Komentáre a názory 27. január 2023

Nemecké tanky proti Rusku Kto ponesie vinu za jadrovú vojnu?

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

Stalo sa to, pred čím náš „mierový tábor“ už takmer rok varuje.

Stalo sa to, pred čím náš „mierový tábor“ už takmer rok varuje.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

Kto ponesie vinu za jadrovú vojnu?
Na archívnej snímke z 28. septembra 2011 tank nemeckej armády Leopard 2 počas vojenskej ukážky v meste Münster pri Hannoveri. Foto: TASR/AP

Západ sa po jedenástich mesiacoch váhania rozhodol dodať Ukrajine ešte ťažšie zbrane, a to bojové tanky, konkrétne nemecké tanky Leopard a americké Abramsy.

Výčitku od „zástancov mieru“ proti takému stupňovaniu zbrojenia sme tisíckrát počuli: Západ sa zvyšovaním dodávok rúti slepo a ľahostajne do priameho konfliktu s Ruskom, ba do jadrovej vojny. Hovoria to aj teraz.

Aj propagandisti Putinovej vojny sa cítia v práve: nemecké tanky opäť idú proti Rusku, za 82 rokov sa nič nezmenilo, bojujeme v novej vlasteneckej vojne proti novým nacistom. Nemecké tanky v ich mozaike chýbali, teraz ich už majú.

Oľga Skabejeva, moderátorka ústredného štvavého denného magazínu 60 minút, vyhlásila: „Jediným, čím môžeme teraz ešte oponovať, je asi naozaj naše jadrové torpédo súdneho dňa Poseidon.

Ukázala opäť vizualizácie účinku tejto zrejme stále nedokončenej zázračnej zbrane, pričom snímky boli z neznámych dôvodov opäť prevzaté zo západných spravodajských kanálov (tentoraz išlo o Francúzsko).

Tentokrát sme nevideli, ako 300-metrové jadrové cunami vyvolané Poseidonom vyhladí jedným hrôzostrašným šmahom celý britský ostrov, ale ničivá vlna sa zahryzla do mapy celého severozápadu Spojených štátov. Ani Apalačské pohorie, ktoré dosahuje výšku 800 až 1 200 metrov, nekládlo žiadny odpor.

„Takoje bezumie (také šialenstvo)!“ vzdychla si Oľga Skabejeva niekoľkokrát a myslela tým vojenskú podporu Ukrajiny Západom.

Nezmyselné je pritom porovnávanie tankov, ktoré vtedy poslal na východ šialenec Adolf Hitler a ktoré teraz posiela váhavec Olaf Scholz.

Naopak, je až zarážajúce, do akej miery sa podobá napadnutá Ukrajina z roku 2022 na prepadnutý Sovietsky zväz z roku 1941.

USA dodali Sovietskemu zväzu do konca druhej svetovej vojny 7 056 tankov.Zdieľať

A ako veľmi sa podobá dnešné prosíkanie ukrajinského prezidenta Zelenského na vtedajšie prosíkanie sovietskeho diktátora Stalina!

Títo dvaja chceli presne to isté – západné zbrane. Rýchlo a veľa.

Keď Stalin v roku 1941 odovzdal zoznam zbraní, ktoré potrebuje na víťazstvo nad Treťou ríšou, viedlo to USA a Britániu k obavám z rýchleho kolapsu sovietskej obrany.

Keď však v septembri toho istého roka videli v Kremli zoznam zbraní, ktoré im Američania sľúbili v rámci programu Lend-Lease, vyskočil sovietsky politik Maxim Litvinov zo stoličky a zvolal: „Teraz vyhráme vojnu!“

Aké nezmyselné je porovnávanie druhej svetovej vojny s vojnou na Ukrajine, ukazujú samotné čísla: dodávky v rámci Lend-Leasu predstavovali v roku 1942 päť percent sovietskeho hrubého národného dôchodku, v rokoch 1943/44 až desať percent. Nešlo iba o nepredstaviteľný počet zbraní, Spojené štáty okrem toho fakticky aj nakŕmili hladujúci sovietsky ľud.

USA dodali Sovietskemu zväzu do konca druhej svetovej vojny 14 795 bojových lietadiel a 7 056 tankov.

Opakujem: 7 056 tankov. Tento týždeň, v dvanástom mesiaci vojny našich čias, oznámili Američania dodanie Ukrajine 31 kusov tanku Abrams. Opakujem: 31, ktoré v horšom prípade stihnú dodať až do konca druhého roka vojny.

K tomu príde asi 14 Leopardov z Poľska pred koncom zimy, 14 z Nemecka na začiatku jari a raz za čas zopár ďalších.

Je to mizerne málo.

Na úspešnú protiofenzívu, ktorá by mohla potenciálne urýchliť rozuzlenie vojny, potrebujú Ukrajinci okolo 300 tankov. Tento počet uviedol napríklad poradca ruského ministerstva obrany Ruslan Puchov.

