Ako zrušiť fašistu

Ako zrušiť fašistu

Izolovať a kriminalizovať – tak znie stratégia, aká sa uplatňuje voči fašizoidnému extrému. Je opakom toho, čo po voľbách robí slovenská opozícia.

Kotlebov volebný úspech prišiel ako blesk z čistého neba, preto tak šokoval. Ale ešte väčším problémom než nástup kotlebovcov je správanie zvyšku politickej scény, ktoré nasledovalo po voľbách.

Jednak všetkých ovládol strach. Aj najväčší odporcovia tretej Ficovej vlády sa bránili myšlienke predčasných volieb (hoc aj o rok), pretože Kotleba by v nich vraj mohol iba posilniť. Niektoré strany sa však súčasne správajú tak, aby Kotleba naozaj posilnil.

Odklínanie fašistu

Smer pokračuje v politike, s akou začal po zvolení Kotlebu za banskobystrického župana. Izolovať a ignorovať. Kotleba bol a je pre Roberta Fica vzduch. Už síce aj v Smere pochopili, že táto stratégia nefunguje, nevedia však, čo ďalej. A tak bezradne verklíkujú banálne pravdy o tom, že rešpektujú voličov, ktorí dali hlas ĽSNS.

Iný, odklínací prístup zaujali liberáli zo SaS, noví lídri opozície. Dal by sa nazvať – hlavne nemoralizovať a občas aj jemne potľapkať.

Otázne je, či to nazvať premyslenou stratégiou. Skôr sa zdá, že lídrovi Richardovi Sulíkovi chýba istý rozmer aj cit – inak si ťažko vysvetliť, prečo sa mu zdá aj dnes normálne, že sa s Kotlebom z vlastnej iniciatívy stretol pred voľbami roku 2010 v Budapešti. Alebo prečo vynakladá energiu na hájenie extrémistického poslanca, ktorému polícia zhabala zbraň aj zbrojný pas.

Iný, odklínací prístup zaujali liberáli zo SaS, noví lídri opozície. Dal by sa nazvať – hlavne nemoralizovať a občas aj jemne potľapkať. Zdieľať

Problémom SaS bola vždy nekultúrnosť, ahistorickosť aj absencia širšieho než len zúženého ekonomického povedomia. To sú zrejme hlavné dôvody, ktoré bránia čelným predstaviteľom strany chápať, že za čiarou sú aj ich úvahy o tom, či by predsa len kotlebovci nemohli zastávať aj vedúce pozície v NR SR. Alebo bujaré vtipkovanie podpredsedu SaS o tom, ako sa „pokakaný, drzý boľševik Blaha“ musí teraz triasť pred „poslancami Mariana Kotlebu“, čo nosia zbrane do parlamentu.

Bolo by márnosťou analyzovať politické motívy antipolitika Borisa Kollára, ktorý už rovno rozlišuje strany na biznisové verzus nebiznisové. Pričom medzi tie lepšie, nebiznisové, patrí, samozrejme, on, Sulík, Matovič a last but not least – Kotleba.

Jediné dve strany, ktoré okolo Kotlebu budujú kordón neakceptovateľnosti, sú tak dnes SNS a Most. SNS najmä preto, že ĽSNS jej priamo voličsky škodí. Most aj preto, aby odôvodnil dejinnú nevyhnutnosť svojho vstupu do tretej Ficovej vlády.

Ak to zhrnieme, Kotleba a jeho strach naháňajúca tlupa (na pochopenie netreba viac než toto video) boli za krátke tri týždne po voľbách sčasti odkliati a sčasti legitimizovaní.

Hlavnú morálnu opozíciu proti fašistom preto dnes tvoria médiá a po posledných dvoch týždňoch aj cirkev.

Je udivujúce, že o tom treba dnes špeciálne písať. Ale stratégia „ignorovať a kriminalizovať“ strany typu ĽSNS je nielen najmorálnejšia, ale často aj najúčinnejšia.

