Život v zahraničí má jednu veľkú výhodu. Dokonca aj keď žijete v Rusku ako ja. Na dianie vo svojej rodnej krajine môžete pozerať s odstupom. Nepôsobí na vás energetika udalosti, ktorej sa inak nedá vyhnúť. A keď vás niekto obviní z „nesprávneho názoru“, tak vždy máte šancu mávnuť rukou a ospravedlňujúco povedať: „Som tak dlho mimo domova, asi som to videl odtiaľto nejako zle.“

V Česku sa blíži do finále voľba hlavy štátu. Ešte pred prvým kolom som v ankete pre jeden nemenovaný český denník uviedol, že ma prezidentská voľba irituje. Lepšie slovo som pre boj plný siláckych vyhlásení a neuveriteľných „blábolov“ nenašiel.

Kampaň pred druhým kolom hlasovania ma znechutila ešte viac. Najprv by som sa chcel ospravedlniť všetkým Slovákom za to naše české malomeštiactvo. Zdôrazňovať národnosť jedného z kandidátov ako negatívny faktor, prečo by nemal byť zvolený, je odporné.

Je to o to odpornejšie, keď si tento rok pripomíname tridsiate výročie pokojného rozdelenia Československa a vznik dvoch priateľských republík. K čomu vedie šovinizmus a velikášska nabubralosť, nám (nielen) posledný rok ukazuje Rusko.

Je mi ľúto, že si niektorí stúpenci jedného z kandidátov neuvedomujú hanebnosť svojho počínania.

Nemôžem pochopiť ani ďalšiu vec: hlavnou témou predvolebného marketingu sa stala vojna a mier. Samozrejme v súvislosti s ozbrojeným konfliktom na Ukrajine.

Jeden kandidát je vykresľovaný ako vojnový štváč, ktorý Českú republiku v prípade zvolenia zatiahne do vojnového konfliktu na Ukrajine. Ten druhý je, naopak, vykresľovaný ako svrab, ktorý by verejne odmietol pomoc susedom a partnerom zo Severoatlantickej aliancie v prípade ruského napadnutia (to, že to na jednej sociálnej sieti odvolal, nič neznamená – prvé slovo platí, ako sa hovorí...).

Je vulgárne v závetrí Českej republiky špekulovať o vojne, ktorej riziku sú oveľa viac vystavení naši susedia Poliaci, ale aj Slováci, ktorí priamo hraničia s Ukrajinou. Český prezident nemá právomoc vyhlásiť niekomu vojnu alebo odmietnuť pomoc spojencom. Klamstvá vyrieknuté v kampani majú len hrať na tie najnižšie pudy voličov.

A čo pocity iných ľudí? Ako sa na štvavé bilbordy musia asi pozerať ukrajinskí utečenci, ktorých je len v Česku viac ako 450-tisíc? Asi musia byť v šoku, čo sa to v hostiteľskej krajine deje za volebnú hystériu.

Stačilo by pritom posunúť debatu o ukrajinskej vojne do racionálnej polohy, vyvetrať lacný populizmus a zbaviť sa iracionálneho strašenia vojnou.

Prognózy nie sú optimistické

Debata o konflikte na Ukrajine je legitímna. Trvá bezmála rok a ovplyvňuje dianie v Európe. Stala sa najväčšou krízou európskej bezpečnosti od konca druhej svetovej vojny. Ruská agresia spôsobila eróziu dôvery medzi EÚ a Moskvou. Konflikt zmenil energetickú, ekonomickú aj humanitárnu spoluprácu nielen medzi Ruskom a Európou, ale naprieč celým svetom.

Tak by sme mohli opísať uplynulý rok. Je vhodné sa však zamyslieť, čo ďalej? Čo nám prinesie druhý rok ruskej agresie proti Ukrajine? A aká bude stratégia Európskej únie a jednotlivých úniových štátov?

Asi ani najväčší optimisti už nepredpokladajú, že ukrajinská armáda tento rok vztýči modro-žltý prápor nad troskami Kremľa. Vyzerá to, že priebeh konfliktu na Ukrajine bude mať inú dynamiku. Varujú pred ňou predstavitelia západných obranných zložiek.

Ako upozornil šéf amerického zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley, pre Ukrajinu bude ťažké vytlačiť ruských vojakov zo svojho územia. Americký generál dodal, že Rusko kontroluje rozsiahle územie na východe a juhovýchode Ukrajiny.

„To je značné územie. A na tomto okupovanom území stále zostáva mnoho ruských síl. Z vojenského hľadiska stále tvrdím, že pre tento rok by bolo veľmi, veľmi ťažké vojensky vyhnať ruské sily z každého centimetra Ruskom okupovanej Ukrajiny,“ povedal generál Mark Milley na záver nedávnej konferencie na základni v nemeckom Ramsteine, kde sa hovorilo o poskytnutí nových zbraní a munície pre Ukrajinu.

Milley zároveň dodal, že Ukrajina môže oslobodiť svoje územie, ale bude to mimoriadne ťažké. A ako sa dá medzi riadkami čítať, za cenu vysokých strát.

Britská vojenská rozviedka prišla s ešte menej optimistickou prognózou. Konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou speje do fázy, keď ani jedna zo strán nemôže prevziať strategickú iniciatívu na bojisku.

„Celkovo konflikt uviazol na mŕtvom bode. Avšak existuje reálna možnosť čiastkových postupov ruských vojsk v okolí Bachmutu,“ uviedla rozviedka na twitterovom účte britského ministerstva obrany.

Ako zároveň upozorňuje, Ukrajina oslobodila viac ako polovicu územia, ktoré Rusko obsadilo po vpáde 24. februára 2022. Moskva teraz kontroluje približne 18 percent medzinárodne uznávaného územia Ukrajiny vrátane Donbasu a Krymu, ktorý je pod ruskou nadvládou od roku 2014.

Ak sú tieto predpoklady správne a Ukrajine, alebo azda Rusku, sa nepodarí nečakane úspešná ofenzíva, konflikt mieri do zamrznutej fázy.

Západné krajiny pred dilemou

Je tu ešte jeden faktor, ktorý k zamrznutiu konfliktu môže prispieť. Nie je dostatok zbraní pre Ukrajinu. Väčšina európskych štátov vyčistila svoje sklady zbraní sovietskej výroby a Západ začína so škripotom distribuovať brániacemu sa Kyjevu moderné zbrane vlastnej výroby. Zatiaľ v stopovom množstve. Čoskoro sa však bude Európa musieť rozhodnúť, či je ochotná zintenzívniť podporu Ukrajiny na úkor vlastnej bezpečnosti.

Dánsko signalizuje, že je ochotné všetko svoje moderné delostrelectvo odovzdať Ukrajine. Kodaň si to môže dovoliť. O veľmocenský status prišla v 19. storočí a bezmála dvadsať húfnic Caesar by v prípade konfliktu Dánska s kýmkoľvek agresora nezastavilo.

Zato Nemecko sa dlho zdráhalo svoje tanky Leopard 2 Ukrajine dať. Dôvodov bolo množstvo: počnúc verejnou mienkou, končiac skutočným stavom nemeckej armády. Teraz sa hovorí o tom, že by Berlín mohol poskytnúť ukrajinským silám rotu Leopardov zo zásob bundeswehru.

Ide opäť o minimálny počet. A zatiaľ o jednorazové odovzdanie. Uvidíme, koľko tankov bude ochotných dodať Poľsko, prípadne Česko a Slovensko. Naše krajiny by nemecké leopardy mali tiež získať práve výmenou za poskytnutie sovietskych tankov Kyjevu. Ak sa leopardov vzdáme v prospech brániacej sa Ukrajiny, obranyschopnosť našich armád sa zníži.

Pred touto dilemou bude čoskoro stáť viac a viac európskych krajín. A EÚ si bude musieť chtiac-nechtiac určiť v závislosti od vývoja situácie na bojisku, do akej miery budeme ochotní podporovať zbraňami Ukrajinu. O servise, logistike a munícii písať nebudem. Je to však ďalší bolehlav, ktorý európski politici a vojaci budú musieť tiež riešiť.

Politici by nás mali prestať ohurovať siláckym populizmom. S určitou istotou sa dá povedať, že žiadny haagsky tribunál neodsúdi Vladimira Putina. Možno v jeho neprítomnosti. Ale to bude, bohužiaľ, obyčajná fraška.

Pri problémoch, ktoré majú medzinárodné tribunály s vymáhaním spravodlivosti voči vysokopostaveným zločincom páchajúcim genocídy v Juhoslávii, Kongu, Sudáne či iných afrických štátoch, si možno len ťažko predstaviť, že terajší pán Kremľa, vodca jadrovej mocnosti a symbol ruského revanšizmu, skončí v teplákoch v haagskom väzení.

