Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. január 2023

Strach otca

Dovolím, aby dcéra chodila do školy sama?

Včera mi povedala žena: „Zajtra o 8.40 je v škole zápis, pôjdeš tam s malou ty.“

Dovolím, aby dcéra chodila do školy sama?

FOTO: Flickr/Pascal

Naša staršia dcéra nastúpi v septembri do školy.

Vnímal som to ako poctu. Krúžky a rodičovské večery rieši zväčša žena, ale tu vraj išlo o podpísanie niekoľkých úradných papierov v nemčine, takže poslala na zápis rodeného Rakúšana.

Žena ako príklad uviedla: „Máš tam podpísať, či dovolíme, aby chodila sama zo školy domov.“

Odvtedy mi to vŕta v hlave.

Nedokážem si prestať predstavovať, ako moja dcéra so školskou taškou klusá domov. Sama, zasnívane, bezstarostne.

Tou témou sme sa ešte nezaoberali. Našich dvoch škôlkarov, samozrejme, vodíme do škôlky, nesmú nikde chodiť sami.

Odvčera sa vo mne vynorili predstavy. Obavy, s ktorými som sa nikdy nechcel konfrontovať.

Považujem za privilégium, že naše deti vyrastajú práve v tejto dedine. Zdieľať

Vynoril sa možno najväčší strach otca: čo ak mi zlí ľudia unesú človeka, ktorého na tomto svete najviac milujem – vlastné dieťa?

Bývame na dedine, na kompaktnej, intaktnej, malej dedine. Človek by povedal: na nudnom bezpečnom vidieku. Nedeje sa tu nič, takmer nič.

Dcérina cesta do školy bude viesť cez nepretržite zastavanú zónu, cez hlavné námestie a hlavnú ulicu dediny.

Škola nie je ďaleko, detskými nohami maximálne desať minút.

Považujem za privilégium, že naše deti vyrastajú práve v tejto dedine.

Tu je ešte samozrejmosťou, že všetci škôlkari chodia na Svätomartinský sprievod a spievajú na Mikuláša mikulášske piesne. Ešte som sa nestretol s tým, že by sa nejaký rodič sťažoval na náboženskú indoktrináciu.

Drvivá väčšina rodičov je nepraktizujúca katolícka. Máme síce prisťahovalcov, niekoľko Sloveniek, jednu Češku, jednu Macedónku, jedného Chorváta, jednu Švajčiarku a jedno dieťa v inej triede má vraj prekrásnu albánsku matku. No a v niektorej rodine údajne hovoria po maďarsky, ale odmietanie miestnych tradícií sa u nás nekoná.

Žijeme v krajne, ktorá je všeobecne vnímaná ako mimoriadne bezpečná. Zdieľať

Ak moslimovia medzi nami vôbec žijú, tak islam v našej dedine rozhodne ešte nezdvihol hlavu. Ani militantný sekularizmus. V obecných inštitúciách dokonca visia kríže.

Skrátka, tu sa dá ešte niekoľko rokov vydržať.

Neviem o tom, že by do našej školy chodili odborníci, ktorí predstavujú deťom celú škálu pohlaví a dženderov s tým, že si ratolesti majú vybrať.

A teraz tá otázka: Môže dcéra chodiť do školy sama?

Nie sme helikoptéroví rodičia, vôbec. Deti odmalička mohli na ihriskách vyliezť veľmi vysoko, až mi občas srdce búšilo.

Jedným z výsledkov je, že obe deti vedeli už vo veku troch rokov jazdiť na bicykli. Vždy keď nás vidí jeden maloroľník na dôchodku, vykrikuje: „To je ten neskutočný chlapček, čo sa už vie bicyklovať!“

Žijeme v krajne, ktorá je všeobecne vnímaná ako mimoriadne bezpečná.

Krajina sa však predsa len volá Rakúsko a výskyt pivničných a iných úchylákov v spoločnosti je nepopierateľný.

Moja dedina je síce pokojná, ale ulice bývajú aj v centre ľudoprázdne. Zdieľať

Krajinu práve vytáča kauza hviezdneho 43-ročného herca Floriana Teichtmeistera. Priznal sa, že popri dlhodobej závislosti od kokaínu mal doma zbierku 58-tisíc súborov s detskou pornografiou.

Inzercia

Teichtmeister nedávno hral v medzinárodne úspešnom filme Corsage cisára Františka Jozefa. Film je rakúskym kandidátom na Oscara a predminulé leto hral aj vedľajšiu úlohu vo filme, ku ktorému som ja napísal scenár.

Dej filmu sa odohráva v detskom internáte, značnú časť obsadenia filmu tvorili 11-ročné dievčatá.

Držiteľ 58 tisícok súborov, pre ktoré boli tisíce detí sexuálne zneužité, hral v mojom filme s jedenásťročným dievčatkom. Je mi z toho na vracanie.

Môjmu pocitu bezpečia nepomáha ani to, že moja dedina je síce pokojná, ale ulice bývajú aj v centre ľudoprázdne, dedinčania robia každý meter autom.

Navyše sa už niekoľko mesiacov šíri fáma o dodávke, z ktorej vraj cudzí ľudia raz oslovovali miestne deti.

Znepokojeným rodičom bolo prisľúbené, že niekedy príde do základnej školy polícia, aby deti na takéto situácie pripravila. Polícia ešte neprišla.

To všetko mi vŕtalo pred dnešným zápisom v hlave.

Formoval som si taký názor: Možno ten súhlas z praktických dôvodov podpíšem, budem však trvať na tom, že dcéra môže iba v krajných, zriedkavých a nevyhnutných prípadoch ísť sama domov.

Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som bol proti.

A ja sa so svojím strachom budem musieť naučiť žiť. Zdieľať

Cítil som, že sa svojím akože riešením tak trošku klamem. Dokedy budeme vodiť dcéru do školy? Bude sa musieť vzdať krúžkov, lebo my ju nestíhame na všetky akcie odviezť?

A dokedy ju budeme takto strážiť? Budem sa strachovať menej, keď bude chodiť od desiatich rokov vlakom na strednú, lebo v našej dedine strednej školy niet?

A aký budem cool, keď príde do puberty? Budem vedieť zaspať, keď začne chodiť na diskotéky?

Asi nie, asi budem čoraz nepokojnejší.

Tam vonku sú zlí ľudia.

A ja sa so svojím strachom budem musieť naučiť žiť.

Dnes ráno sme teda na ten zápis išli. Pedagogičky dcéru na jeseň chválili, že by už bola „zrelá“ do školy, ale dnes mala blbú náladu. Oznámila, že nikdy v živote nebude chodiť do školy.

Najprv nechcela v kancelárii riaditeľky zliezť z mojich pliec, potom sa zahrala na chrápajúcu princeznú a na testovacie otázky riaditeľky o farbách odpovedala iba raz: „Popofarbe“, „to je farba zadočku“.

Podpísal som tam iba jeden papier, ostatné som si zobral domov, otázku o samostatnom chodení domov som nevidel a riaditeľka sa na nič také nepýtala.

Pre mňa je to zlé, téma tým nie je uzavretá, stále ju riešim.

Priebežne som sa rozhodol tak: dcéra sama nemá vonku čo robiť.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.