Kotleba, made in DDR

Stačí sa pozrieť do najväčšmi príbuzných prostredí, v ktorých boli uplynulé štvrťstoročie takisto konfrontovaní so vzostupom fašistického antisystému.

Začnime Nemeckom. Konkrétne východným Nemeckom, ktoré je rovnako ako my súčasťou postkomunistického sveta. Hoci bolo zjednotenie Nemecka po ekonomickej stránke úspechom a životná úroveň východných Nemcov sa zvyšovala rýchlejšie než kdekoľvek inde z bývalého „ostblocku“, kotlebovské strany fašistického až neonacistického razenia tu slávili striedavé úspechy.

Tiež stáli za nimi mladí voliči – muži, ktorí naplno zažívali frustráciu zo spoločenských premien. Východné Nemecko trpelo jednak vyľudňovaním najlepších mozgov, ktoré odchádzali v rámci vnútornej migrácie do lepších častí Nemecka.

Zvlášť depresívna situácia pre tamojších mužov nastala v niektorých vidieckych oblastiach, ktoré masovo opúšťali mladé ženy hľadajúce šťastie inde, perspektívne najmä v náručí západonemeckého muža.

Nikde v Európe nevykazuje pomer počtu žien k počtu mužov taký deficit žien ako práve na územiach bývalej NDR.

Za posledných 15-16 rokov sa jednej z dvoch fašistických strán (Národnodemokratickej strane, NPD a Nemeckej ľudovej únie, DVU, pred piatimi rokmi sa zlúčili pod hlavičkou NPD) podarilo dovedna sedemkrát dostať do krajinských parlamentov. Vždy však z nich po jednom volebnom období vypadli.

Samozrejme, Nemecko je so svojím dejinným bremenom viny za Hitlera samostatnou kapitolou. Po akomkoľvek úspechu neonacistov nasleduje verejné zdesenie a jasné dištancovanie všetkých demokratických strán. Medzi politikmi a právnikmi sa vlastne v súvislosti s NPD/DVU nevedie posledných 15 rokov ani iná debata, než či tieto strany zakázať alebo radšej nie, keďže by to bolo kontraproduktívne. Je to teda debata, ktorá je hodnotovo jasná, líšia sa len pragmatické východiská.

Napríklad v prostredí nemeckého Ústavného súdu dlho prevládal názor, že je síce jasné, že idey týchto strán sú protiústavné, ale to ešte nestačí na zákaz, pokiaľ nevedú aktívny, agresívny boj s ústavným zriadením.

Medzi nemeckými politikmi a právnikmi sa vlastne celých 15 rokov nevedie iná debata, než či tieto strany zakázať alebo radšej nie, keďže by to bolo kontraproduktívne. Zdieľať

Aj tento rok sa očakáva jedno z ďalších rozhodnutí Ústavného súdu o zákaze. Ďalšou prekážkou zákazu je, že v NDP sú infiltrovaní agenti spravodajskej služby. V roku 2012 Der Spiegel napísal, že v prostredí tejto strany je až 130 agentov, niektorí z nich sú pritom vyšší funkcionári. Pred súdom je to nevýhoda, keďže advokáti NDP argumentujú, že prípadné protiprávne akty vyprovokovali vnútri strany zakuklení agenti.

Pointa príbehu s východonemeckými kotlebovcami je však táto: každý ich potenciálny a veľmi mladý volič vie, že ak dáva hlas NPD, nevolí len akúsi protestnú partaj, ale veľmi hnedú stranu na hrane zákona.

Miestni nacisti tak vedia zabodovať, najmä v čase vyššej nezamestnanosti, naposledy v čase vrcholu ekonomickej krízy, ale po štyroch rokoch opäť vypadnú.

Česko: Od Sládka k Vandasovi a Okamurovi

Po východných Nemcoch prejdime k Česku.

Česi si už obdobu nášho Kotlebu užili v 90. rokoch, keď strana Miroslava Sládka, založená na šírení nenávisti voči „cigánskym parazitom“ či „sudeťákom“ získala raz takisto okolo osem percent. V roku 1997 bol za svoj prejav k Česko-nemeckej deklarácii zbavený poslaneckej imunity a trestne stíhaný, dokonca skončil načas vo väzbe.

