To, čo v podstate už od leta minulého roka predvádza strana SaS, sa len ťažko dá označiť priliehavejšie ako festival politickej iracionality.

V priebehu niekoľkých mesiacov nám Richard Sulík spolu so svojimi kolegami predviedol sériu silných krokov, ktoré však neboli podopreté žiadnym politickým plánom ani premyslenou stratégiou, a tak vyzneli, akoby politici SaS strieľali úplne naslepo. Ich voliči z toho musia byť v dosť veľkom zmätku, čo nakoniec potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky.

Úlohou roka preto pre Richarda Sulíka bude vysvetliť voličom, o čo vlastne jeho strane ide. Úloha to bude neľahká už len preto, lebo aj samotní lídri SaS pôsobia dojmom, že to nie je jasné ani im.

Najskôr v lete precenili Eduarda Hegera a uverili, že ultimátom dokážu vytlačiť Igora Matoviča z vlády. Lenže vypálilo to tak, že sa z vlády porúčali oni. Museli tak opustiť stratégiu vnútornej opozície vo vláde, ktorá im dovtedy celkom dobre fungovala. Kým ešte v júni 2022 boli preferencie SaS podľa Focusu nad jedenástimi percentami, dnes sa potácajú niekde okolo hranice vstupu do parlamentu.

Po odchode z vlády začala SaS rovnako nie veľmi zrozumiteľne lavírovať niekde na pomedzí vládnej koalície a opozície, čo vo výsledku vyústilo do takého „majstrovského kúska“, akým bolo hlasovanie o odvolaní ministra vnútra Romana Mikulca. Hoci predstavitelia SaS ministra tvrdo kritizovali a pre nezvládnutie situácie s ilegálnymi migrantmi žiadali jeho odchod, boli to nakoniec poslanci tejto strany, kto Mikulcovi zachránil vládne kreslo.

Keďže preferencie po týchto nelogických piruetách nemohli robiť nič iné, iba ďalej padať, politici SaS sa to rozhodli zachrániť radikálnym politickým krokom. Spolčili sa s Hlasom a vyvolali hlasovanie o dôvere Hegerovej vláde.

Exministerka Mária Kolíková síce tento krok prezentovala ako len akúsi demonštráciu toho, že OĽaNO vládne iba vďaka podpore poslancov, ktorí kandidovali za ĽSNS, a sebavedome predpovedala, že vláda nepadne, reálny život však zakrátko ukázal, že SaS nemá beh vecí vôbec pod kontrolou.

Výsledkom je paralyzovaná strana, ktorá má strach ako z predčasných volieb, tak aj z ďalšieho spoločného vládnutia s OĽaNO a Borisom Kollárom. Zdieľať

Po páde vlády politický zmätok v podaní SaS pokračoval.

Richard Sulík najskôr premiérovi Hegerovi ponúkol pomoc pri sformovaní novej vládnej sedemdesiatšestky, vzápätí však túto svoju ponuku stiahol s tým, že v strane neexistuje na takomto scenári zhoda.

Dôvodom je, že SaS je rozpoltená a politici ako Branislav Gröhling či Jana Bittó Cigániková s takýmto riešením aktuálnej politickej krízy nesúhlasia, čo je ďalším dôkazom toho, že SaS išla do takého vážneho kroku, ako je odvolávanie vlády, bez jednotnej línie a jasnej predstavy, čo sa má udiať potom.

Výsledkom tohto zmätku je paralyzovaná strana, ktorá nemá jasno v tom, či sú pre ňu väčšou hrozbou predčasné voľby alebo ďalšie spoločné vládnutie s OĽaNO a Borisom Kollárom.

Problémom je, že Sulíkova strana je dôležitá pri hľadaní riešenia, ako zo súčasnej situácie von. Od jej hlasov v parlamente je závislá ako možnosť rekonštrukcie vlády a vytvorenia novej vládnej väčšiny, tak aj rýchla cesta k predčasným voľbám. Je totiž jasné, že mnohí poslanci OĽaNO, ale ani nezaradení členovia parlamentu sa do skrátenia funkčného obdobia tohto parlamentu hrnúť nebudú.

Ak výsledkom krízy, ktorú SaS spustila, bude vznik nejakého stredového zoskupenia okolo Spolu, Mikuláša Dzurindu, budajovcov, Jaroslava Naďa či prípadne ešte niekoho ďalšieho (Ivana Korčoka?), tak to môže pre Sulíkovu stranu znamenať ďalší veľký problém.

Momentálne však zo stavu, do ktorého sa SaS dostala, profituje najmä Progresívne Slovensko, ktoré v prieskumoch úctyhodne rastie. Progresívci pritom nemajú ani charizmatických lídrov, ani neotvárajú zaujímavé politické témy. Majú však šťastie na Richarda Sulíka.