„Milí srdciari OĽANO, nebojte, DOBRE BUDE,“ napísal predvčerom na svojom Facebooku Igor Matovič a ilustroval to fotkou spokojného premiéra a lídra hnutia z titulku tohto textu, ktorá symbolizuje nerozbornú jednotu.

Fanúšikovia OĽaNO si mohli po dňoch správ o hroziacom rozkole vnútri hnutia vydýchnuť, že ide len o kampaň nepriateľských médií. Denník N v ten deň napísal, že Eduard Heger to s Jaroslavom Naďom postavili tak, že buď Igor Matovič odíde z čela OĽaNO, alebo odídu oni.

Ako sme napísali včera večer, v tejto chvíli sa črtá iné rozuzlenie nezhôd v OĽaNO: Matovič s Hegerom plánujú mierový rozchod, zatiaľ ho viažu na úspešné sformovanie novej Hegerovej vlády, ktorá by sa udržala pri moci do riadnych volieb vo februári 2024.

Dianie v OĽaNO Ak sa nájde nová 76-ka, Heger s Matovičom sa plánujú koordinovane rozdeliť

Lukáš Kekelák

Na poslaneckom klube OĽaNO sa okrem novej vlády riešili už aj otázky volebnej stratégie hnutia.

Na prvé počutie to znie ako scenár sci-fi komédie. No Matovičovo OĽaNO bolo vždy formáciou svojho druhu, ktorá sa tentoraz tvári, že prípadné štiepenie jej lídrov bude riadené a priateľské, nie vojnové.

Lenže takto to funguje vo svete rozprávok. Ak sa Matovič s Hegerom rozídu, v reálnom svete budú bojovať minimálne sčasti o rovnakého voliča a stanú sa z nich súperi.

Ale podstatnejšie na nových správach je niečo iné: po odchode Jána Budaja a jeho skupiny pokračuje vnútorný rozkol OĽaNO a Eduard Heger sa pokúša emancipovať od Igora Matoviča. Vnútri hnutia síce nelietajú iskry, k odchodu Hegera s Naďom možno vo finále nepríde, ale niečo dôležité sa zmenilo.

Staré protikorupčné OĽaNO končí

Proces rozchodu lídra hnutia a premiéra naplno spustilo odvolávanie Hegerovej vlády.

Veľká časť poslaneckého klubu OĽaNO bola dni a hodiny pred hlasovaním na strane Igora Matoviča, neželala si jeho demisiu a viacerí verili, že únikom z odvolania by mala byť dohoda s tarabovcami, že výmenou za schválenie predčasných volieb podržia vládu aj s ministrom financií.

Matovič však v tomto nebol zladený nielen s Jánom Budajom, ale ani s Hegerom a Naďom, ktorí preferovali dohodu s SaS, aj keby to malo znamenať, že Matovič odstúpi. Nebol z toho ostrý konflikt, Matovič ustúpil, vo vedení spoločne sformulovali ponuku pre SaS a líder OĽaNO mohol ešte tajne dúfať, že po tom, čo Sulík povie v mene SaS nie, sa v cieľovke pri hlasovaní predsa len uskutoční scenár s Tarabom.

To však napokon zlyhalo na počtoch a udržanie vlády stroskotalo na konci dňa na tom, že Igor Matovič „nedoručil“ svoju demisiu – čím následne z Eduarda Hegera urobil odvolaného premiéra.

Vzájomná dôvera medzi špičkami OĽaNO sa v tých dňoch skôr oslabila, hoci navonok to tak nepôsobilo.  

Dôležitejší bol politický a mocenský kontext.

Igor Matovič už zrazu nebol len najnepopulárnejším politikom v krajine, ale aj predsedom hnutia, ktorý v roku 2020 síce vyčaroval volebný triumf OĽaNO a ústavnú väčšinu pre novú vládu, do roka však stratil funkciu premiéra, o ďalší rok väčšinu v parlamente a napokon aj vládu ako takú.

Z pohľadu Hegera a Naďa bol síce hlavným škodcom koalície Richard Sulík, ale čoraz väčším bremenom bol aj samotný Matovič, ktorý rozohral viac konfliktov, než dokázal uniesť, aj preto sa musel pripnúť na Borisa Kollára.

Vo vedení OĽaNO však všetci vedia, že Matovič má stále verné voličské jadro, vďaka ktorému sa hnutie nemusí triasť o vstup do parlamentu ako Sme rodina, ale na rozdiel od Kollára má mizivý koaličný potenciál.

Zmieriť sa s rýchlymi predčasnými voľbami a poslušne kandidovať za OĽaNO Igora Matoviča by pre Hegera, ktorého práca premiéra baví, znamenalo stratu aktuálnej moci – a súčasne perspektívu byť rukojemníkom predsedu hnutia, ktorého mágia vyprcháva a jeho politické obmedzenia sú čoraz zjavnejšie. A navyše predsedu hnutia, ktorý ide proti vôli Hegera s Naďom radikálnou antiprogresívnou rétorikou testovať OĽaNO ako sociálno-konzervatívne hnutie, ktoré loví nielen v revíri KDH.

Preto sa Heger a Naď zaktivovali počas sviatkov na dvoch ihriskách, usilujú sa predĺžiť život vlády do roku 2024 a súčasne sa emancipujú od Igora Matoviča.

Možnosti Eduarda Hegera

Na najvyšších poschodiach OĽaNO sa tak začala aj diskusia o viacerých scenároch.

Heger prejavil záujem o post predsedu OĽaNO, čo Matovič v systéme, ktorý vytvoril, nemôže prijať.

Predseda hnutia je vlastne jeho majiteľom: rozhoduje o prijatí každého člena, má pod kontrolou veľké peniaze z volieb 2020, do 9-členného predsedníctva nominuje priamo troch ľudí, štvrtým je on, no má zásadný vplyv na menovanie ďalších, pričom takto skonštruované predsedníctvo nominuje na návrh predsedu celú kandidátku do parlamentu.

V takto centralizovanom systéme nemôže Heger Matoviča vymeniť vnútornou súťažou a sám Matovič nemá dôvod z vlastnej vôle urobiť ho majiteľom hnutia.

Ak by Heger zostal v OĽaNO, ponúkalo by sa riešenie, aké po voľbách 2020 predostrel Fico Pellegrinimu: môžeš byť predsedom strany, ale až po zmene stanov, po ktorej budem mať v novej pozícii pod kontrolou všetky peniaze Smeru.

Matovič však počas sviatkov dal Hegerovi najavo, že vzhľadom na novú situáciu a narastajúce rozdiely môže skúsiť šťastie aj v takzvanom Dzurindovom projekte, teda pri pokuse zjednotiť umiernené centristické sily.

Navonok mali tieto diskusie s odstredivými tendenciami bizarnú podobu. Matovič si začal cez Facebook statusmi o genderi a transsexuáloch testovať svoju inovovanú konzervatívnu polohu, Heger zas správou na svojom Facebooku a pre TASR odmietal „štvavé kampane“ okrem iného aj proti liberálom a LGBTI+ (pričom jeho hovorkyňa dodala, že tým myslel aj Matoviča) a z úradu vlády prišlo aj ďalšie explicitné vyhlásenie, že Heger chce „spolupracovať so všetkými demokratmi (...) za takéhoto politika považuje aj Mikuláša Dzurindu“.

Nazvime to tak, že v tejto chvíli ide medzi Matovičom a Hegerom o riadený konflikt, ktorý obaja včera svojim poslancom predstavili ako vlastne ďalšiu vývojovú fázu protikorupčného hnutia: Matovič spraví z OĽaNO tvrdú konzervatívnu stranu, Heger s Naďom si založia stranu, s ktorou získajú voličov liberálneho stredu, obe strany prejdú do parlamentu a budú mať podstatne viac, než by malo súčasné OĽaNO s Matovičom a Hegerom. Ale vraj to má platiť v prípade, ak sa podarí zložiť stabilnú vládu Heger II. a nebudú sa konať predčasné voľby, do ktorých sa nestíha založiť nová strana.

Otázne je, čo z tohto je pevná dohoda, čo je projekcia jednotlivých aktérov a čo je už súčasťou Matovičových hier, ktoré vie svojmu okoliu nastražiť skryté pasce.

V každom prípade však Heger v týchto dňoch získal slobodnejší priestor, aby sa aj bez ohľadu na to, ako dopadne skladanie sedemdesiatšestky, rozhodoval o vlastnej politickej budúcnosti bez Matoviča.

V zasvätenom zákulisí sa skloňujú tri scenáre s Hegerom mimo OĽaNO. Buď vznikne stredový projekt, ktorý by Heger vystaval s Dzurindom okolo Kollárovho Spolu (Spolu je dôležité aj preto, že si delí s PS peniaze za voľby 2020, ďalšia tranža príde začiatkom leta), alebo vznikne širšia hodnotová koalícia, ktorá by sa opierala o KDH a Spolu, alebo sa pod Hegerovou taktovkou sformuje konzervatívnejší projekt okolo KDH, ku ktorému by sa mohla pridať napríklad strana Za ľudí.

Každý scenár si vyžaduje rôznu mieru fantázie. Napríklad v KDH vyvoláva predstava, že po Hlinovom pakte s progresívcami by mali budovať spoločnú kandidátku s liberálom Miroslavom Kollárom a jeho europoslancom Bilčíkom, ktorý po vražde na Zámockej presadil aj spolu s Michalom Šimečkom v europarlamente ideologickú rezolúciu, skôr bolehlav než opatrné nadšenie. Keby sa zas Heger rozhodol pre konzervatívnejší variant s KDH, Za ľudí (a zlákal sem od Matoviča povedzme aj ľudí z KÚ), tvrdý konflikt s Matovičom by bol zákonitý.

Ak má pre Igora Matoviča niečo zmysel, je to liberálnejší atlantistický projekt Hegera, Naďa s Dzurindom, so Spolu a povedzme s Budajovou platformou, ktorý by cielil na voličov PS a SaS.

Matovič vie, že liberálnejších voličov tak či tak stratil, a ak je priestor, kde môže so svojou novou líniou niečo skúšať, sú to vody KDH, odkiaľ by rád odčerpal ďalšie desaťtisíce voličov. Preto si zo všetkého najmenej želá Hegera na čele kandidátky okolo KDH.

Uvedené je zatiaľ v rovine úvah, ktorých protagonisti sa môžu napriek dnešným úmyslom ešte navzájom zásadne prekvapiť alebo prerátať. Stačí sledovať, s akou ľahkosťou začali hneď po páde vlády skladať novú väčšinu, akoby sa nič dramatické nestalo a akoby sa už verejnosť po mesiacoch hádok nevedela dočkať recidívy vlády, ktorú budú spolu garantovať Matovič so Sulíkom.

Eduard Heger sa môže v najbližších dňoch rozhodnúť – alebo aj nerozhodnúť.    

Napokon, v tejto súvislosti netreba zabudnúť ani na príbeh, ktorý sa odohral pred štyrmi rokmi a vlani ho v Postoji podrobnejšie opísal Michal Magušin: išlo o zakladanie Kresťanskej únie, ktorá sa tvorila z dvoch prúdov, jeden tvorili viacerí charizmatickí kresťania z OĽaNO, druhý ľudia okolo Anny Záborskej, jedni už nechceli byť u Matoviča, druhí v Hlinovom KDH.

Na čele novej strany videli Eduarda Hegera, ktorý sa zúčastňoval na prípravných diskusiách, napokon, za projektom stáli jeho najbližší ľudia. Po veľmi dlhom váhaní však Heger oznámil, že neprejde do KÚ, ale zostane u Matoviča. Viacerí ľudia aj z kresťanských spoločenstiev to niesli ťažko, niektorí to dokonca považovali za zradu. Heger nešiel do rizika novej strany, na druhej strane, ani s Matovičom nemal vtedy vôbec nič isté, keďže OĽaNO trpelo viacerými odchodmi a levitovalo v pásme existenčného ohrozenia. U Hegera však vtedy zrejme najviac zavážil pocit lojality k Matovičovi, ktorý ho pár rokov predtým vyniesol do parlamentu.

Keď sa to vezme kariérne, Heger v tom čase nemohol urobiť nič lepšie: vďaka Matovičovi sa stal o rok neskôr ministrom financií a o ďalší rok premiérom.

Odvtedy sa veľa zmenilo. No ani tak sa dnes nedá spoľahlivo odhadnúť, či sa Eduard Heger, ktorý sa minulý rok až do trpkého konca OĽaNO-lojálne prizeral demontáži vlastnej vlády, rozhodne pre novú kapitolu svojho politického života. Aj s rizikom, že ho politický otec označí za zradcu.