Dana Vitálošová je feministka, ktorá pred pár rokmi patrila k progresívnemu prúdu. Viedla feministický online magazín, Postoj vnímala ako médium šíriace nebezpečnú ideológiu a organizovala protest proti poľskému pro-life zákonu. Dnes priznáva, že viaceré jej názory sa zmenili a mnohé veci vníma inak.

V rozhovore opisuje, ako ju po kritizovaní radikálneho transaktivizmu vlastná progresívna bublina vypudila, prečo si založila na Postoji blog a kto je podľa nej feministom.

Poznám vás niekedy od roku 2013: vtedy ako komunálnu aktivistku, boli ste aktívna v Zelenej hliadke, kampaňovali ste proti štvorprúdovke pri Chorvátskom ramene v Petržalke. Potom som vás začal registrovať cez feministické aktivity. Ako ste sa k tej téme dostali?

V podstate cez sociálne siete, ktoré ma presvedčili, že feminizmus je potrebný, lebo stále sú tu problémy, ktoré sme nevyriešili. Predtým som si myslela, že feminizmus netreba, lebo muži a ženy sú si rovní. V tom čase sa rozrastajúce svetové feministické hnutie ma však presvedčilo, že to tak nie je. Mala som dojem, že v tejto téme treba niečo robiť aj na Slovensku, a tak som začala svoj online magazín feminist.fyi, ktorý však už pár rokov neexistuje.

Vy ste ho zrušili?

Áno. Stále existuje facebooková stránka, ale je už neaktívna.

Čo na sociálnych sieťach vás najviac zapálilo pre tému fe​minizmu?

Vďaka nim som si uvedomila, že som sa aj vo vlastnom živote stretla s diskrimináciou na základe pohlavia. Keďže som už mala za sebou skoro 30 rokov života, mala som viac skúseností... Zažila som aj násilie vo vzťahoch. Vďaka feminizmu som pochopila, že to nie je preto, lebo som chybná, ale preto, že som žena. Toto vedomie mi pomohlo a chcela som to sprostredkovať aj ostatným.

Kontaktovali ste ma s tým, že ste sa ako bývalá progresívna feministka posunuli vo svojom názore a že máte pocit, že to, čo sa na Slovensku deje v istých kruhoch, prekračuje hranicu. Skúste opísať, v čom ste sa posunuli za ostatných pár rokov.

Jeden príklad spočíva v tom, že som ako mnohí moji bývalí známi – alebo aj terajší známi – verila tomu, že Postoj je médium šíriace ultrapravicovú, škodlivú a nebezpečnú ideológiu. Už vtedy, asi pred tromi rokmi, to v mojich kruhoch bol všeobecne prijímaný fakt. Ja som tomu tiež verila a aj som to tvrdila, ale pritom som o tom médiu nič nevedela.

Možno som videla nejaký jeden článok, ale neoverovala som si, či to, čo tvrdím, je pravda. To už dnes neplatí, už si nemyslím, že Postoj šíri nejakú nebezpečnú ideológiu, hoci nesúhlasím so všetkým, čo Postoj robí. Stále som pro-choice, ale nemyslím si, že za vaším médiom stojí protofašistická agenda.

Nepovedala by som, že som radikálna feministka. Som za ženy a za ich práva, som proti prostitúcii, pornografii, rodovej ideológii a násiliu na ženách. Zdieľať

Je toho viac, v čom som sa posunula, hlavne od toho čierno-bieleho myslenia, že kto je zlý, kto je dobrý. Už neverím, že nemôžeme kritizovať to, čo robia LGBTQ aktivisti, lebo to sa v našej bubline nerobí, ale musíme kritizovať Postoj, Štandard, konzervatívnych politikov a tak ďalej. Z toho som vyrástla.

Pred pár rokmi ste mali rozhovor v denníku SME. Redaktorka sa vás opýtala, za aký typ feministky sa považujete, a vy ste odpovedali: „Za intersekcionálnu. Teda nechcem bojovať len za biele cis ženy a za ženy bez postihnutí. A nejde mi len o ženy, ale aj o transrodových ľudí a LGBTQ komunitu ako takú.“ Za akú feministku sa považujete teraz?

Je to ťažké, lebo sa nechcem veľmi škatuľkovať, ale ide mi o ženy a o slobodu prejavu. Nepovedala by som ani, že som radikálna feministka, kam by ma mnohí asi zaradili, ale ja sa tak necítim. Som za ženy a za ich práva, som proti prostitúcii, pornografii, rodovej ideológii a násiliu na ženách.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vaša facebooková stránka feminist.fyi je stále dostupná. V septembri 2019 ste sa na dovtedy štandardnej progresívnej feministickej stránke rozhodli uverejniť dosť kontroverzný text o problematike „TERF“ (trans-exclusionary radical feminist). Čo sa stalo v tom období?

Ono to vo mne bublalo dlhšie. Niekedy predtým som sa stretla s faktmi, ktoré nahlodali moje čierno-biele videnie, odvtedy som sa snažila dovzdelať o tejto téme. V roku 2019 som mala taký prelom, keď som zbadala, že transaktivizmus je naozaj extrémistický. Asi pol roka som o tom však mlčala, lebo som videla, čo sa deje ostatným, ktorí sa ozvú – vyhrážky násilím až smrťou, vypudenie z progresívnej bubliny. Hlavne teda v zahraničí, u nás som to dovtedy nezaregistrovala.

Potom som začala organizovať osobné stretnutia s feministkami. Zúčastňovalo sa na nich niekoľko mladých dievčat, mali okolo 18-19, ktoré boli zároveň lesby. Boli veľmi milé, obľúbila som si ich, ale začala som sa báť, lebo som videla, že jedna z nich si napríklad ostrihala vlasy nakrátko. A ja som vedela, že v nejakom momente ju komunita môže začať presviedčať, že ona je vlastne trans, lebo sa jej páčia dievčatá, má krátke vlasy a tak ďalej. Povedala som si, že nemôžem byť ticho, keď sa toto deje. Síce viem, že to nezmením len tým, že prehovorím, ale nebudem stáť a tváriť sa, že je to v poriadku.

Aj sa to naozaj stalo, že by niekto presviedčal nejaké dievča, že je chlapec, zato, že sa ostrihá? Máte s tým skúsenosť?

No jasné. Je plno príkladov zo zahraničia. Na Slovensku neviem, lebo to nesledujem.

Povedali ste, že ste sa pred rokom 2019 stretli s vecami, ktoré začali nahlodávať vaše dovtedajšie presvedčenie. Čo to bolo?

Internetom vtedy kolovala fotka z jednej výstavy v San Franciscu vo verejnej knižnici. Bol tam kolektív transaktivistov, ktorý sa volal Degenderettes. Vystavovali akože zakrvavené tričká s nápismi a jeden z nich bol „I punch TERFs“ („Udieram TERF-ky“) a k tomu bola fotka usmiatej transženy v tom tričku.

Bola som z toho zaskočená, že ja tu bojujem proti násiliu na ženách a niekto sa tu takýmto spôsobom vyhráža. Začala som si zisťovať, čo tie ženy urobili také hrozné, že si „vyslúžili“ podobné zaobchádzanie – nie že by to bola adekvátna reakcia na hocičo. Zistila som, že transaktivisti takto reagujú napríklad na to, že ich niekto „misgenderuje“ – teda keď sa on označuje ako žena, ale oni mu povedali, že nie, ty si muž. Vtedy som si povedala: síce nesúhlasím s tým, že by sme niekoho mali „misgenderovať“, ale podobné vyhrážky sú neadekvátna reakcia.

Povedzme si teda, čo je to „TERF“.

Ide o hanlivý výraz pre feministku, ktorá bojuje za práva biologických žien a tvrdí, že existujú iba dve pohlavia. Znamená to „radikálna feministka, ktorá vylučuje transľudí“.

Keď sa nejaká žena označí za trans alebo nebinárnu, nám je to jedno, stále budeme bojovať za jej práva, lebo stále je žena. Zdieľať

Vy sa považujete za „TERF“?

Ani nie, my stále hovoríme, že bojujeme za práva žien. Keď sa nejaká žena označí za trans alebo nebinárnu, nám je to jedno, stále budeme bojovať za jej práva, lebo stále je žena.

Čo podľa vás definuje ženu?

Túto otázku nemám rada, lebo je to také jasné. Existujú proste dve pohlavia – muži a ženy. Nemyslím si, že na tieto témy by sme mali vôbec diskutovať. Načo diskutovať o tom, že Zem je guľatá? Aký to má zmysel?

Všetci sa v tom nezhodujú, dnes by možno mnohí povedali, že ženou je každý, kto sa ňou cíti byť.

Mnohí by povedali, že Zem je plochá.

Že Zem je guľatá, je fyzikálny fakt, ale niektorí tvrdia, že to, čo je muž a žena, je sociálny konštrukt, otázka identity. Hovoria tomu rod a tam už je to subjektívnejšie – aspoň podľa tých, ktorí tento pojem používajú.

Ja si nemyslím, že rod v tomto zmysle existuje – ako niečo iné než pohlavie –, pretože to by znamenalo, že vaša duša môže mať svoje vlastné pohlavie. Keďže rodoví ideológovia hovoria, že akoby tá duša nemuela sedieť s telom. Nech tomu pokojne ľudia veria, ale ak chceme žiť v slobodnej spoločnosti, tak aj tí, ktorí tomu veria, musia uznať, že aj my, ktorí tomu neveríme, na to máme právo. A máme právo hovoriť, že toto je biológia a biológiu neoklamete.

Vravíte, že váš pohľad vám zmenilo aj to, že ste sa stretli s nejakými vyhrážkami a útokmi zo strany transaktivistov, najmä v zahraničí. Mnohí ľudia v komentároch na vašej stránke vám písali, že robíte takzvaný „cherry picking“ – vyberáte si zopár najextrémnejších príkladov a cez nich poukazujete na to, že celá tá komunita je agresívna. Nemali pravdu?

Nemám pocit, že by som hovorila, že celá tá komunita je nejaká. Upozorňovala som na to, že v tejto komunite existuje problém.

Nie je to v niečom porovnateľné s tým, keby si niekto vybral pár extrémistických prejavov u moslimov, stále by akcentoval tieto najextrémnejšie veci a týmto by vzbudzoval nenávisť voči tej komunite ako takej?

Nemám pocit, že to je podobné. To, že hovorím, že sa dejú nejaké útoky, neznamená, že to zovšeobecňujem na celú komunitu. Pokiaľ existuje veľa príkladov násilia, ktoré sa momentálne deje, tak si to zaslúži byť reflektované. Ale namiesto toho, aby sa ľudia zhrozili z podobného násilia, tak na mojej stránke útočili na mňa.

Ľudia vám tam často vyčítali aj to, že ste akoby rezignovali na niektoré typické feministické témy a že ste stále prezentovali iba tento naratív o tom, ako niekde bol nejaký transaktivista agresívny a podobne.

Problém extrémistického aktivizmu zo strany transaktivistov a ľavicových aktivistov mi pripadá ako jeden z najdôležitejších, ktoré momentálne máme. Zdieľať

Keď vidím násilie na ženách, tak na to upozorňujem. Problém extrémistického aktivizmu zo strany transaktivistov a ľavicových aktivistov mi pripadá ako jeden z najdôležitejších, ktoré momentálne máme. Nielen ako ženy, ale ako celá spoločnosť. Jasné, že existuje radikalizácia aj v iných kruhoch. Hocijaká radikalizácia je zlá, ale ja hovorím o tejto téme, lebo som v tom dlho bola a chcem upozorniť na to, že sa to deje aj tu. A preto, že o tom nehovoria mainstreamové médiá. Úplne ignorujú, že sa to deje.

Pri mnohých príspevkoch, ktoré ste na svojej stránke zverejnili, vás vaši sledovatelia veľmi kritizovali, aj vulgárne, zosmiešňovali vás, vyhrážali sa násilím. Stalo sa vám aj v reálnom živote, že by sa vám niekto vyhrážal alebo by vám niekto ublížil?

Našťastie nie, iba cez internet. Chvíľu som sa však bála a stále mám strach chodiť do niektorých takzvaných dúhových priestorov. Ale možno je to iracionálne.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nedávno ste si založili blog na Postoji. Čo vás k tomu motivovalo?

Videla som, že nie je šanca vyvolať diskusiu prostredníctvom mojich starých kanálov. Facebook tieto veci veľmi obmedzuje, bola som aj viackrát dočasne zablokovaná. Viac som sa teda sústredila na anglicky hovoriaci svet, keďže tam to hnutie bolo veľmi aktívne. Stretla som sa so ženami, ktoré mali podobnú skúsenosť ako ja, aj keď niektoré mali aj horšiu, napríklad ich vyhodili z práce. Stretli sme sa na sociálnej sieti Spinster, lebo nás vyhadzovali z Twittera a ďalších. Tam som stretla svoju terajšiu šéfku, ktorá založila online magazín 4w.pub. S ňou som začala spolupracovať.

Čo sa deje na Slovensku, som dva roky vôbec neregistrovala, ale v poslednom čase som to opäť začala sledovať. Vidím, že sa situácia, čo sa týka dúhovej, respektíve progresívnej radikalizácie, skutočne zhoršila. Povedala som si, že sa chcem k tomu aspoň nejakým spôsobom vyjadriť a viem, že na Postoji ma za niečo také nezrušia. Mala som blog aj na Denníku N, ale to už by som neskúšala, nielen preto, lebo by ma pravdepodobne zablokovali, ale hlavne preto, že čitatelia Denníka N o podobných témach nechcú čítať.

Vo svojom popise na blogu Postoja píšete: „Potom, čo som napísala niekoľko článkov o extrémizme v prostredí transaktivizmu, ma moja bublina ,zrušila‘.“ Čo to znamená, že vás zrušila?

V tom roku 2019 som mala nejaké pozvania do feministických diskusií, ktoré sa zrušili. Bola som aj nominovaná na Cenu Františky Plamínkové, čo jej organizátorky veľmi ostentatívne zrušili so slovami, že propagujem nenávisť. Väčšina môjho publika, ktoré som mala ako influencerka, ma už absolútne neakceptovala, asi polovica ľudí zrušila svoje príspevky, čo som mala ako fundraising, Facebook ma blokoval.

Ale stránku vám nezrušil.

Nie, lebo som prestala prispievať.

Keď sa povie, že niekoho zrušia, často sa tým myslí, že ho napríklad vyhodia z práce alebo že mu znemožnia publikovať, alebo ho dokonca stíhajú. Stalo sa vám niečo takéto?

Nikto ma nestíhal, hoci sa mi vyhrážali trestným oznámením. Ani ma nikto nevyhodil z práce, no môj online magazín bol mojím zamestnaním, žila som z príspevkov do fundraisingu, ale stratila som v podstate celé publikum, ktoré som mala.

To je asi pochopiteľné, že keď ste zmenili tému, tí ľudia odišli.

Nezmenila som tému, stále som bola za ženy a za ich práva.

Ale z ich hľadiska ste zmenili tému z progresívneho feminizmu na iný typ feminizmu, nie?

To asi hej. Ono to nebolo také, že by ma vyhodili z práce, ale ovplyvnilo to moje ďalšie príležitosti. Mala som aj občasné roboty pre jeden časopis alebo som spolupracovala s inými feministickými organizáciami, ale to už potom nebolo možné. 

Možno je to moja predpojatosť, ale myslím si, že keby som sa teraz skúšala zamestnať v mimovládnom sektore, čo sa týka ľudských práv, tak by som nemala šancu.

Skúšali ste to?

Nie.

Kritizujete napríklad to, že ženy sú niekedy označované ako ľudia s maternicou. Máme však aj ľudí, ktorí sa naozaj cítia byť iného pohlavia, než sú. Ako k nim máme podľa vás ako spoločnosť pristupovať?

Každý má síce právo sa cítiť, ako chce, ale nemôže iného nútiť, aby prijal jeho ideológiu. Neverím tomu, že sa môže z muža stať žena alebo zo ženy muž. Zdieľať

Ako ku každému inému človeku, ale som proti tomu, aby sme boli nútení meniť svoje presvedčenie preto, že niekto sa nejako cíti. Každý má síce právo sa cítiť, ako chce, ale nemôže iného nútiť, aby prijal jeho ideológiu. Neverím tomu, že sa môže z muža stať žena alebo zo ženy muž. Teda nebudem proste nazývať osobu, akoby bola niečím iným, než je.

Momentálne už nie som v kontakte so žiadnymi transľuďmi. Mala som kamarátov v tej komunite, ale to by už asi nešlo. Sama neviem, ako by som takého človeka nazývala, aké zámená by som používala. Ale viem, že keby som stretla nebinárneho človeka, tak by som nemohla používať zámená „oni“ a „ono“.

Sledujete debatu o usmernení psychiatrov, ktoré presadzoval minister zdravotníctva Lengvarský a voči ktorému teraz nedávno vzniklo vyjadrenie odborníkov z opačného tábora?

Sledujem a držím palce tomu opačnému táboru, lebo sa mi zdá veľmi nedemokratické, že nejaká skupina expertov sa baví o téme, o ktorej by mala existovať široká spoločenská debata. Ovplyvní to celú spoločnosť, nielen pár ľudí. Zároveň si všímam paradox v tom, že transaktivizmus si vyberá, kedy transsexualita alebo transrodovosť je diagnóza a kedy nie, podľa toho, ako sa im to hodí. Teraz sa im hodí, že je to psychiatrická diagnóza, lebo pôsobením na expertov môžu dosiahnuť, aby sa zmenila legislatíva alebo usmernenia, ale zároveň často tvrdia, keď im to vyhovuje, že to diagnóza nie je.

Keby sme ich označili za chorých, asi by sa urazili.

To určite. Ja si myslím, že súčasná popularita transrodovosti je z veľkej časti vyvolaná sociálnymi sieťami a bublinami. Existujú výskumy, ktoré opisujú, ako sa táto identifikácia šíri v malých skupinách napríklad medzi spolužiačkami na strednej – jedna sa začne identifikovať ako trans a ostatné ju nasledujú. Týka sa to príliš veľa ľudí a deje sa to príliš rýchlo, aby išlo o skutočnú psychiatrickú diagnózu.

Zaznievajú aj také názory, že transsexualita má dve roviny: že existujú naozaj ľudia, ktorí trpia touto poruchou a naozaj sú skalopevne presvedčení, že sú v „zlom tele“. Potom je tu však určitá rovina, ktorú by sme možno mohli nazvať ako sociálnu nákazu, keď napríklad puberťáci sú zmätení, nevedia sa identifikovať sami so sebou a v tomto vidia určité východisko. Nemáte pocit, že tieto dve roviny sa v diskusii o transsexualite zmiešavajú dokopy?

Určite áno, celý ten koncept transsexualizmu je ťažko definovateľný a dáva dohromady tínedžerky, ktoré sa identifikujú ako nebinárne, s pánmi, ktorí v sedemdesiatych rokoch podstúpili zmenu pohlavia. Je to veľmi široká skupina ľudí a teraz už je veľmi veľa identít, s ktorými sa možno identifikovať, pričom stále vznikajú nové a nové. Alebo napríklad existuje rodová fluidita, podľa ktorej jeden deň si muž, druhý deň si žena – je to čoraz šialenejšie a šialenejšie.

Zdá sa mi zvláštne, že to spoločnosť akceptuje, keďže to už naozaj zachádza do ťažko pochopiteľných úrovní. Sú ľudia, ktorí sa identifikujú dvomi zámenami, napríklad zároveň „she“ (ona) a „they“ (oni). V poslednom čase začali tvrdiť, že je násilné a diskriminujúce, keď niekto o nich hovorí a vyberie si iba jedno z tých zámen a používa iba to. A že treba používať obidve tie zámená striedavo. Čítala som jeden text, kde ženu označujú v jednej vete ako „she“ a v druhej ako „they“, a bolo to naozaj nezrozumiteľné. Čiže tie ich požiadavky sa stále stupňujú a nie je to v poriadku.

V anglofónnom priestore dokonca existujú akademici, ktorí popierajú nielen to, že existuje pohlavie, ale aj to, že existuje detstvo.

Vravíte, že to spoločnosť akceptuje, ale minimálne na Slovensku to tak nie je, nemyslíte?

Podľa mňa aj v zahraničí to väčšina spoločnosti neakceptuje, lebo to, že existujú muži a ženy, je zjavný fakt. Dokonca podľa mňa ani transaktivisti a progresívci neveria tomu, že existuje päťsto pohlaví alebo rodov, lebo majú oči a aj nejaký ten rozum. Keď sa spýtate normálnych ľudí na ulici, koľko je pohlaví, povedia vám, že dve. Ale na sociálnych sieťach to vyzerá – a zároveň to tlačia aj všetky možné inštitúcie, korporácie a tak ďalej –, že v západných krajinách je naozaj väčšina za existenciu stovky pohlaví alebo rodov. V skutočnosti si myslím, a aj nejaké prieskumy to dokázali, že väčšina ľudí tomu neverí, ale majú smolu, lebo táto ideológia je tlačená zhora.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Web, pre ktorý pracujete, sa volá 4W, teda Fourth Wave (štvrtá vlna feminizmu), ale podľa toho, ako sa táto vlna vníma, ona práve akcentuje intersekcionalitu. Ako to teda je?

My tvrdíme, že intersekcionalita je podvod, lebo to odpútava pozornosť od žien. Feministky sa potom sústredia na všetko možné, len nie na ženy. My sa považujeme za tú pravú štvrtú vlnu, ktorá znovu obracia pozornosť na ženy a ich práva. A máme také pravidlo, že poskytujeme priestor na publikáciu iba ženám.

Prečo?

Máme dojem, že muži majú veľa priestoru sa vyjadriť, a my chceme byť to jedno médium, kde budú zaznievať iba hlasy žien, ale naozajstných žien.

Môže aj muž byť podľa vás feminista?

Podľa mňa ani nie, mala som skúsenosť, že keď sa nejaký muž označil za feministu, tak to bolo iba performatívne. Ale môže byť spojenec feministiek.

Čo podľa vás definuje feminizmus?

Sústredenie sa na to, čo trápi ženy, akým spôsobom sú diskriminované a ako to napraviť.

Na to sa muž nemôže sústrediť?

Môže, ale tá nálepka feministu je taká, že... že radšej by sa nemusel nazývať feministom.

Ako by som sa mal nazývať, keby som bol feminista?

Spojenec feminizmu. Nehovorím, že sa nemôžete nazývať feministom, ale môj názor je, že takto by to bolo lepšie.

V minulosti ste tvrdili napríklad to, že žijeme v patriarchálnom systéme a ten systém je diktatúra. Myslíte si to stále?

Asi by som so sebou polemizovala, diktatúra je silné slovo. Myslím si, že žijeme v patriarchálnom systéme, ale nemyslím si, že je to diktatúra.

Organizovali ste „Čierny pondelok“ proti poľskému pro-life zákonu. Urobili by ste to aj dnes?

Dnes by som to neurobila. Stále som za interrupcie, ale vadí mi, ako sa pro-choice ľudia vyjadrujú a organizujú. Nemôžem sa postaviť za hnutie, ktoré ženy nazýva ľudia s maternicami.

Predávali ste tričká, na ktorých bola maternica ukazujúca stredný prst. To by ste ešte urobili?

Asi áno.

Nepripadá vám to nevkusné a vulgárne?

Áno, ale v tomto zmysle mi to nevadí. Zároveň je to symbol radikálneho feminizmu, čiže je mi sympatický. Stal sa tým symbolom, lebo transaktivisti vraveli, že je to transfóbny symbol.

Myslíte si, že taká prezentácia niekoho presvedčí alebo niečomu pomôže?

Neviem, či to niekoho presvedčí, ale keď niekto protestuje a chce dať najavo svoj nahromadený hnev, nezdá sa mi zlé použiť takýto jemne vulgárny symbol. Nie je to namierené voči nikomu, nie je to nenávistné.

Zdieľali ste na svojej stránke aj článok, ktorý už nie je dohľadateľný, ale v jeho titulku sa uvádzalo, že odporcovia potratov sú nepriatelia práv žien. Myslíte si to stále?

Nepovedala by som to až takto, lebo vtedy som si myslela, že keď si proti interrupciám, tak si zároveň proti právam žien, čo si už nemyslím, že je také čierno-biele. Myslím si, že interrupcia je právo žien, a bojujem zaň, ale rešpektujem, že niekto má iný názor, a nemyslím si, že je preto proti všetkým ostatným právam žien.

Jeden z tých vašich článkov v titulku hovoril, že porno má s kresťanstvom spoločný sadizmus.

To si už určite nemyslím a ospravedlňujem sa za to, že som to napísala. Je veľmi zjednodušujúce povedať o kresťanstve niečo podobné. Viem o tom, že sadizmus sa v katolicizme vyskytoval v histórii, keď sa bavíme o upaľovaní a mučení čarodejníc. Zároveň sa za masochizmus dá označiť sebapoškodzovanie svätcov, ale to už bolo naozaj dávno. Za tvrdením, že pornografia je sadistická, si stojím. 

V rozhovore pre denník SME ste povedali, že mužov vo svojom živote na nič nepotrebujete. Stále si myslíte, že nás nepotrebujete?

V podstate áno.

A ženy potrebujete?

Ženy potrebujem.

Načo?

Mám vo svojom živote plno žien, ktoré mi poskytujú emocionálnu oporu a s ktorými sa o seba navzájom v rámci rodiny staráme, takže ženy určite potrebujem. Mužov nepotrebujem k svojmu životu, hoci mám rada, keď sa vyskytnú a sú kvalitní, užívam si ich spoločnosť.

Máte nejakých blízkych mužov vo svojom živote?

Blízkych nemám žiadnych mužov, môj otec už nežije.

V komentároch na vašej stránke vám ľudia toho času písali, že si môžete podať ruku s konzervatívcami. Čo podľa vás povedia, keď uvidia tento rozhovor?

To úplne vidím. To, čo vždy – že som ako Hitler, že som fašistka a tak ďalej. Pamätám si, keď som začala kritizovať transaktivizmus, niektorí moji známi ma ako urážku posielali písať do Postoja. Je v tom istá irónia, ale je to preto, lebo vidím, že Postoj dobre spracúva tieto témy. Píše nezaujato a je jeden z mála na Slovensku, ktorý to vôbec rieši.