Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
13. január 2023

Zomrel Paul Johnson

„Putin je podľa mňa darebák,“ varoval nás Slovákov už pred 11 rokmi

Populárny britský konzervatívny historik, ktorého knihy sa čítajú aj u nás, zomrel vo veku 94 rokov.

„Putin je podľa mňa darebák,“ varoval nás Slovákov už pred 11 rokmi

Zľava doprava: Lukáš Krivošík, Marigold Johnsonová a Paul Johnson. FOTO – archív autora

Svojimi „tučnými“ historickými knihami formoval slovenské i české konzervatívne prostredie po roku 1989 ako máloktorý iný zahraničný autor: Dějiny 20. století, Zrození moderní doby, Intelektuálové, Dějiny židovského národa, Dějiny amerického národa, Nepřátelé společnosti… Ešte ako osemdesiatnik písal Paul Johnson „tenšie“ profily osobností ako Sokrates, Mozart, Churchill, Eisenhower, Stalin... a takisto asi 180-stranový životopis Ježiša Krista. Na konte má vyše päťdesiat kníh.

Je ťažké prečítať si jeho Dějiny 20. století a zostať ľavičiarom. V jednej chvíli zavedie Paul Johnson čitateľa do Paríža, kde v kaviarňach a na univerzitách blazeovaní ľavicoví profesori abstraktne filozofujú o vytvorení dokonalej spoločnosti – najčastejšie, aby robili dojem na svoje študentky. A v ďalšom momente sa premiestnime trebárs do kambodžskej džungle, kde sú milióny masakrované Červenými Khmérmi, ktorých vodcovia sa tie isté myšlienky vyčítané z kníh západných intelektuálov snažia dôsledne uviesť u seba doma do praxe.

Alebo iný príklad: Vydavateľ českého prekladu knihy Dějiny amerického národa uvádza, že žiadny Američan by históriu USA nedokázal opísať tak priamočiaro ako tento britský historik. No hoci nejde o dielo nekritické, čitateľ vedený Johnsonovým výkladom aj tak žasne nad výkonmi tohto národa a jeho najväčších osobností. Je ťažké neobľúbiť si Ameriku a Američanov po tejto knihe.

Dnes sa veľa píše o tom, že ten ľavicový „woke“ progresivizmus šíriaci sa zo Spojených štátov aj so svojím sústavným pohoršovaním sa, moralizovaním a internetovými „honmi na bosorky“ je akousi sekularizovanou verziou amerického puritánstva. Paul Johnson túto puritánsku črtu stopoval naprieč americkými dejinami už v roku 1997, keď Dějiny amerického národa vyšli a v Spojených štátoch sa po prvýkrát diskutovalo o výstrelkoch politickej korektnosti.

A podobne napríklad Dějiny židovského národa: je ťažké byť antisemitom, keď zrazu na jednom mieste vidíte v koncentrovanej podobe opísané, akým zásadným spôsobom tento malý národ ovplyvnil svet.

Náročky som zatiaľ nespomenul Dějiny křesťanství. Ide o Johnsonovu slabšiu knihu. No aj v nej tento britský katolík dobre vystihol jednu zásadnú vlastnosť kresťanstva, ktorá sa tiahne naprieč dejinami: že navzdory všetkým krízam má táto viera mimoriadnu schopnosť opakovaného vzkriesenia podľa vzoru svojho zakladateľa, ktorý na tretí deň po ukrižovaní vstal z mŕtvych.

Stále svojím spôsobom červený

Paul Johnson patril ku generácii, ktorá sa po druhej svetovej vojne nadchla pre ľavicu. Bol labouristom. No časom sa obrátil doprava. V druhej polovici 70. rokov začal podporovať konzervatívcov pod vedením Margaret Thatcherovej.

V nasledujúcich dňoch budeme na sociálnych sieťach čítať zľava veľa podceňovania Paula Johnsona v podobe výčitiek, ktoré zaznievali už za jeho života: vraj nebol skutočný historik. Lebo skutočný akademický historik sa špecializuje na nejakú úzku tému alebo jednu osobnosť a nepíše každých pár rokov 600-stranovú všeobsiahlu knihu o veľkých témach ako dejiny celého kresťanstva či dejiny Spojených štátov.

Iste, Johnson nebol takýto druh úzko špecializovaného akademického historika. Skôr niekto, kto sa snažil o veľké syntézy, ktoré sa navyše dobre čítajú a dobre predávajú. V každom prípade, treba mať na pamäti, že Johnson študoval v Oxforde u A. J. P. Tayolora, jedného z najvplyvnejších britských historikov vôbec.

Ďalšia častá výčitka voči nemu sa týka jeho pokrytectva. Paul Johnson ako konzervatívec kritizoval morálny relativizmus, no príťažlivosť jeho knižiek sa odvíjala aj od toho, že profily historických osobností dokázal okoreniť pikantnými či bizarnými informáciami z ich súkromia, najmä z ich sexuálneho života. Spojené kráľovstvo je krajina, kde bulvárna tlač prekvapujúco často podporuje Konzervatívnu stranu. Johnson síce nepíše o súčasných, ale o historických celebritách, no tá aliancia medzi konzervativizmom a vyžívaním sa v bulvárnych klebetách je tiež poznávacou značkou jeho diela.

Napríklad kniha Intelektuálové ukazuje, že intelektuáli spravidla bojujú za abstraktné zidealizované ľudstvo, no pre svojich príbuzných a priateľov – ľudí z mäsa a kostí – spravidla vytvárajú peklo. To je vec, ktorú mali spoločnú Rousseau, Marx i Tolstoj.

No aj Johnson mal kostlivca v skrini. V 90. rokoch o ňom vyplávalo na povrch, že údajne mal dlhoročnú mimomanželskú aféru. A možno nie jedinú.

Jeho žena Marigold, ktorej otec bol lekárom troch britských premiérov (Winstona Churchilla, Clementa Attleeho a Anthonyho Edena), bola nad klebety o manželových milostných románikoch povznesená. Vedela si vystreliť zo seba i z neho. V roku 2015 jej magazín The Spectator zverejnil vtipnú básničku, ktorú napísala o manželovi, s názvom Stále červený:

Keď sa Paul stal thatcheristom,

jeho vlasy sa premenili na bielu hrivu,

ale to, čo vidím, keď je v posteli,

sú stále ohnivo červené chĺpky ohanbia.

Zobrali sa v roku 1957. To mal Paul na hlave ešte ryšavé vlasy. Ich prvé dieťa, syn Daniel, sa narodil šesť mesiacov po svadbe. Stal sa z neho novinár, ktorý založil konzervatívny magazín Standpoint a neskôr web thearticle.com. Ďalší syn Luke je podnikateľ, Cosmo je dramatik a dcéra Sophie pracuje v televízii.

Okrem štyroch detí má Paul Johnson desať vnúčat a štyri pravnúčatá.

Osobná spomienka

S Paulom Johnsonom a jeho milou manželkou Marigold som sa stretol v decembri 2011. Spoločne s vtedajším kolegom Jarom Daniškom sme leteli do Londýna, aby sme so slávnym historikom urobili rozhovor do vianočného dvojčísla časopisu .týždeň.

Inzercia

Išlo skutočne o jednu z tých chvíľ, pre ktoré človek túto prácu robí rád. S Jarom sme ráno na dohodnutú hodinu dorazili do útulnej londýnskej štvrte Notting Hill, ktorú preslávila rovnomenná komédia s Juliou Roberts a Hughom Grantom. Zastavili sme sa pred domom Johnsonovcov a cez veľké okno na priečelí sa nám naskytol pohľad na Paula ako sedí za stolom a sústredene píše. Zrazu zodvihol hlavu, uvidel nás a žoviálne nám zakýval.

Písal práve jednu zo svojich tenších kníh (184 strán) – knihu o Mozartovi, ktorá v roku 2014 vyšla aj v českom preklade. Počas rozhovoru sme sa ho pýtali najmä na vtedy aktuálnu svetovú politiku.

S odstupom času som to pokladal za tak trochu premrhanú novinársku príležitosť. Paul Johnson mal vtedy 83 rokov. Jeho vtedajšie knihy obsahovali už aj osobné spomienky na jeho stretnutia s ľuďmi, o ktorých písal, ako Winston Churchill alebo Charles de Gaulle. Trochu sme sa dotkli v rozhovore aj týchto osobných stretnutí, napríklad s Jánom Pavlom II. či s princeznou Dianou, ale zdalo sa mi, že sme ho mali vyťažiť viac ako pamätníka než ako komentátora aktuálnej politiky.