Vtedajší prezident Václav Havel sa so Sládkom odmietal stretnúť rovnako, ako teraz toľko kritizovaný Andrej Kiska s Kotlebom.

Izolovaný, kriminalizovaný Sládek sa v roku 1998 nedostal do parlamentu.

Dnešnou českou fašistickou alternatívou je Robotnícka strana sociálnej spravodlivosti na čele s Tomášom Vandasom, ktorý bol kedysi funkcionárom Sládkových Republikánov.

Izolovaný, kriminalizovaný Sládek sa v roku 1998 nedostal do parlamentu. Zdieľať

Vandas si skvele rozumie s Kotlebom, minulé leto spolu rečnili v Prahe proti utečencom, Líder českých fašistov po župných voľbách aj teraz s radosťou (aj závisťou) zablahoželal Kotlebovi k volebným triumfom. Pobúril sa tiež nad tým, prečo sa na Slovensku po voľbách objavujú návrhy na zákaz strany, aby následne českých prívržencov Kotlebu upokojil: „Ale nemám o osud ĽSNS obavy. Koniec koncov, po rozpustení Robotníckej strany sme si takisto poradili.“

Vandas mal pod „poradili sme si“ na mysli svoj aj Kotlebov príbeh.

Jeho predošlú Robotnícku stranu (Dělnická strana, DS) v roku 2010 Najvyšší správny súd zrušil. Českí sudcovia svoje vtedajšie rozhodnutie odôvodnili tým, že sa okrem iného podarilo preukázať spojenie Vandasovej strany s neonacistami, aj tým, že strana presadzuje hodnoty „nadväzujúce na totalitnú konštrukciu národného socializmu“ a nekompatibilné s českým právnym systémom.

Sudcovia tiež prezieravo upozornili: „Problémy tejto spoločnosti, na ktoré DS v niektorých prípadoch legitímne poukazovala a ktoré využila či zneužila, samozrejme rozpustením tejto strany nezmiznú.“

Vandasovej strane významne priťažilo, že si založila akési polovojenské oddiely s názvom Ochranné zbory Robotníckej strany alebo organizovala protirómske pochody.

Po rozpustení DS si teda Vandas založil dnešnú DSSS a „poradil si“ tak, že sa preventívne dištancoval od nacizmu. Vandasovi vliala novú krv utečenecká kríza, organizuje demonštrácie proti utečencom a islamu, na námestia vie dostať stovky ľudí.

Nie je však dieťaťom šťasteny ako Kotleba, keďže na protirómskych a antisystémových heslách sa naposledy zviezol do parlamentu Tomio Okamura. Ten medzitým odišiel zo svojej pôvodnej strany, založil si novú, dnes má v prieskumoch okolo troch percent on aj jeho predošlá strana.

Vandas zatiaľ nie je dieťaťom šťasteny ako Kotleba, keďže na protirómskych a antisystémových heslách sa naposledy zviezol do parlamentu Tomio Okamura. Zdieľať

Takže voličský potenciál pre stranu ako DSSS v Česku, Vandas však dosiaľ nezískal nečakaný regionálny úspech ako jeho slovenský kamarát, na čo by mohol nadviazať na celoštátnej úrovni. Ešte stále na ňom visí tieň predošlého zákazu, ktorého sa Vandas nezbavil ani tým, že na rozdiel od Kotlebu pomenoval svoju novú stranu takmer rovnako.

Kde je Kotlebova budúcnosť? V Maďarsku či vo východnom Nemecku?

V tomto ohľade urobil Kotleba imidžový prerod. Spomienky na jeho Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu, ktorú v roku 2005 zakázal Najvyšší súd, už vybledli.

Navyše, vtedajší zákaz bol pre našich sudcov ľahkým právnickým cvičením – Kotleba vtedy priamo hlásal zrušenie parlamentnej demokracie a nastolenie stavovského štátu.

Odvtedy si dáva pozor, aby neprešiel cez hranu. Lenže povaha jeho strany aj prirodzená blízkosť k neonacistickej scéne je taká, že na nej bude aj naďalej oscilovať.

Kotleba po voľbách oznámil, že zvažuje za povolebný, mnohomiliónový štátny príspevok zriadiť akúsi domobranu, ktorá bude v prípade potreby chrániť občanov tam, kde zlyhala polícia.

Ak by tak spravil, bolo by to podľa českého vzoru s Robotníckou stranou opäť námetom na politicko-právnu debatu, či stranu zakázať alebo nie. Samozrejme, pokiaľ všetkých nepredbehne liberál Sulík vyhlásením, že slobodný občan Kotleba (s ktorým sa dá navyše príjemne podiškurovať pri káve v Budapešti) má právo robiť čokoľvek, čo explicitne neodporuje zákonu.

Dalibor Roháč vo svojom zaujímavom texte Videl som Kotlebovu budúcnosť – a funguje napísal, že Kotleba má dobré predpoklady napodobniť úspech maďarského Jobbiku. Ten je dnes hlavnou opozičnou alternatívou voči Orbánovmu Fideszu, voliť by ho mohlo aj okolo 20 percent, zvyšok štandardnej opozície je zdecimovaný.

Lenže Jobbik je natoľko maďarský fenomén, že pre Kotlebu bude jeho napodobnenie skôr nadživotnou výzvou. Jednak má Jobbik silné ideologické zázemie, stranu formujú intelektuáli, ktorí dokážu fascinovať aj univerzitných študentov humanitných odborov.

Jobbik je natoľko maďarský fenomén, že pre Kotlebu bude jeho napodobnenie skôr nadživotnou výzvou. Zdieľať

Jobbik tiež pestuje na rozdiel od slovenských a českých fašistov, ktorí chcú chrániť drobného človeka pred systémom, Rómami, utečencami a inými parazitmi, aj vyslovene pozitívny národný mýtus. O Maďaroch, ktorí majú sen o strednej Európe bez Trianonu, o veľkých Maďaroch s misiou ochrániť Európu pred islamom, ale aj o Maďaroch, ktorí nanovo objavujú svoje korene v Ázii.

Slovenskí, českí a východonemeckí fašisti sa navzájom tiež líšia, a práve pre tých slovenských je najbezbolestnejšie, keď ich spájajú s vlastnou fašistickou minulosťou – kým so symbolmi slovákštátu sa dá pracovať, NPD so svojimi hitlerovskými excesmi budí v Nemecku fyzický odpor, kým českých fašistov máta, že by ich mal niekto spájať s érou Háchu a Heydricha.

Ale aj Kotlebu sa dá ešte stále verbálne zahnať do hnedého kúta a dôveryhodne ho tam udržať.

A ešte je tu jedna účinná páka na fašistov – vždy keď sa dostanú k verejným zdrojom, neodolajú pokušeniu zveľadiť si vlastné majetky.

Vždy keď sa fašisti dostanú k verejným zdrojom, neodolajú pokušeniu zveľadiť si vlastné majetky. Zdieľať

Tak to bolo v prípade Sládka, ktorý svojho času pre svoje osobné blaho čachroval so straníckymi peniazmi. Tak to bolo aj v prípade NPD, ktorej pokladník s vedomím strany prepral vo svojej firme vyše pol milióna eur a šiel do väzenia za spreneveru.

Kotleba nie je iný – je pozoruhodné, ako ľahko mu prešla nevídaná nehoráznosť, s akou zamestnáva svoje príbuzenstvo, či ako mu viacerí zamestnanci na banskobystrickej župe a regionálnej správe ciest na súkromný účet posielajú 20 percent svojho platu.

Z Kotlebu netreba mať až taký strach. Len s ním netreba koketovať ako s členom antisystémového kamerádšaftu, ale právne aj mediálne ho odkázať do patričných medzí.

Ako napísal Tomáš Němeček pre české publikum: „Kotleba je len parazit na systéme. Skôr či neskôr ho to doženie.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo