Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. január 2023

Kopať do smrti

Kto je naozajstný hrdina?

Futbalista Gianluca Vialli, ktorý zomrel 6. januára tohto roka, bol v čase môjho dospievania hrdinom.

Kto je naozajstný hrdina?

Fanúšikovia držia transparent s podobizňou zosnulého talianskeho futbalistu Gianlucu Vialliho pred začiatkom zápasu anglickej Premier League FC Chelsea – Crystal Palace 15. januára 2023. Foto: TASR/AP

Bol hrdinom vďaka tomu zvláštnemu kontraevolučnému športu, v ktorom zručnosť nezávisí od ruky, pritom tá urobila človeka človekom, ale závisí od tej menej presnej končatiny: nohy (hoc kopnúť niekoho nohou do zadnice nie je až také ťažké, no o to viac sa to považuje za urážku toho, kto ten kopanec schytal).

Ale vo svete futbalu je to práve to najkrajšie gesto, ktoré človek dokáže „vykúzliť nohami“ (samozrejme, s loptou), ruka je v tomto športe zakázaná (len Maradona z nej lišiacky urobil „božskú ruku“).

Futbal, to je archaická nostalgia za prapôvodným tancom.

Ladné prepletanie nohami v sebe nesie vábnu silu, s ktorou sa dá preľstiť protivníka, aby ho napokon ten futbalový mág, virtuóz „prebodol strelou“ na jeho posvätnom území (sieť), ktorá príde vtedy, keď to nečaká alebo od koho ju vôbec nečaká.

Pre tento šport, ktorý zapája najmä dolné končatiny, sa svet ide zblázniť. A ako kedysi národy povzbudzovali svojich hrdinov na „bojovom poli“, tak je to aj dnes na tom „futbalovom“: do útoku! obrana! krídlo! strieľaj! kľučka! lajna! zablokuj ho! chrbát!

Ak futbal funguje správne, je to vskutku sublimovaná vojna (pacifisti sa utrhnú z reťaze, neznámi ľudia sa objímajú): jednoducho, tribalizmus vo svojej priezračnej forme.

Preto mi smrť jedného z jeho slávnych „hrdinov“ pripomenula pasáž, keď sa Odyseus na spiatočnej ceste na Itaku zastaví v ríši mŕtvych, kde stretne Achilla, ktorý radšej uprednostnil zomrieť mladý, ale slávny v trójskej vojne než starý, ale všetkým neznámy.

Odyseus ho vychvaľuje, ale Achilles mu odpovedá, že by bol radšej býval tým posledným žijúcim sluhom ako kráľom v posmrtnom živote. Bojovník preslávený svojimi činmi je v kríze: načo mu je sláva, keď je už mŕtvy? Ale potom: pre čo konkrétne sa teda oplatí žiť?

Kto je naozajstný hrdina?

Slovo hrdina pôvodne znamenalo jednoducho „človek“, ale aby bol človek naplno mužom alebo ženou, vyžaduje si to disponovať vlastnosťou, ktorá sa neskôr spojila so slovom hrdina: odvahou.

Naplnený život je taký život, ktorý sa snaží odpovedať na výzvu: čím môžeš byť a čo môžeš urobiť len ty? Zdieľať

To, že sme zodpovední sami za seba, že zasahujeme do reality vďaka vnútornej sile, ktorá nás obýva (túžba) a poháňa nás k tomu, aby sme boli takí, „akých ešte nikdy predtým nebolo a akých ani nikdy potom nebude“.

To robí z každého človeka hrdinu/hrdinku: čiže nenahraditeľného.

Naplnený život je potom taký život, ktorý sa snaží odpovedať na výzvu: čím môžeš byť a čo môžeš urobiť len ty?

Ľudia v staroveku to nazývali fatalitou, čiže tým, čo za teba už dávno rozhodla neosobná sila, osud. Ja však dávam prednosť tomu, keď sa človek vydá za istým vytúženým cieľom, čiže slobodnej odpovedi na to, čo nám život ponúka a privádza do cesty.

Povolanie každého človeka, ak by sme len mohli pozorovať jeho kryštalický stav, žiari už v detstve.

Gianluca Vialli už ako dieťa hrával celý deň futbal neďaleko svojho domu na vidieku v obci Grumello, ale nestačilo mu to, a preto sa staval, vždy a iba do útoku, na malom ihrisku pri oratóriu Krista Kráľa v Cremone.

Možno sa vám zdá, že je to príbeh mnohých detí, ale rozdiel spočíva v tom, že toto jeho povolanie niekto zobral vážne: iba tak sa osud môže stať cieľom, destináciou, do ktorej treba doputovať.

Inzercia

Do hry vstúpil Franco Cistriani, učiteľ talianskeho jazyka, ktorý sa vo voľnom čase rád venoval malým chlapcom a trénoval tento tím z Pizzighettone v provincii Cremona. Keď teda tento učiteľ a tréner v jednej osobe uvidel toho chlapca, okamžite ho zobral do tímu, viedol ho k tomu, aby sa neustále zlepšoval, a tak ho sprevádzal, až kým si ho nevšimol tím z najvyššej súťaže Cremonese... a zvyšok je už história.

Táto fáza života futbalistu je, tak ako pre každého, momentom, v ktorom sa povolanie prejaví navonok vďaka jej dvom základným znakom: jednak je to kúsok sveta, ku ktorému nás volá tá energia našej túžby (to sú tie veci, ktoré radi robíme a ktoré vieme robiť), a jednak je to tréner/učiteľ, ktorý nás dokáže viesť a pripraviť na to, aby sme na toto povolanie odpovedali.

Život, s tým, čo nám prináša, nám kladie otázky, na ktoré si však musíme odpovedať sami.

Učiteľ alebo tréner nám môže pomôcť hľadať tú správnu odpoveď: no neodpovedá za nás (čo niekedy robia rodičia) a nedáva odpovede na otázky, ktoré nikdy neboli položené (čo sa niekedy stáva v škole).

Nám dospelým sa však často stáva, že ešte skôr než objavíme ten kúsok sveta, ktorý ich volá, vnucujeme svojim deťom a mladým ľuďom rôzne povolania, výkony, normy, kariéry, očakávania, ktoré postupne uhášajú zvláštnu a špecifickú energiu každého z nich alebo ju odvádzajú od nich samých, od ich povolania.

Láska k našim každodenným povinnostiam a dobré vzťahy: dva prvky, ktoré definujú úspešný život. Zdieľať

Gianluca Vialli miloval hrať futbal a vedel, ako na to, ale bez Franca Cistrianiho, ktorého on sám nazýval „mojím prvým učiteľom a trénerom“, by sme tento príbeh nemohli rozprávať, aspoň nie takto.

To však nestačí. Tento muž nielenže vedel a rád robil svoju prácu, ale dokázal si vytvoriť a pestovať dobré vzťahy (s rodinou a priateľmi), a to dokonca aj v chorobe. Hoci ho lekári upozorňovali na to, aby sa šetril, on sa naďalej stretával s priateľmi a pracoval, kým len mohol.

Láska k našim každodenným povinnostiam a dobré vzťahy: dva prvky, ktoré definujú úspešný život.

Ako každý, aj on mohol mať svoje chyby, slabosti či pády, ale to, čo po ňom zostáva, je „zmysel“, ktorý prijal od životných impulzov a ktorý na ich základe dokázal vrátiť životu. Vskutku, „zmysel“ znamená aj „význam“, aj „cieľ“.

Hérakleitos, jeden antický filozof, hovorieval, že naša dispozícia stať sa tým, čím sme povolaní byť (ethos, čiže náš charakter, ktorý v gréčtine znamená aj domov), je to božské (daimon, prekladá sa aj ako údel) v nás: táto pôvodná a originálna dispozícia sa rodí s nami a žiada si, aby sme ju naplnili, ale my ju môžeme zradiť (pre nedostatočné poznanie a/alebo neprijatie toho, kým sme). Takisto sa aj môžeme dať donútiť k tomu, aby sme ju zradili (prijatím ilúzií o svojom osude, ktoré nám niekto navrhuje zvonka).

Na druhej strane, keď sa život stáva odpoveďou na autentické povolanie, smrť nie je viac porážkou, ale, ako to býva vo futbale, koncom jednej hry.

Čas hry (odchodu) sa raz končí pre každého, ale podstatné je, či nás záverečný hvizd, bez ohľadu na výsledok, zastihol „v akcii“, v konkrétnej činnosti, prostredníctvom ktorej sme odpovedali tak, ako sme to mohli urobiť len my.

V poslednom čase zomrelo mnoho „hrdinov“, ale je ľahké rozlíšiť medzi tými, ktorí boli len „slávni“, a tými, ktorí boli ozajstnými „ľuďmi“, teda vskutku „božskí“: čiže okolo nich prekvital život a nielen ich ego.

 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.