Blog 31. január 2023

Politika na Slovensku po 30-tich rokoch.

Martin Fronc  Inštitút kresťanskej sociálnej politiky
Martin Fronc Inštitút kresťanskej sociálnej politiky
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Fronc Inštitút kresťanskej sociálnej politiky

Politika na Slovensku sa za ostatných 30 rokov výrazne zmenila. Pozrime sa na to, v čom a ako zmenila.

Politické strany. Po roku 1989 na Slovensku vznikli štandardné politické strany na princípe zjednocujúcej idey. Tak vznikli kresťanská strana, sociálna strana, národná strana, strana národnostnej menšiny a ďalšie strany. Keď niektorí ľudia neprimerane rýchlo zbohatli, prestal im postačovať vplyv cez jestvujúce politické strany. A tak podnikatelia s prebytkom prostriedkov začali zakladať strany ako firmy. Nepotrebovali členskú základňu, stranícke štruktúry, ľudí, ktorých spája spoločná myšlienka, stačil „biznis“ plán a niekoľko lojálnych členov. Šéf – predseda a väčšinový vlastník - potreboval „zamestnancov", ktorí napĺňajú jeho predstavy. Prvou takou stranou bola Sulikova strana SAS. Tá sa ešte aspoň prikryla liberálnou plachtou i keď ideový liberalizmus je dnes kdesi inde. /Vôbec liberalizmus dnes na Slovensku sa často správa ako sekta v zmysle výroku: „Naše videnie je jedine správne a každý, kto sa sa od neho odkloní je potenciálny nepriateľ.“/ Matovič s projektom OLANO dotiahol firemnú stranu takmer do dokonalosti. Členskú základňu strany – presnejšie správnu radu – tvorili 4 ľudia. „Zamestnancov“ si vyberal podľa potreby, kde sa to hodilo – obrazne povedané na ulici. Vidina poslaneckého kresla bola dostatočne lákavá platová ponuka.

Motivácia. Po roku 1989 vstupovali mnohí ľudia do politiky, lebo chceli meniť fungovanie spoločnosti. Nehnala ich politická kariéra, ale skutočnosť, že bez vstupu do politiky sa meniť spoločnosť na ich obraz nedá. Po rokoch komunistickej diktatúry bolo toho veľa, čo bolo načim zmeniť. Dnes vstupujú ľudia do politiky preto, že tam chcú byť, chcú mať podiel na moci, spoločenské postavenie, byť v obraze kamier. Nechcem tým povedať, že neurobia aj rozumné veci. Ale motivácia sa zmenila. Chcem niečo urobiť, a preto som vstúpil do politiky, sa zmenilo na chcem tam byť a potom aj niečo urobím.

Dialóg. V začiatkoch ponovembrových diskusii sa viedla názorová politická debata v rovine súboja argumentov a protiargumentov. A keď do dialógu začali prenikať falošné tóny, objavil sa odpor k takejto forme debaty. Viaceré média vydali zásady vedenia politického dialógu. Základ bol súboj argumentov a vyvarovanie sa podpásových úderov. Pozrime sa na politickú debatu v súčasnosti. Často v nej nejde o súboj myšlienok a argumentov. Tie sú len povinná súčasť. Hlavné je ukázať, že protivník je hlupák, zosmiešniť a znevážiť ho. A na to sú dobré akékoľvek prostriedky. Napríklad dotknúť sa osobnej cti, udrieť do citlivého miesta v jeho živote. Čo na tom, že s témou debaty to nemá nič spoločné.

Mediokracia. Iste média majú istú názorovú orientáciu. Ale ich základným poslaním je prinášať pravdivé a neskreslené informácie. No mnohé z nich plnia zámer svojich majiteľov. A tak neraz manipulujú a škandalizujú. Robia politiku bez politickej zodpovednosti, na rozdiel od politikov a politických strán, ktoré idú na trh s vlastnou kožou. Seriózne médium prináša správy bez adjektív. Prívlastkom sa vyhýba, lebo nimi by ovplyvňovalo informáciu. Ak chce vysloviť svoj názor, urobí tak v komentári. Ako to dnes funguje? Stačí si pozrieť titulky správ. Sú v nich silné emotívne prívlastky. Vlastne ani netreba čítať text správy, lebo už titulok človeku hovorí, čo si má „správne“ myslieť i prinášanej udalosti. Média sa deklarujú ako strážny pes demokracie. Stále viac silnie pocit, že v tom označení je preklep, namiesto š je tam ž. Teda nie strážny pes demokracie, ale strašný pes demokracie.

Získavanie voličov. Voličské hlasy sa získavali v minulosti na politických zhromaždeniach. Vďaka novým technológiám sa dnes získavajú prostredníctvom sociálnych sietí. Na tom nie je nič zlé. Zlé je to, že v snahe zaujať podstatným nie je program a to, čo politik robí, ale predvádzanie sa: tričká s urážajúcimi nápismi, polievanie, posypanie striekačkami, vysypanie vlečky hnoja pred úradom vlády, fyzické napádanie „na férovku“. Ako cirkusant zaujme diváka svojimi nezvyčajnými kúskami, tak i mnohí dnešní politici. A funguje to. Takto sa získavajú hlasy voličov, ale žiaľ, po volebnom úspechu vlastníci volebných hlasov nevedia vládnuť.

Kultúra. Starší ľudia si iste spomenú, keď mikrofón zachytil pomenovanie slovenského prezidenta „starým ch.jom“. To bola kauza na odstúpenie z funkcie predsedu NR SR. Dnes používajú politici bez problémov aj horšie výrazy v hovore i na sociálnych sieťach, ale aj redaktori denníka, či moderátor televízie. Ich slovník je slovníkom paholka od koní. Paholok našťastie nevynikal gramotnosťou a neponúkal svoj vulgárny slovník širokej verejnosti prostredníctvom médii. O tempora! O mores!

Pri takto uskutočňovanej politike sa nemožno čudovať tristnému stavu spoločnosti.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0