Advent, čas príhodný

Je advent, čas očakávaní. V Ríme sa píše rok 747 ab urbe condita. V mysliach ľudí panujú predstavy o nesmrteľných bohoch, demiurgoch či o vládcoch sveta, do ktorého sa rodíme vďaka ich heroickým výkonom v pred-historickej dobe. Svet je plný neznámych prírodných síl a túžba po posvätne vedie človeka k uctievaniu tých najtajomnejších z nich; oslavujeme nebeské objekty, slnko, moria, oceány, blesky. Vydaní napospas celej plejáde bohov-živlov, ich hnevu či priazni, snažíme sa vzdorovať osudu podľa vzoru mýtických hrdinov. Ľudské predstavy o neúprosnom plynutí času sa však majú čoskoro radikálne zmeniť.

Keď sa traja mudrci vydávajú na cestu do Betlehema, synkretické predstavy sa začínajú rozpadávať. Neúprosný chronos sa v okamihu vtelenia mení na kairos, čas príhodný, čas správneho okamihu. Mysle ľudí napĺňa univerzalizovaná predstava synov Izraela o ohraničenosti času, sveta, vesmíru, ktorý má počiatok, koniec a zmysel. Tento náhľad starého židovského národa bude o dvetisíc rokov neskôr, po dlhých peripetiách a nedorozumeniach – a tiež na údiv veriacich – zdieľať aj väčšina vedcov. Prielom kresťanstva do synkretického sveta obracia vtedajšiu hodnotovú hierarchiu naruby, no nerobí svet iracionálnym. Hlboká viera, že svet má zmysel začne nabádať rozum svätého Anselma, aby sa mu snažil porozumieť. Credo ut intelligam.

No vtedajší vzdelaný svet ešte jedno storočie iba mlčí. Inteligentne pôsobiaci Marcus Aurelius si nevšimne nič a zotrváva v stoicizme či neoplatonizme. Plínius mladší v liste Trajánovi iba radí, ako sa treba vysporiadať s onou “hrubou poverou” kresťanov, ktorí oslavujú Krista “akoby bol boh”. Plínius zdá sa netuší, že Kristus nie je priezvisko. Tacitus sa zmôže iba na stoický opis oných krušných udalostí ako “dočasné potlačenie zhubnej povery” v Judei za vlády Tiberia. Zo židovských prameňov sa vďaka rabínovi menom Josephus dozvedáme o Jakubovi, že je bratom istého Ježiša, “takzvaného mesiáša”. Josephus aspoň vie, že Kristus nie je priezvisko. Talmud spomína človeka menom Yeshu, ktorý konal zázraky, zosmiešňoval múdrych, klamal a zavádzal ľudí, mal piatich nasledovníkov a bol ukrižovaný v predvečer sviatku nekvasených chlebov pesach. Vtedajší intelektuáli nepostrehli nič a tým “nič” sa mal celý príbeh aj skončiť. Nestalo sa.

Evanjeliová zvesť mení naše myslenie, konanie a chápanie. Jediné , čo sa dodnes nezmenilo, je azda len miera bdelosti takzvaných intelektuálov. Životodárny výhonok je už aj vďaka svätému Pavlovi definitívne zaštiepený do pevných koreňov judaizmu. Kresťanstvo nechce a ani nemôže prinesť “raj na zem” – naopak, ten zasadzuje do eschatologickej perspektívy. Kresťanstvo prináša nádej. Bude to svätý Benedikt z Nursie, ktorý z ruín Nerovho paláca na úpätí pohoria Abruzzi vystaví prvý benediktínsky kláštor a uvedie tak do pohybu neuveriteľne členitý a pestrofarebný prúd kresťanského monasticizmu. Intelektuálny život sa tak prenáša z pohanských filozofických škôl do kláštorov, ktoré sa stávajú živnou pôdou pre budúce generácie scholastikov. Ora et labora, modlitbami a prácou, klčovaním európskych lesov, zaberaním pôdy a zakladaním stredovekých universitas zmenia mnísi tvár Európy. Bude to svätý Augustín, ktorý svojim veľkolepým dielom Civitas Dei načrtne víziu pre stredovekú spoločnosť, ktorá vyvrcholí až v dobe karolínskej. Schizmou rozdelenú cirkev na Západe duchovne oživuje svätý František z Assisi a kým mnohí jeho nasledovníci ospevujú krásu vtákov, rastlín, slnka a celého stvorenstva, svätý Tomáš Akvinský systematizuje latinskú teológiu, objavuje jednotu viery s rozumom a vedie svoje disputatio. Po zlatom veku scholastiky sa Európa otriasa v nápore zvonku aj zvnútra. Turecký vpád a vnútorný rozkol, ktorý prináša reformácia a v spojenectve so svetskou mocou vrhá Európu do strašlivej tridsaťročnej vojny, adoptívnej matky osvietenstva. V revolúciách sa nový človek oslepený výkonom vlastného rozumu chce zbaviť všetkých väzieb, vrátane náboženských. Veľký prorok nihilzmu, Friedrich Nietzsche, ústami šialenca ohlasuje smrť racionalistickou filozofiou vypreparovaného boha metafyzikov, ktorého sme sami zabili. Snaha dosiahnuť konkurencieschopnosť teológie s racionalizmom ideo-logizáciou viery prináša svoje trpké plody. “Nevítaný hosť” – nihilizmus, na seba nenechá dlho čakať. Európa sa čoskoro zmieta vo vojne a po porážke (či potlačení) krutých totalitarizmov 20. storočia niet sily, ktorá by zacelila duše zasiahnuté hrôzou osvienčimov a gulagov. Naozaj niet tej sily, alebo na ňu spoza preplnených nákupných košíkov nedovidíme? Nestratil už náhodou človek omámený zábavou – týmto postmoderným ópiom ľudstva – svoju odvekú túžbu po poznaní?

Mnohí nás nabádajú vrátiť sa v našom myslení späť, do sveta predkresťanských povier, do sveta mágie a horoskopov. No sú aj hlasy, ktoré nás nabádajú, aby sme v tom príbehu pokračovali a aspoň počas adventu odvrátili svoju vzácnu pozornosť od smiešnych postavičiek šoubiznisu na to podstatné, čo nás robí ľuďmi. Príbeh Ježiša z Nazaretu trvá a môže byť aj našim príbehom, ak naberieme odvahu do neho vstúpiť.

Marek Hrubčo
Autor absolventom EF UMB a pracuje v komerčnej sfére

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo