Blog 02. január 2023

O jednej nelogickej túžbe a pôrode, ktorý pripomínal futbalový zápas

Marika Komendová
Marika Komendová
Dnes sa s vami delím o najsilnejší moment nielen uplynulého roka, ale celého môjho doterajšieho života.
Dnes sa s vami delím o najsilnejší moment nielen uplynulého roka, ale celého môjho doterajšieho života.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Marika Komendová

O jednej nelogickej túžbe a pôrode, ktorý pripomínal futbalový zápas

Nikdy som nebola úplne "materský” typ. Kým moje rovesníčky už kočíkovali svoje druhé dieťa a s prvým radostne vysedávali na pieskovisku, žmoliac v ruke formičku a v druhej mobil, ja som si veselo organizovala svoje kurzy, festivaly, národné stretnutia a iné užitočné akcie. Ak náhodou práve čítate knižný hit z Postoja Menej konať, viac byť, pri jeho čítaní sa o mne dozviete omnoho viac. Síce som ho nenapísala ja, ale dalo by sa povedať, že je, takmer do písmena, mojím životopisom. 

Nuž a potom prišiel. Muž môjho života, v plnej paráde. A ja som pred oltárom prisahala, že deti prijmem ako dar Boží. A tak sa aj stalo. Obe sme plánovali. A aj keď som na začiatku nemala potrebu si doružova vytuningovať detskú izbičku (táto "úchylka" ma postretla až neskôr:)), milovala som ich od prvej chvíle, ako som najlepšie vedela. 

Prešlo pár rokov. Na môj krk sa zavesila štyridsiatka a s ňou aj boľavý chrbát a nervy oslabené od vyčerpania a akútneho nedostatku osobných kontaktov počas doby koronovej. A tak, asi úplne prirodzene, sme už ďalšie neplánovali. No zrazu, nečakane, prišla do môjho života. Túžba. Taká, akú som nikdy nezažila. Nelogická, skutočná. A to bol veľký dar, ktorý mi Boh dal zažiť. Z aktívnej manažérky mládežníckych podujatí, ktorá sa materstva bála ako "čert svätej vody", sa zrazu stala dvojmama, ktorá túžila po ďalšom bábätku. A ono po čase naozaj prišlo. Nie úplne plánované, no vytúžené a veľmi milované.

Modlili sme sa za prirodzený pôrod, aby som sa mohla rýchlo zotaviť a starať sa o deti. Keďže som už za sebou mala cisársky rez a ona v brušku vyrástla o trochu viac ako jej sestry, lekár ma mierne zneistil, keď mi naznačil, že rodiť prirodzene možno nebude až taký dobrý nápad. Zvažovali sme plánovanú sekciu. Prirodzeného pôrodu sme sa začali báť. V rozhovoroch sme si premietali všetky najhoršie scenáre, ktoré môžu nastať. Vďaka Bohu, že o pár dní ma ten istý lekár k prirodzenému pôrodu povzbudil, a tak sme mu dali šancu.

Narodila sa o týždeň neskôr. Užili sme si viacero niekoľkohodinových falošných "poslíčkov". Preto keď to prišlo, ani som veľmi neverila, že je to fakt tu. A neverila som ani sebe. Do poslednej chvíle som si myslela, že ma nakoniec "rozrežú", lebo to nedám. No po niekoľkých hodinách bolestí doma a dvoch hodinách v nemocnici zrazu pôrodná asistentka zahlásila: "Vy už rodíte!" "Vážne? Veď ste vraveli, že sme na začiatku a ja mám pred sebou celý deň trápenia," vravím jej. "Vážne…” 

V tých najsilnejších bolestiach mi hlavou behali myšlienky: Čo ak ju nevytlačím? Veď váži viac ako štyri kilá. Čo ak mi praskne maternica? Veď mám za sebou sekciu. Čo ak…? Z posledných síl som vykríkla na celú pôrodnicu: "Bože, zmiluj sa! Daj mi silu!" Dodnes sa smejem, že taká "svätica" tam ešte asi nerodila. A potom ten posledný výkrik, ktorý vystihol úplne všetko, čo sa vo mne celý týždeň dialo: "Zvladnem to!?" V tej chvíli zaznelo štvorhlasné a veľmi silné: "Áno!" Pripadala som si ako na futbalovom štadióne po tom najrozhodujúcejšom góle. Dodnes cítim tú silu povzbudenia, ktorú malo v sebe toto jediné slovo z úst môjho manžela, pôrodných asistentiek a lekára. Tak veľmi som to potrebovala v tej chvíli počuť. 

A ja som to naozaj zvládla. Pri spomienke na ten zlomok sekundy, kedy sa tá najsilnejšia bolesť zmenila na neopísateľnú úľavu a vďačnosť, na moment, kedy je tú bolesť na tvári ešte vidieť, no duša už plesá radosťou, lebo v náručí sa už hemží tak krehký nový život, mi napadli tieto slová:

Keď raz bolesť stretne lásku,
stratí človek každú masku.
Tá najsilnejšia chvíľa sveta,
hľa, matka drží svoje dieťa. 

Chvíľa, ktorá vo mne čosi zmenila. Odkedy prišla, milujem ich akosi ináč. Všetky tri. Nie dokonale. O mojich výkrikoch, ktoré už tak sväto ako tie pôrodné neznejú, by vedeli naši susedia písať celé poviedky. No milujem ich autentickejšie, viac matersky.

A napriek tomu, že ma ľudia ľutujú, ako to s tými tromi dávam, že môj spánok je momentálne mizerný a že si z nás niektorí robia srandu, lebo sa nám ten chlapec predsa len "nepodaril", napriek tomu všetkému sme celá rodina počas novoročného ďakovania jednohlasne zhodnotili, že bábätko je tým najväčším darom, aký sme od Boha uplynulý rok dostali. A ja Mu dnes chcem povedať len jedno slovo: ďakujem.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0