Oveľa významnejšie je, v akom stave bude sankčný režim voči Rusku. Bude Západ ďalej uvaľovať sankcie, ak konflikt na Ukrajine zamrzne? A aké prípadné sankcie môžeme ešte na Rusko uvaliť? Nevyčerpali sme všetky možnosti, ako citeľne zasiahnuť ruský režim?

Sú európski politici ochotní zrušiť niektoré sankcie v prospech rokovaní s Ruskom? Môže vôbec Európska únia vyjednávať s krajinou, ktorú Európsky parlament označil za štát, ktorý podporuje terorizmus?

Estónsko a neskôr aj Lotyšsko tento týždeň oznámili, že znižujú diplomatické vzťahy s Ruskom. Susedná Litva nemá svojho veľvyslanca v Moskve od konca mája minulého roka. Majú sa aj ďalšie úniové krajiny zachovať rovnakým spôsobom a obmedziť diplomatické vzťahy s Ruskom na čo najnižšiu úroveň?

Mali by sme si klásť nepríjemné otázky

Vlani v polovici novembra na samite veľkých ekonomík G20 ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj ohlásil desaťbodový mierový plán.

Nebolo by vhodné vymenovávať všetky tézy, pozrime sa len na tie kľúčové: obnova ukrajinskej územnej celistvosti s tým, že Rusko ju uzná na základe Charty OSN; stiahnutie ruských vojsk z Ukrajiny, ukončenie násilností a obnova ukrajinských štátnych hraníc s Ruskom; prevencia vyostrenia konfliktu a vytvorenie bezpečnostných štruktúr v euroatlantickom priestranstve vrátane záruk pre Ukrajinu; energetická bezpečnosť s dôrazom na obmedzenie cien ruských energetických zdrojov a na pomoc s obnovou zničenej ukrajinskej energetickej infraštruktúry.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov ešte koncom minulého roka novinárom povedal, že akýkoľvek mierový plán musí rešpektovať ruské územné zisky. „Mierový plán Ukrajiny, ktorý neberie do úvahy dnešnú realitu – ruské územia, pripojenie štyroch nových regiónov k Rusku – nemá šancu na existenciu,“ vyhlásil.

Má Európska únia bezvýhradne podporovať ukrajinský mierový plán, aj keď je zrejmé, že ho Moskva neakceptuje? Alebo naopak. Má EÚ morálne právo nútiť Ukrajinu k rokovaniu s Ruskom za cenu územných ústupkov? Fiasko s riešením situácie na východe Ukrajiny prostredníctvom minských dohôd naznačuje, že Európa nemá silné páky na Kyjev ani na Moskvu.

A ako sa budeme stavať k obyčajným Rusom? Stále sú pre nás spoluvinníkmi kremeľskej agresie proti Ukrajine? Alebo uvoľníme vízové reštrikcie a ukážeme im zmierlivejšiu tvár?

Česká podpredsedníčka Európskej komisie Eva Jourová, v ktorej gescii sú médiá a boj proti dezinformáciám, nedávno navrhla založiť rozhlasovú stanicu, ktorá by Rusom šírila objektívne a pravdivé informácie. Ako ich však chce presvedčiť, aby informáciám pod hlavičkou Únie dôverovali, keď sa EÚ pred nimi uzatvára?

Aby sme si správne rozumeli, nejde o defetizmus či mníchovstvo. Stále platí, že Rusko je agresor, jeho vojna proti Ukrajine je zločinná. A Ukrajine má zmysel pomáhať. Mali by sme si však klásť nepríjemné otázky. A to skôr, než o nich budú špekulovať proruské sily u nás aj v Európe a využijú nerozhodnosť vládnych politikov prijímať ťažké a nepopulárne rozhodnutia.

Ak tieto otázky budeme prehliadať a blažene snívať, že „to Ukrajinci nejako s Ruskom vybojujú“, môže prísť drsné vytriezvenie. Ak vlády nebudú rozumne artikulovať realistický prístup ku konfliktu na Ukrajine, môže dôjsť k tomu, že voliči tradičných strán emočne zainteresovaní do ukrajinského víťazstva môžu akúkoľvek zmenu podpory – diplomatickú aj vojenskú – vnímať ako zradu. Voliči populistov, naopak, môžu poukazovať na debakel vlád a nadobudnúť dojem, „že mali pravdu“.

České voľby ukazujú, ako iracionálny strach môže zasiahnuť stovky tisíc voličov. Akým strašiakom môže byť vojna, keď je symbolom špekulácií, nie predmetom vecnej diskusie.

Aj keď vlastne čo ja viem? Som tak ďaleko od rodnej domoviny...