No pri spätnom čítaní toho rozhovoru Paul Johnson povedal z dnešného hľadiska zaujímavé veci o Rusku a Putinovi:

.ako bude vyzerať Európa o desať rokov?

Bohvie, netuším. Ale skúsim to povedať takto: Myslím, že jedným z veľkých problémov Európy je neschopnosť Ruska vytvoriť slušnú vládu. Je to jedna z veľkých tragédií ľudstva, že Rusi, ktorí sú veľmi talentovaní, bystrí ľudia, neboli nikdy počas svojich dejín schopní mať slušnú vládu. Keby ju mali, mohli byť súčasťou Európy a urobiť ju tak reálnejšou. Teraz im vládne ten chlap Putin, ktorý je podľa mňa darebák.

.prečo potrebuje Európa Rusko?

Aby bola silnejšia. Keby bolo Rusko skutočnou demokraciou, s vládou zákona, Európu by to veľmi posilnilo. Navyše vnútri Únie by ste mali mocnosť, ktorá by vyvažovala vplyv Nemecka. Neexistoval by ani taký strach z Berlína. S členstvom v takejto Európe by ani Británia nemusela mať problém. Dnes však Rusko do EÚ vpustiť nemôžete, pretože mu vládnu kriminálnici.

.týždeň 51/2011

Sú to slová, ktoré hovoria samy za seba. Keď sme skončili, Paul Johnson nám ukázal svoj dom, nejaké fotografie (v pamäti mi utkvela jedna s jeho priateľom, britským dramatikom, scenáristom a rodákom zo Zlína Tomom Stoppardom) a obrazy, ktoré maľoval vo voľnom čase. Jarovi i mne daroval po jednom svojom malom akvareli.

Keď sme sa rozlúčili, do odletu lietadla nám ešte zostávalo veľa času, tak sme s kolegom zašli do Britského múzea. Kiežby takto vyzeral každý novinársky deň.

Staré varovanie

Musím sa priznať, že v posledných mesiacoch som sem-tam googlil Paula Johnsona, či ešte žije, či náhodou už nezomrel. Nechcel som totiž, aby odišiel nepozorovane. Našu časť Európy mal veľmi rád. Zaslúžil si preto pripomenutie aspoň formou článku.

No bol tu ešte jeden dôvod, pre ktorý mi Paul Johnson opakovane chodil po rozume. Niekedy na prelome tisícročia uverejnil týždenník Domino Fórum preklad pozoruhodného článku Paula Johnsona, v ktorom písal o medzinárodnom obchode a pomenoval znepokojujúcu víziu 21. storočia.

Spomínam si naň len hmlisto. No argumentoval zhruba v tom zmysle, že pokiaľ nebude pokračovať plošná liberalizácia medzinárodného obchodu, namiesto globalizovaného sveta nás čaká rozdelenie zemského povrchu do zopár veľkých obchodných blokov, ktoré so sebou budú viesť obchodné vojny a časom možno aj vojny skutočné.

Medzi publikovaním toho článku a dneškom skutočne Čína prestala s uvoľňovaním svojej domácej ekonomiky, stroskotalo niekoľko snáh o všestranné znižovanie bariér v oblasti medzinárodného obchodu vo svete a politicky sa do módy vrátil protekcionizmus. Takýto svet však bude zákonite náchylnejší na mocenské konflikty, keďže každý blok sa bude snažiť pre seba zaistiť odbytiská i suroviny, aby mohol fungovať v relatívnej autarkii namiesto vzájomného obchodu.

Ekonomika sa bude čoraz viac politizovať. Čoraz dôležitejšia bude napríklad národnosť investora a jeho kapitálu.

Ako historik a ako pamätník Paul Johnson (ročník 1928) zrejme vedel, že podobná protekcionistická dynamika predchádzala aj druhej svetovej vojne. Vtedajší nemecký a japonský územný expanzionizmus sa dá spätne vykladať aj ako snaha dvoch krajín chudobných na surovinové zdroje zabezpečiť si prístup k nim násilím v protekcionistickom medzinárodnom prostredí, kde sa to nedá urobiť obchodom.

Dúfajme teda, že niečo podobné sa nestane v 21. storočí príčinou ďalšej veľkej vojny. Otázka medzinárodného obchodného režimu nie je len o prosperite, ale aj vecou zachovania mieru.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.