabloniu Panicu som na mape nenašla. Zato existuje Gemerská Panica v okrese Rožňava, ale vôbec nie je dôležitá presná lokácia.

Miesto tušíme, Gemer, maďarsky hovoriaca obec, veľa jabloní, sadov, vtákov, aj čas tušíme. Príbehy sa zväčša odohrávajú v 20. storočí, preženú sa knihou obe vojny so svojimi tragédiami, holokaust, kolektivizácia, odsun maďarského obyvateľstva, komunistická totalita aj pád železnej opony.

Ale ani tieto historické udalosti nie sú až také dôležité. Sú len akousi kulisou rodinného príbehu. Román nie je ani o pohnutej histórii tohto regiónu, alebo je o ňom len veľmi okrajovo. Autorkine ambície boli iné.

Literárni znalci tvrdia, že je to prozaická kniha v štýle magického realizmu.

Mne sa však ani nezdá, že by sa v tom rodinnom príbehu dialo veľa magického, ak nerátam veštenie či kliatby.

Dôležité je niečo celkom iné, obyčajný život odžitý s vnútorným pokojom, s vyrovnanosťou a so schopnosťou vidieť a vďačne prijímať drobné zázraky života. A aj so statočnosťou niesť svoje trápenie ako niečo, čo k životu patrí. Nesťažovať sa, neľutovať, nezaťažovať svojimi boľačkami iných. Ale ani neprijímať nič ako samozrejmosť, rutinu, drinu. Lebo veď sú tu hviezdy, sny, vtáky, stromy, bylinky, príbehy.

Sú ľudia, ktorí majú dar žiť aj veľmi jednoduchý život takýmto noblesným spôsobom. Tí sú potom prirodzene magnetom pre iných ľudí, ktorí v nich hľadajú oporu, pomoc, povzbudenie. A je jedno, či sú to ženy alebo muži.

V tomto príbehu sú to zhodou okolností takmer výlučne ženy.

Beata Balogová vyrastala v dome takýchto žien a až neskôr si zrejme naplno uvedomila, ako ju tento dom plný silných žien ovplyvnil a obohatil.

Odhadujem, že jej dal viac ako všetky prestížne školy či vysnené povolania, ktoré jej boli dopriate.

Naučila sa pravidlá života bez mužov, zvládala ich a nikdy sa nepýtala, či to tak má byť. Zdieľať

Starú mamu nazývala poeticky Mamaka. Už to slovo znie magicky, určite krajšie ako babka či starká. „Mamaku som si nevybrala, daroval mi ju osud,“ píše autorka. A ešte aj toto: „Bola som formovaná jej záhradou.“

Muži sa v dome veľmi nevyskytovali, umierali mladí. Ženy to museli prijať. Aj Mamaka. „Naučila sa pravidlá života bez mužov, zvládala ich a nikdy sa nepýtala, či to tak má byť.“

A ešte autorka k tomu napíše: „... mužské predmety pomaly vymizli z domu. Premiestnili ich do miestnosti na dvore, do malej šopy, ktorá sa stala jediným mužským priestorom v dome. Ostatné predmety zoženšteli.“

Beata Balogová priznáva, že keď rástla po boku Mamaky, chýbali v jej detstve deti, zato bola ponorená v príbehoch, ktoré si ženy v tomto dome donekonečna rozprávali. „Tak som rástla spolu s príbehmi. Občas ma poľutovali, že nemám okolo seba deti, ale ja som bola rada so svojimi ženami. Ich príbehy na mňa padali, ako hmla padá na novembrové údolia. Vdychovala som ich ako vôňu Mamakinho jahodového čaju a netušila, že sa stanem ich súčasťou.“

Ženy tohto rodu akoby ani nemali na výber, akoby ich osud bol predurčený, preto museli mať v sebe silu, najmä tie, čo niesli ďalej rodinnú tradíciu. Symbolom toho je meno Kornélia, v každej generácii musí byť jedna Kornélia.

Autorka zrejme až postupne objavovala, ako veľmi ju ovplyvnilo rané detstvo u Mamaky. Vlastne až ako zrelá žena, ktorá začala strácať svojich blízkych, to precítila naplno a potreba písať bola neodbytná.

Uvedomila si tiež, že Mamaka bola pre ňu tou kľúčovou ženou života a že s ňou mala tráviť oveľa viac času. „Dnes už ľutujem tak, ako takmer všetci ľutujeme v určitom bode, že po čase sme čoraz menej navštevovali miesta, kde pramenilo naše detstvo.“

Ľutuje, že nemôže vrátiť čas a už sa nemôže nasťahovať k Mamake a naučiť sa od nej ešte veľa vecí. „... ako sa zobúdzať v novembri, keď už v záhradách niet práce. Ako prekráčať každým dňom s pocitom, že večer je dar, ak sme počas dňa nič zásadné nepokazili, a ak áno, ako to napraviť hneď na druhý deň.“

Príbehy nečakali, kým trošku vyrastiem a zosilniem. Zdieľať

Autorka však svoj román nenapísala ako jeden silný príbeh, je to lyrické rozprávanie utopené v mnohých príbehoch a najmä v prvej polovici knihy sa čitateľ môže aj stratiť, jednoducho už prestane rozlišovať, kto je kto a prečo sa v knihe objavuje. Priveľa krátko načrtnutých príbehov, ktoré čitateľa nestihnú vtiahnuť.

Autorka často zdôrazňuje, aké sú pre celú ženskú vetvu rodiny dôležité príbehy, ako do nich ženy vlievajú svoje túžby, ako sa v tom dome nedalo príbehom uniknúť. Príbehy „bujneli v ich hlavách, rukách aj žalúdku a ony ich usilovne vydávali zo seba“. A poznamenali aj jej detstvo: „Príbehy nečakali, kým trošku vyrastiem a zosilniem. V noci sa vkrádali do mojej postieľky a dýchali na moju tvár.“

Asi v polovici knihy už čitateľ pochopí, že hlavnou osobou je predsa len Mamaka – a postupne sa začne pridávať druhá hlavná hrdinka, samotná autorka ako rozprávačka príbehu.

Vyrastá v dome starých žien a priznáva, že nepoznala detské hry a nevedela si ani nájsť cestu k iným deťom. Občas aj túžila po ľahkosti detských hier, ale deti v dedine sa jej báli, že ich desí, lebo často hovorí o umieraní. A má smutné oči.

Mamaka verila v Boha, aj všetky tety a boli už takmer jedinými návštevníkmi vyprázdneného kostola. Dievčatko to vidí, vníma, ale neskôr už žije v meste, rodičia sa prestali modliť pri nedeľňajšom obede, aby sa v škole nepreriekli.

A ešte k svojim rodičom autorka napíše aj toto: „Nepovedali im, ako deťom vysvetliť, čo má nahradiť Boha, a nemali predstavu, ako čeliť nekonečnu a pocitu, že človek v podstate stojí pod tou nekonečnou oblohou úplne sám. Siahli im na to najcitlivejšie miesto, na vieru.“

Dospievajúca vnučka je teda formovaná aj v meste, svojimi rodičmi, druhými starými rodičmi, ale Mamaka je stále kľúčová.

Otvorene v knihe píše o tom, že „moje srdce sa zlomilo sedemkrát“, aj o tom, ako poznala len „komplikované lásky“. Zdieľať

Hoci vnučku už láka objavovanie sveta a hľadanie lásky či tajomného cudzinca, ktorého videla vo svojich snoch – a sny sa v tejto rodine berú vážne.

Keď má devätnásť, padne železná opona, svet sa otvorí. A stretne cudzinca, odchádza teda do sveta. Ale nie je to tam žiadna romanca. „Bol to čas horlivosti, cudzích slov a voľnosti, ktorú človek len tak neunesie,“ skonštatuje autorka o ceste do Ameriky.

Je prekvapujúce, ako veľmi Beata Balogová nechá čitateľov vstúpiť do svojho osobného príbehu. V rozhovore pre Denník N hovorí, že knihu začala písať, keď ešte nebola šéfredaktorkou SME, a tak bola slobodnejšia. Priznáva, že keď začala viesť veľké noviny, na chvíľu ju písanie knihy aj zablokovalo.

Je to pochopiteľné. No napokon pokračovala, lebo: „... som nemala pocit, že som zraniteľnejšia, skôr že sa mi podarilo s veľkou úprimnosťou naformulovať veci, ktoré nie sú v protiklade s tým, kto som, keď si robím novinársku prácu.“

Otvorene v knihe píše o tom, že „moje srdce sa zlomilo sedemkrát“, aj o tom, ako poznala len „komplikované lásky“ a mužov, „ktorí so mnou nedokázali žiť, ale ani si nevedeli predstaviť, že by som im mohla patriť“.

Autorka svoje trápenia vo vzťahoch pripisovala aj rodinnej tradícii. Tomu, že ženy v rodine boli veľmi silné. Bodku tomu dáva vyjadrením, že „naše šťastie alebo nešťastie v živote spočíva vo výbere ľudí, ktorí našu váhu unesú a nebudú mať potrebu nás redukovať“.

Úprimne priznávam, že tá časť knihy, kde autorka píše o svojom citovom živote a k tomu ešte opisuje skratkovito príbehy niekoľkých dvojíc, ktoré spolu nedokázali fungovať, sa mi zdá najslabšia. Nie všetky príbehy asi treba zachytiť, niektoré treba aj pustiť.

Vyústeniu knihy rozumiem tak, že autorka v rodinnej histórii akoby hľadala aj to svoje predurčenie, hoci nemá meno Kornélia. (To dostala jej sestra.)

No vie, že svoj príbeh treba niesť noblesne, ako to ženy v jej rodine robili. A vie, že na to má zrejme aj genetickú výbavu, ale najmä dobré životné vzory. Ale aj preto sú nastavené očakávania vysoké.

„Všetky naše ženy zostali samy, ale nikdy nepodľahli predstavám, že bez manžela sú nikto.“ Zdieľať

Priznávam, že som bola pri čítaní prvej polovice knihy v pokušení vzdať to. Topila som sa v návale príbehov, metafor, lyrických opisov, prirovnaní. Musela som sa nútiť, aby som to všetko dajako absorbovala.

Ale potom som sa predsa len zachytila na postave Mamaky, jej vnučky a ich pozoruhodnom vzťahu.

Najkrajšie pasáže sú tie, kde sa nedejú žiadne magické veci ani neodznievajú príbehy, len ženy z dvoch či troch generácií sedia spolu v záhrade či v kuchyni, popíjajú jahodový čaj, pozerajú na vtáky, na hviezdy, varia slivkový lekvár, hovoria s návštevami, nič veľké sa nedeje. Stačí byť si nablízku.

Je fascinujúce, aký dôležitý môže byť vzťah medzi vnučkou a starou či dokonca aj prastarou mamou, ak je možné zachovať blízkosť a dopriať im dostatok času. V tomto bola kniha príťažlivá.

Nemilo ma zaskočilo niečo iné, nie samotná kniha.

Rozhovor, ktorý v denníku SME urobili s autorkou, teda so svojou šéfredaktorkou, o tejto knihe.

Tam som sa dozvedela, že podľa autorky „našu rodinu nelimitovali žiadne predsudky. Boli sme od nich oslobodení. V podstate všetky naše ženy zostali samy, ale nikdy nepodľahli predstavám, že bez manžela sú nikto“.

A potom ešte padne v tom rozhovore otázka: Vaše ženy sa teda netrápili tým, že by mali žiť v tradičnej rodine? A autorka odpovedá: „Naopak. Rozkopávali všetky stereotypy.“

To ma až zamrazilo. Kľúčové ženy v tejto knihe sú vdovy, ktoré sa už po smrti mužov nevydali, žili samy, borili sa so životom, nesťažovali sa, vychovali deti, vnúčatá, verili v Boha a chodili do kostola, aj keď už doň takmer nikto nechodil. A ostali žiť vo svojej dedine, v ktorej požívali výnimočnú úctu. 

Vlastne je to veľmi starosvetský román. Príjemne starosvetský.

Tak aké predsudky voči ženám bez mužov? Aké rozkopávanie stereotypov? Nejako nerozumiem.

Nechcem rozoberať novinový rozhovor, len skonštatujem, že kniha o Kornéliách, ktoré sa obdivuhodne borili so životom, takéto ideologizovanie vôbec nepotrebovala.

Nejde v nej ani o predsudky, ani o stereotypy. Iba o príbehy. Nestačí?