Treba zabiť biskupa!

Treba zabiť biskupa!

Ortieľ v tomto zmysle vyriekol v roku 1947 Nikita Sergejevič Chruščov a len niekoľko desiatok kilometrov od Košíc sa stala tragédia.

Je pondelok 27. októbra 1947 ráno. Gréckokatolícky biskup Mukačevskej eparchie Teodor Romža sa so svojím sprievodom vracia z posviacky nového chrámu v obci Lavky neďaleko Mukačeva. Cestuje skromne, na koči. Vladyka sa modlí ruženec a jeho spolucestujúci mlčky pozorujú krajinu. Nechcú biskupa rušiť, nakoniec majú pred sebou ešte dlhú cestu do biskupského sídla v Užhorode, a teda aj dosť času na rozhovor.

Odrazu sa za kočom objaví nákladný automobil a cielene doň narazí. Následne z neho vyskočí niekoľko mužov a začnú Romžu a jeho spolucestujúcich mlátiť železnými tyčami. Vraždu sa im však nepodarí dokonať, pretože spoza zákruty prichádza poštové auto. Útočníci ujdú a poštári prevezú zranených do nemocnice v Mukačeve. Zranenia nie sú smrteľné a podľa lekárov sa biskup čoskoro zotaví. To však NKVD nemôže pripustiť a pripraví nový plán, ako zbabranú akciu napraviť. O niekoľko dní podá zdravotná sestra, agentka NKVD, Romžovi jed a v poslednú októbrovú noc v roku 1947 biskup v nemocnici zomiera.

Sen o Rusku

Teodor Romža sa narodil v roku 1911 vo Veľkom Byčkove v okrese Rachiv na dnešnej Zakarpatskej Ukrajine. Prišiel na svet ako deviate dieťa do zbožnej gréckokatolíckej rodiny, ktorá patrila k nižšej strednej triede. Otec pracoval ako úradník na železnici, neskôr potom, ako sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Prvej československej republiky, však o túto prácu prišiel. Podľa maďarského historika Lászlóa Puskása, ktorý je autorom Romžovho životopisu (Blažený Teodor Romža. Život a smrť biskupa – mučeníka), bolo zrejme dôvodom jeho odmietnutie prísahy vernosti Československej republike. Úradníci, ktorí túto prísahu odmietli, stratili prácu a hromadné prepúšťania z tohto dôvodu boli vtedy na Podkarpatskej Rusi pomerne masovým javom. Úradníci, uvedomelí Rusíni, prísahu bojkotovali najmä preto, že nebol dodržaný sľub autonómie Podkarpatskej Rusi a u veriacich ľudí hrali svoju úlohu aj náboženské dôvody. Pražská vláda v duchu hesla „Preč od Ríma“ v tejto časti republiky cielene podporovala pravoslávie na úkor gréckokatolíkov. Prebiehala pomerne silná agitácia a tolerovalo sa aj násilné zaberanie gréckokatolíckych budov. Aj v dôsledkoch týchto krokov sa počet pravoslávnych z 300 v roku 1910 zvýšil na 112-tisíc v roku 1930.

Vráťme sa však k mladému Teodorovi. Hoci jeho spolužiaci z gymnázia v Chuste ho videli ako budúceho vojaka či inžiniera, on sa rozhodol inak. Požiadal biskupa Petra Gebeja o prijatie do seminára a ten ho vzápätí vyslal študovať do Ríma. V roku 1930 tak Romža nastúpil na rímske Kolégium Germanicum – Hungaricum. Tiahlo ho to však inam a čoskoro začal snívať svoj ruský sen. Svojmu spolužiakovi v Kolégiu Alfonzovi Reichlinovi sa zveril, že má v úmysle odísť na misie do Ruska. Aj z tohto dôvodu sa snažil prejsť na Kolégium Russicum, čo sa mu aj nakoniec podarilo. V roku 1937, po tom ako dosiahol licenciát na pápežskej univerzite Gregoriana, sa Romža, už ako čerstvo vysvätený kňaz, vrátil domov. S tým, že za krátky čas pocestuje opäť do Ríma a začne uskutočňovať svoj ruský sen. Osud a dejiny však chceli inak.