Náčelník ukrajinského generálneho štábu Zalužnyj požaduje 800 – 900 tankov všetkých typov.

Tu treba priznať, že iná výčitka z „mierového tábora“, ktorú sme tisíckrát počuli, žiaľ, sedí: hovoria, že dodávky západných zbraní iba predlžujú vojnu.

A je to tak, dodávky v takom tempe a v takom štýle naozaj predlžujú vojnu. Možno – aj keď si to nechcem predstaviť – až do dĺžky doterajších svetových vojen.

Je správne, že Západ pri každej príležitosti zdôrazňuje, že nie je priamou stranou konfliktu.Zdieľať

Ukrajina stratila momentum. Dodanie raketometov Himars prinieslo počas leta zmenu, v priebehu jesene čakali ruskí milblogeri so zatajeným dychom, kde Ukrajina po znovudobytí Charkovskej oblasti a Chersonu naštartuje veľkolepú protiofenzívu, napríklad s cieľom rozdelenia územia na dve navzájom izolované časti.

A nebolo z toho nič. Hru na čas – prežitie tejto zimy bez ďalšej citeľnej porážky – vyhralo Rusko. Má to určite viacero dôvodov, ale Ukrajina doplatila aj na váhavosť Západu.

Tá váhavosť je v zásade namieste. Máme do činenia s ruským medveďom, ktorý vykazuje príznaky besnoty. Nevieme, čo mu napadne, keď sa cíti zatlačený do kúta.

Je preto správne, že Západ pri každej príležitosti zdôrazňuje, že nie je priamou stranou konfliktu, že neohrozuje Ruskú federáciu vo svojich medzinárodne uznaných hraniciach, ale že iba pomáha Ukrajine pri oslobodzovaní Ruskom okupovaného územia.

Preto je správne, že Západ Ukrajine napríklad nedodáva rakety stredného a dlhého doletu.

To všetko je iba správne. Nesprávne je, že Západ dáva tak málo a tak pomaly.

Je tu ešte tretia výčitka, ktorá raz za čas zaznieva z úst zástancov „mierového tábora“. Tisíckrát sme ju nepočuli, nato je príliš očividne v rozpore s faktami.

Tá znie takto: „Oficiálne Rusko“ ani Putin sa v skutočnosti nikdy nevyhrážali jadrovým útokom, kým mnohí lídri Západu sa priam vyžívajú v nezodpovedne ľahostajných predstavách o jadrovej vojne.

To je dvojnásobné nehorázne klamstvo.

Spoznal som počas prvého roka ukrajinskej vojny iba jednu horúcu hlavu, ktorá sa v súkromnom rozhovore vyslovila za to, aby Západ umožnil Ukrajine konvenčnými raketami bombardovať Moskvu.

Ani tento človek – nepolitik, nevojak, relatívne prominentný emigrant zo Sovietskeho zväzu – by to nikdy nežiadal verejne.

Nijaký významný západný politik alebo vojak sa Rusku nevyhrážal jadrovými zbraňami.

Za exotov sú medzitým tí, čo preventívny útok jadrovou raketou nepovažujú za normálnu vec.Zdieľať

Je pravdou, že sa ruský prezident Putin explicitne nevyhrážal jadrovými zbraňami, niekoľkokrát však hrozil použitím všetkých zbraní, ktoré má Rusko k dispozícii.

Dmitrij Medvedev – ako jediný žijúci exprezident Ruskej federácie a vicešéf bezpečnostnej rady, teda nie úplne bezvýznamný človek – však rád a často hrozí atómovou bombou.

A keby si zástancovia mieru dali tú námahu a pozerali ako ja štátnu ruskú propagandu, tak by každý pracovný aj voľný deň natrafili na verbálne hodenie nejakej tej atómovky.

Museli by si dokonca všimnúť, že sa diskurz u Kiseľova, Soloviova a Skabejevovej posunul: za exotov sú medzitým tí, čo preventívny útok jadrovou raketou nepovažujú za normálnu vec.

Značne sa posunul napríklad moderátor Vladimir Soloviov. Stále mám v živej pamäti, ako reagoval, keď Andrej Guruľov, bývalý vysokopostavený veliteľ ruskej armády a terajší po­sla­nec dumy za Putinovu stranu, na jeseň v očividne ožratom stave fantazíroval o ruskom víťazstve prostredníctvom armagedonu.

Vtedy si to Soloviov vypočul s vážnou tvárou, ale bez veľkého komentára.

Aj samotný Soloviov si už obľúbil preventívne zhadzovanie atómových bômb.Zdieľať

Teraz sme ďalej: Guruľov, ktorý už v septembri roka 2022 blúznil o premenení Veľkej Británie na „marťanskú púšť“, v tomto ešte veľmi krátkom roku už zrovnal so zemou všetky veľké centrá západnej civilizácie.

Robí to podľa denných správ: keď Briti oznámili dodanie tankov Challenger 2, zničil Londýn.

Keď Francúzi vyhlásili dodávanie „ľahkých tankov“ AMX-10 RC, navrhol preventívny jadrový útok, vyhlásil: „Francúzsko by v tom prípade nemalo existovať.“

Predstavuje si to takto: „Urobme jeden útok na Francúzsko a je po všetkom. Uisťujem vás, že strčia hlavu do piesku. Ak by sa to stalo, tak na území, kde leží Francúzsko, by zostal len prach. Ostatní budú odstrašení.“

Dôležité je, že v Soloviovovom štúdiu s tým už vyjadruje súhlas väčšina (večne tých istých) diskutérov. Aj samotný Soloviov si už obľúbil preventívne zhadzovanie atómových bômb.

Pred troma dňami tým zaskočil svojho „nemeckého priateľa“ Alexandra Sosnovského, zakladateľa konšpiračného webu s nevinným názvom World Economy, ktorý dlhodobo žije v Nemecku a odtiaľ šíri kremeľské naratívy.

Keď Soloviov vykríkol, že „Berlín bude zničený, ak Nemecko dodá zbrane ukronacistom“, Sosnovskij oponoval, že to by bolo nespravodlivé: veď v Nemecku žije aj veľa ľudí s odlišným názorom.

U kamaráta nepochodil, Berlín musí preč.

Asi nie je náhoda, že ako ďalší z nemnohých odporcov preventívneho jadrového útoku sa prejavil ďalší zahraničný hosť, Rus z Izraela Jakov Kedmi. Ten nie je práve holubiciz: riešenie problému so západnými tankmi vidí v tom, že ruská armáda má „v priebehu mesiaca alebo mesiaca a pol postúpiť na západnú hranicu Ukrajiny – a tie tanky už nemajú kam ísť“.

Kedmi tento týždeň priznal, že vyhrážanie jadrovým útokom zo strany Ruska považuje za „hlúposť“. Rusko vraj túto vojnu nijako nemôže prehrať, preto je neustále rozprávanie o jadrovom arzenáli kontraproduktívne.

Moderátor Soloviov sa s otvorenými ústami pozeral na svojho izraelského priateľa. Myslel si asi, že zle počuje.

Kedmi sa tým dostal na úroveň poslanca generála Guruľova. Témou bolo 300-tisíc kusov delostreleckej munície, ktorú Amerika posiela zo svojich izraelských skladov na Ukrajinu. Guruľov sa opýtal Kedmiho s krvavými očami: Kto sedí za volantom kamiónov, ktoré prevážajú tú muníciu cez izraelské územie: Izraelčan alebo Američan?

Kedmi na to odpoveď nemal. V tejto chvíli viselo vo vzduchu, že ruský parlament by mohol zvážiť aj bombardovanie vlasti cenného hosťa Kedmiho. No tentoraz sa Guruľov zdržal, novú vojnu na Blízkom východe nevyhlásil.

Potrebná je opatrnosť, maximálna opatrnosť, netreba medveďa zbytočne dráždiť.Zdieľať

Pre spravodlivosť treba dodať, že potom je tam ešte najstarší v kruhu obvyklých podozrivých, generálporučík v zálohe a profesor elitnej univerzity MGU Jevgenij Bužinskij.

Ani ten nie je extra umiernený, v prípade útoku na Krym by rovno zlikvidoval vládnu štvrť v Kyjeve. Bužinskij však vášnivo argumentuje, že preventívny jadrový útok nie je maličkosťou a že jadrová vojna sa nedá vyhrať.

Všetci ostatní u Soloviova sa zhodujú na tom, že prvotný jadrový úder je reálnou možnosťou, o ktorej má Rusko v tejto vojne uvažovať.

V tomto týždni sme v správach videli tzv. hodiny posledného súdu. Už od roku 1947 rozhoduje výbor zložený z fyzikov, ekológov a 15 nositeľov Nobelovej ceny o umiestnení ručičiek na hodinách.

Najďalej od skazy – až 17 minút – bolo ľudstvo v roku 1991. Najbližšie – len 90 sekúnd – 24. januára roka 2023.

Bolo to tento utorok.

Osobne si myslím, že svet bol počas kubánskej raketovej krízy k jadrovej vojne možno o niečo bližšie.

Naša smola je v tom, že na jednej strane dnešného konfliktu máme zopár nezvyčajne nevypočítateľných aktérov.

Scény z ruskej televízie, ktoré som opísal, majú v sebe aj niečo komické. Nevieme s istotou povedať, ako vážne to protagonisti myslia. Práve o to im ide.

Potrebná je opatrnosť, maximálna opatrnosť, netreba medveďa zbytočne dráždiť.

Ale zároveň platí: ten, čo hodí atómovú bombu, nesie za to plnú vinu.

A nijako inak.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0