Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
04. január 2023

Zo života učiteľa

Nebojme sa povedať, že cisár je nahý

Hľadať nesúlad medzi školským poriadkom a realitou je základný proces na pozadí vedomia každého učiteľa.

Nebojme sa povedať, že cisár je nahý

Foto: Pixabay

Najprv som si myslel, že zle vidím, no pri druhom čítaní to zreteľne spravil znovu. Vopchal si do úst ukazovák, dôkladne ho vycmúľal a strčil ho do nosa, odtiaľ opäť do úst, do druhej dierky a celý proces sa zopakoval v rýchlom slede asi štyrikrát. Po tretej sérii opakovaní som začal byť nervózny.

Dôvody, prečo ma vŕtanie sa v nose malého chlapca počas omše vyrušilo, boli dva. Prvým bolo, že pri (inak čarovnom) chlapcovi sedel môj najmladší syn. Ten síce poučenia o zásadách osobnej hygieny absolvuje pravidelne, no ako všetci vieme, tam, kde slová hýbu, príklady tiahnu.

Druhá príčina bola vážnejšia. Po celý čas za chlapcom sedel jeho otec. Ignorujúc kvalitu homílie, celou svojou bytosťou som žasol nad tým, prečo otec nezakročí. Očakával som hocičo; od zvrašteného obočia cez capnutie po ruke až po tlmené rodičovské vyhrážky. Namiesto toho sa otec usmieval, pokyvoval hlavou a na dôvažok synovi láskavo prehrabal vlasy. Absurdnosť celej situácie ma dokonale paralyzovala.

O tom, ako správanie mojich vlastných detí pohoršilo veriacich, sa tento článok nezmieňuje.

Svoje rozrušenie s odstupom času považujem za symptóm choroby z povolania. Ako učiteľ som totiž denne svedkom množstva situácií, v ktorých sa odo mňa očakáva, že budem na deti adekvátne výchovne pôsobiť.

Stačí sa ráno postaviť na dozor. (Áno, aj mne tento termín stále asociuje väzenie.) Ak by som mohol rozdávať blokové pokuty za priestupky voči školskému poriadku, do desiatich minút by som mal zarobené. Väčšina intervencií učiteľov vykonávajúcich dozor však ostáva iba v rovine príslovečných napomenutí.

Kde máš prezuvky? Slečna, zdá sa, že si si zabudla tričko. Nevykláňajte sa z toho okna! Daj sem tú loptu. Dole z toho radiátora! Po chodbe sa nebeží!

Hľadať nesúlad medzi školským poriadkom a realitou je základný proces na pozadí vedomia každého učiteľa. Áno, sú takí, ktorí tento kontrolný mechanizmus povýšili na vrchol pedagogického majstrovstva a radi sa nominujú do roly prokurátora, vyšetrovateľa a sudcu v jednej osobe. Na opačnom póle stoja tí, ktorí nič radšej nevidia. Niektorí dokonca vyhlásili, že pracujú do výšky svojho platu a v rámci neho si život komplikovať nebudú.

Inzercia

Vyšší level výchovného pôsobenia sa odo mňa očakáva ako od triedneho učiteľa. V zásade platí, že ak si ku koncu týždňa dokážem ustrážiť ospravedlnenky, dochádzku, známky a disciplínu, môžem si upratať stôl, zhasnúť a tešiť sa domov. Je to samo osebe namáhavé, lebo vynaliezavosť študentov nepozná hraníc. Falšovať ospravedlnenky vedeli už naši rodičia, dnes sa napríklad s obľubou hekujú rodičovské kontá na EduPagei.

Napokon sú tu tí, ktorí majú výchovu priamo vo svojej aprobácii – učitelia výchovných predmetov. Sám som pred istým časom začal vyučovať katolícke náboženstvo. Ako veriaci človek som to s radosťou prijal ako výzvu. Jedenapolročná skúsenosť stihla radosť viackrát prekvasiť na frustráciu. Katechizovať totiž niekoho, kto nemá vieru, je ako zatepľovať dom, ktorého múry neexistujú.

Keď hovorím žiakom strednej školy o Bohu, prirodzenom mravnom zákone, poriadku stvorenia, povolaní človeka k svätosti, pripadám si trochu ako šarlatán. Ale no tak, pán profesor, veď tieto vaše názory už hádam patria do stredoveku. K blahosklonným úsmevom sa miestami pridáva aj otvorený výsmech, ale také veci, hovorím si, patria k vedľajším produktom svedectva kresťana.

Musím iba ticho súhlasiť s Fultonom Sheenom, že človek, ktorý nežije podľa toho, čomu verí, musí veriť tomu, čo žije. Ak dnes väčšina mladých niečomu verí, tak je to skutočnosť, že majú právo vybrať si a pri svojich voľbách sa môžu spoliehať na to, ako to cítia. Všetko je do veľkej miery subjektívne, individuálne, relatívne, každý má možnosť nájsť si vlastnú cestu a každá je rovnako dobrá. Akékoľvek mravné zákony majú okamžite kontúry neslobody a tá je pre zmýšľanie mladého človeka neprípustná.

Čo ma desí ešte viac, sú tendencie vnímať šírenie viery a hodnôt s ňou spojených ako neželanú indoktrináciu. Ako dlho budem môcť povedať, že niektoré rozhodnutia, názory a postoje sú proste zlé? Že napríklad zmeniť si pohlavie na základe toho, ako sa aktuálne cítim, je fatálna chyba? Ako dlho potrvá, kým budem musieť súhlasiť s tvrdeniami, s ktorými súhlasiť nedokážem?

Už aj dnes to chce odvahu, ozvať sa, že cisár je nahý. Nechcem sa dožiť dňa, keď sa, podobne ako spomínaný otec v kostole, budeme iba ticho dívať na to, ako mladí robia zlé rozhodnutia, či už to bude výsledok rezignácie, politickej korektnosti, alebo prekrútenej liberálnej teórie.

Mimochodom, chlapca z kostola som o dva dni stretol zase. Pod nosom mal vyjazdené dva červené pruhy, kýchal a prskal, kade chodil. Možno mu mal niekto v správnom čase dohovoriť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.