Biskup

Európa sa na konci 30. rokov zmietala v kríze a Československo prežívalo svoje posledné dni. Prišla Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž. Na jar v roku 1939 sa Podkarpatská Rus v dôsledku týchto zmien stala súčasťou Maďarska a o niekoľko mesiacov sa začala vojna. Romža sa už do Ríma nikdy nevrátil a nemohol cestovať ani do Ruska. Tieto udalosti ho zastihli už ako kňaza vo farnostiach Berezovo a Nyžnyj Bystryj, v horách neďaleko Chustu. Sny vystriedala realita každodennej pastorácie na náročnom, veľmi chudobnom území, kde sa katolicizmus stretával s pravoslávím. „Miestny ľud má dobrý charakter, je ale skazený. Musím bojovať s ich veľkou poverčivosťou a indiferentnosťou. Ja ich poučujem s láskou, ale niekedy musím aj pohroziť. Ľudia ma majú radi a práve táto prísnosť sa im páči. Bezprostredne medzi pravoslávnymi nie veľmi pracujem, pretože podľa mňa treba vrátiť k zbožnému najprv katolíkov (a cez to bude možné aj pravoslávnych priťahovať) a až potom začať bezprostredne prácu medzi pravoslávnymi. (…) Táto moja práca nemá nič spoločné s naším misijným pôsobením, už vidím, že o päť rokov bude zo mňa dobrý dedinský duchovný otec – kňaz,“ píše Romža v liste priateľovi. Päť rokov však budúci biskup v horách nezostal a na jeseň v roku 1939 bol povolaný do Užhorodu, kde sa stal špirituálom a profesorom na miestnom seminári.

Dobová fotografia biskupa Teodora Romžu.

Pod maďarskou správou mala gréckokatolícka cirkev na Podkarpatskej Rusi relatívne dobré podmienky. Štát do jej fungovania nezasahoval, rozvíjali sa spolky a cirkevné inštitúcie, vydávala sa náboženská literatúra a niektorí kňazi zastávali dokonca významné štátne funkcie. Bolo však jasné, že to tak dlho nevydrží. Front sa blížil a s ním aj realita novej sovietskej správy. Aj keď v Užhorode sa verilo, že to bude len dočasná záležitosť a Podkarpatská Rus sa po vojne vráti Československu.

V septembri 1944, tesne pred prechodom frontu, bol Teodor Romža prekvapivo menovaný za biskupa. Mal len tridsaťtri rokov a očakávalo sa od neho, že prevedie Cirkev v tejto časti sveta ťažkými časmi, ktoré prichádzali. Ako neskôr napísal jeden z jeho spolupracovníkov, taký mladý biskup ešte takú náročnú úlohu nedostal. Biskupská vysviacka sa konala v užhorodskej katedrále, ale pre prípad leteckého náletu boli pripravené aj priestory v podzemnej krypte chrámu.

Pod červenou hviezdou

Červená armáda obsadila Podkarpatskú Rus v októbri 1944 a zo správania novej sovietskej správy bolo okamžite jasné, že majú úplne iné plány, ako vrátiť toto územie Československu. Už o niekoľko dní navštívili biskupa Romžu sovietski dôstojníci a žiadali ho, aby sa zúčastnil na slávnostnom zhromaždení v Užhorode, privítal sovietsku armádu a vyslovil sa za pripojenie Zakarpatska k Ukrajine. Biskup sa zdráhal, ale keďže nechcel hneď na začiatku riskovať veľký konflikt, na zhromaždenie prišiel. Predniesol však len veľmi krátky diplomatický prejav. „Musíme poďakovať nebeskému Otcovi, že naše územie vojna príliš nezničila veľkými obeťami, že hukot streľby nevyvolával strach, pretože sme vedeli, že nám prináša slobodu bratský národ, ktorého reč a zvyky poznáme,“ povedal Romža.

Na druhý deň však miestne noviny písali, že vladyka žiadal o pripojenie k Ukrajine. Keď sa biskup ohradil s tým, že nič také nepovedal, dostal takúto odpoveď: „Vy ste to naozaj nepovedali, ale mali ste hovoriť práve to.“ Keď v novembri 1944 prijalo zinscenované zhromaždenie v mukačevskom kine Víťazstvo Manifest, ktorý v mene ľudu Zakarpatska žiadal o pripojenie do bratského zväzku národov Sovietskeho zväzu, biskup ho rezolútne odmietol podpísať.

Ikonostas v užhorodskej biskupskej katedrále Povýšenia svätého kríža

Tlak na gréckokatolíkov však silnel. Nové orgány rozbehli intenzívnu aktivitu, ktorej cieľom bolo prinútiť gréckokatolíkov zriecť sa svojej viery a prestúpiť na pravoslávie. Biskup a jeho okolie dostali jasne na vedomie, že zachrániť sa môžu len vtedy, ak sa zrieknu jednoty z Rímom a podriadia sa jurisdikcii Moskovského patriarchátu. Nová moc začala zabavovať gréckokatolícke chrámy a budovy a časť z nich previedla pravoslávnym. Rozbehlo sa aj individuálne lámanie kňazov a veriacich.

Biskup si uvedomil, že šanca na kompromis neexistuje a ak zostane pasívny, jeho stádu hrozí postupný rozklad. Rozhodol sa vzdorovať. Aktívne cestoval po eparchii a povzbudzoval veriacich. „Ničoho sa nebáť a podľa vzoru prvých kresťanov v prípade potreby obetovať život za najväčšie dobro, za svätú vieru,“ žiadal ich.

Mapa Československa aj s Podkarpatskou Rusou z roku 1930.

Pred sviatkom Nanebovzatia Bohorodičky v lete 1945 vyzval veriacich na púť na Černečú horu pri Mukačeve, kde sa nachádzal kláštor baziliánov. „Na sviatok Nanebovzatia všetci na Černečú horu, aby sa ukázalo prenasledovanie Cirkvi a vytrvalosť vo viere,“ znela jeho výzva. Vypočulo ju viac ako 50-tisíc veriacich.

Moc si postupne začala uvedomovať, akým veľkým problémom je Romža pre ich plány. Bol populárny, činorodý a nebál sa. Navyše sa v jeho prípade nedala použiť ani taktika z Haliče, kde boli na diskreditáciu gréckokatolíckych biskupov použité obvinenia zo spolupráce s banderovcami. Tí však na Zakarpatsku v podstate neexistovali. Sovietske orgány si začali postupne uvedomovať, že ak chcú pokročiť ďalej, musia Romžu odstrániť.

Spomienka generála

Puskás sa vo svoje knihe odvoláva aj na memoáre generála Pavla Sudoplatova, ktorý počas vojny riadil vyzvedačsko-diverzné oddelenie NKVD. Vyšli v ruštine v roku 1997. Sudoplatov v nich prináša aj opis prípravy a uskutočnenia vraždy biskupa Romžu.

Príkaz na jeho likvidáciu dal podľa Sudoplatova Nikita Sergejevič Chruščov, pričom celú akciu si nechal posvätiť Stalinom. Sudoplatov sa v tom čase zdržiaval v Užhorode, aby mal priebeh udalostí pod kontrolou. Prvý útok na Romžu však nevyšiel, Chruščov spanikáril a požiadal Stalina o pomoc. Následne pricestoval do Užhorodu vedúci toxikologického laboratória NKVD profesor Grigorij Marjanovský a osobne odovzdal miestnej agentke NKVD ampulku s jedom, ktorý mal život biskupa Romžu definitívne ukončiť.

O viac ako päťdesiat rokov neskôr, v roku 2001, bol Teodor Romža vo Ľvove slávnostne blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.

Foto: flickr.com, wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo