Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Rodina
02. január 2023

Rodinná koučka

Dobré predsavzatie by malo byť smart, konkrétne, časovo ohraničené a merateľné

S rodinnou koučkou Katarínou Baginovou sme sa rozprávali o vďačnosti a novoročných predsavzatiach.

Dobré predsavzatie by malo byť smart, konkrétne, časovo ohraničené a merateľné
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

S rodinnou koučkou Katarínou Baginovou sme sa rozprávali o vďačnosti a novoročných predsavzatiach.

Keď sa rok s rokom míňa, každý sa nejakým spôsobom ohliada za predchádzajúcou kapitolou života a bilancuje to, čo sa udialo. V tomto období rezonujú najmä dve témy – vďačnosť za prežitý starý rok a predsavzatie stať sa v tom nasledujúcom o čosi lepším.

Koučka Katarína Baginová z Poradenského centra pre rodiny Family Garden hovorí o tom, prečo je dnes vďačnosti medzi ľuďmi málo, prečo sa pri ohliadaní do minulosti pozeráme skôr na to, kde sme zlyhali, a nevieme byť hrdí na to, čo sa nám podarilo. Pomenúva, ako by mohlo vyzerať vhodné novoročné predsavzatie a ako s ním neskončiť už po prvom mesiaci.

Ako by ste vy osobne zhodnotili predchádzajúci rok? 

Ako lusknutie prsta. Rok zbehol neuveriteľne rýchlym spôsobom. Stojí za to občas si uvedomiť, akou rýchlosťou život beží, a zároveň si vážiť tento vzácny čas. Mala by som sa asi častejšie zamýšľať, čo to znamená, že mi bol dopriaty ďalší deň.

S akými udalosťami ste sa za ten rok stretli vo svojej praxi rodinnej koučky? 

Boli sme svedkami silných následkov covidu. Len minulú jar sme sa postupne vrátili do bežného života. Ako kouč si najviac uvedomujem, aký obrovský dosah to malo na manželské páry, na vzťahy v rodinách, na mladých ľudí. Ovocie takmer dvojročnej izolácie budeme zažívať zrejme ešte dlho.

Podľa čoho to usudzujete?

Počet klientov sa nám strojnásobil. Ľudia, ktorí si možno mysleli, že sa im to nikdy nestane, zažívajú veľmi vážne krízy. Takmer dva roky nemali kam „ujsť“, nechodilo sa do práce, členovia rodín si od seba „neoddýchli“. Stávalo sa, že jedna hádka sa nestihla vyriešiť, neprišlo k zmiereniu a už tu bola ďalšia. Vo vzťahoch zostalo veľa nakopeného a nebolo s tým ani za kým zájsť. 

Ale zároveň je zaujímavé, že vidím v ľuďoch väčšie odhodlanie niečo s tým urobiť a ochotu vyhľadať pomoc. Pravdepodobne je to už také zlé, že si silno uvedomujú, že buď s tým niečo spravia, alebo pôjdu každý svojou cestou. Zrejme si tiež uvedomujú, že to bude mať dosah nielen na nich, ale aj na ďalších členov rodiny vrátane detí.

Aký bol váš rok v osobnom živote?

Oženili sme svoje tretie dieťa, pribudlo nám tretie vnúčatko, štvrté sa narodí o pár týždňov. Zostali sme doma so svojím najmladším osemnásťročným synom. S manželom Kamilom máme štyri deti a veľmi nás teší, že sa vydali a oženili v pomerne mladom veku. 

Zavŕšili sme tretí rok, odkedy môj manžel opustil svoje pôvodné zamestnanie, pridal sa k mojej práci a spoločne vedieme Poradenské centrum pre rodiny Family Garden. Spoločne robíme aj rôzne vzdelávacie kurzy v KB education. Okrem toho je pred nami 35. rok, odkedy spolu vedieme detský folklórny súbor Kremienok za výdatnej pomoci svojich detí.

„Častejšie pozeráme viac na to, čo sme urobili zle, čo sa nám nepodarilo, kto nám ublížil, navyše so strachom z budúcnosti, aby sa nám to nestalo znova.“ Zdieľať

Keď sa rozprávame o bilancovaní a ohliadaní sa za predchádzajúcim obdobím, je podľa vás dôležité pre osobnostný rast človeka, aby sa pozastavil nad minulosťou a zhodnotil ju?

Určite je to užitočné. Akurát sa mi zdá, že sa akosi častejšie pozeráme viac na to, čo sme urobili zle, čo sa nám nepodarilo, kto nám ublížil, navyše so strachom z budúcnosti, aby sa nám to nestalo znova. Myslím si, že utápanie sa v minulosti, predovšetkým párom v kríze, vôbec nepomáha.

Javí sa byť užitočnejším zamerať sa na to, čo ma pozitívne či negatívne udalosti naučili a čo môžem urobiť najbližšie inak, aby som sa opäť nesklamala v budúcnosti. Zároveň stojí za to hľadať aj veci, ktoré sa mi vydarili a v čom som sa posunula k lepšiemu.

Je tiež dobré pouvažovať, s akým úmyslom sa do minulosti pozerám, čo tam chcem vidieť, čo tam hľadám a ako mi to môže pomôcť do budúceho roka.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo máme tendenciu zaoberať sa skôr negatívnymi vecami a nepozeráme sa na veci, za ktoré môžeme byť vďační?

Pravdepodobne preto, lebo sa primárne zaoberáme sebou, pretože vlastné ego neoklameme. Svoje ja mávame v centre všetkého, zaoberáme sa tým, ako nám bolo ublížené, ako sme to my prežívali, pretože je to uložené pod silnou emóciou.

Málokedy sa dokážeme upriamiť na to, čo sa nám podarilo, prípadne si povedať, že sme na seba za niečo hrdí. Panuje domnienka, že to sa nepatrí, veď to je možno už pýcha. No byť spokojná s tým, že sa mi niečo podarilo, je podľa mňa výborná vec. Keď nás niekto pochváli, zahovoríme to alebo sami seba podceníme, aspoň slovne.

No keby sme si občas sadli a našli už len po jednom dni a nie po celom roku to, za čo môžeme byť na seba hrdí, malo by to oveľa väčší prínos. Ak objavíme, že sa nám v niečom darí, môžeme toho začať robiť viac a vo väčšej miere.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej nie je vďačnosť úplne horúca téma. Netrpíme núdzu, máme všetko, čo potrebujeme, žijeme vysoký štandard, ktorý často berieme ako samozrejmosť. Je podľa vás dnešný človek nevďačný? Je mu vďačnosť cudzia?

Nepoužila by som úplne slovo nevďačný. Ale áno, ako vravíte, takmer všetci máme kde hlavu skloniť, máme čo jesť, po materiálnej stránke máme toho veľa. V podstate sa už nie je ani na čo tešiť, lebo všetko máme. 

Občas sa zamýšľam, prečo je okolo nás toľko vnútornej nespokojnosti, hnania sa za niečím, čo majú iní, alebo za tým, čo nemôžem dosiahnuť. Práve táto vnútorná nespokojnosť môže vyzerať aj ako nevďačnosť. 

„Málokedy sa dokážeme upriamiť na to, čo sa nám podarilo, prípadne si povedať, že sme na seba za niečo hrdí. Panuje domnienka, že to sa nepatrí, veď to je možno už pýcha.“ Zdieľať

Vnútorná nespokojnosť vychádza aj z túžby po lepších vzťahoch. Všetci vrátane mňa v hĺbke túžime, aby bol niekto pri mne, aby ma počúval, aby som sa nesklamala, aby niekomu na mne záležalo, aby som niekomu chýbala, aby som cítila, že mám hodnotu. 

Skúste pomenovať, čo je to vlastne vďačnosť. Kedy sme vďační?

Každý z nás si pod týmto slovom predstaví niečo iné. Vďačnosťou môže byť aj to, keď sa prestaneme zaoberať vecami, ktoré nemáme, a uvedomíme si to všetko, čo máme. Už len to, že žijem, že sa môžem práve teraz nadýchnuť a vydýchnuť. 

Vďační sme vtedy, keď dostaneme niečo, čo sme si zrejme nezaslúžili, ak nám niekto preukáže láskavosť, ak je nám odpustené, a nie prvýkrát. Vďační môžeme byť aj vtedy, keď si uvedomíme, že je to dar od Boha, keď sa nám napríklad nejaká vec robí ľahko. 

Ja prežívam vďačnosť, keď si uvedomím, akú mám úžasnú rodinu, manžela, ktorý je môj najlepší priateľ, s ktorým sme spolu tridsať rokov, máme štyri deti, pribúdajú nám vnúčatá. Vtedy mám motýle v bruchu, stisne mi srdce a poviem si: „Ej, ako mi je dobre.“ Samozrejme, občas je to náročné, bojujeme s mnohými problémami, aj zdravotnými, ale stále sa zamýšľam, čím som si to zaslúžila.

Dá sa vďačnosť trénovať alebo by mal byť človek prirodzene vďačný?

Vďačnosť sa podľa mňa dá trénovať. Treba asi začať pýtaním sa samého seba, či som alebo nie som vďačný, ako a či vôbec nad vďačnosťou premýšľam, či ju bežne používam, či by nestálo za to jej pridať a hlavne voči komu.

Veľmi často máme tendenciu byť vďační, slušní, tolerantní voči cudzím ľuďom, lebo veď čo si o nás pomyslia. No na blízkych zabúdame. Berieme to tak, že oni nás poznajú a určite vedia, že ich máme radi a že sme vďační.

Pri našich komunikačných kurzoch rada používam výrok: „Ľuďom, na ktorých nám najviac záleží, najčastejšie hovoríme tie najdôležitejšie veci tým najnedbalejším spôsobom.“ No pri iných si dávame pozor. Nemalo by to byť naopak? 

Preto sa na našich vzdelávacích kurzoch učíme, ako pristupovať k najbližším inak. Už so zopár zmenenými zručnosťami sa môže zmeniť celá komunikácia voči súrodencom, rodičom, manželovi, manželke.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spomeniete nejaké rady a tipy, ako sa učiť a trénovať vďačnosť?

Dobrý kouč nedáva rady, ale položí v správny čas vhodnú otázku. Verím, že každý človek to má v sebe nastavené presne tak, ako to potrebuje. Ak chce niečo zlepšiť, dokáže to, sám seba pozná najlepšie a vie, čo mu bude fungovať. Aj keď to, čo funguje mne, nemusí inému. 

Tak radšej skúsim bez radenia, ale ak niekto vníma, že by chcel na vďačnosti popracovať, nech si položí otázky: Čo pre mňa konkrétne znamená slovo vďačnosť? Kvôli čomu by som chcela na nej pracovať? Čo znamená slovné spojenie pracovať na vďačnosti? Kvôli čomu a komu to chcem zmeniť? Kým budem, keď sa mi to podarí? Ako to bude vyzerať, keď sa mi to podarí? Čo môžem pre to urobiť? Čo bude môj prvý krok? Koľko dní to chcem robiť? Ako si to zmeriam? Pomáha aj dať si embargo na to, čo by mali na sebe zmeniť iní.

Je dôležité trénovať vďačnosť od malička?

Áno. Stojí za to, keď sa manželia porozprávajú, čo sú konkrétne veci, ktorým chcú deti učiť, čo sa týka vďačnosti. Môžu to byť úplné detaily – od stolovania, oceňovania toho, čo všetko rodičia robia, od úcty, rešpektu voči iným až po pravidelné hovorenie s deťmi, že bežné veci nie sú samozrejmosť.  

Rodičia si často neuvedomujú, že robia pre deti všetko. Ale úplne všetko. Niekedy mám dojem, že by im chceli predžuť aj desiatu, ktorú im dajú do školy. Zároveň však ani len neočakávajú, že by dieťa prejavilo vďačnosť, skôr pozorujem, ako sa boja emócií vlastného dieťaťa, preto ho nechajú rozhodovať takmer o všetkom. No nie som si celkom istá, či to bude mať výsledok, ktorý rodičia očakávajú. 

Ako ste teda vy viedli svoje deti k vďačnosti?

Keď boli malé, manžel ich učil, aby si cenili to, že som s nimi doma, že im vymýšľam program, že majú čo na tanier. Bola som na materskej takmer 15 rokov. Manžel ich učil vďačnosti voči mne ako ich mame, spoločne sme ich učili úcte, rešpektu, vďačnosti voči starým rodičom. Takisto ja som si uvedomovala a deťom pripomínala, že nie je samozrejmosť, ako sa im manžel, ktorý chodil do práce, venuje a že ich bráva von.

Naše deti sú všetky hudobne, spevácky aj tanečne nadané. Keď sa im niekedy napríklad nechcelo pokračovať v krúžkoch, pripomínali sme im, že talenty dostali zadarmo, ničím si ich nezaslúžili, tak nech ich nezakopú, nech ich rozvíjajú a neskôr nech ich rozdávajú ďalej.  

Predstavme si bežnú situáciu, dieťa niečo dostane a nechce poďakovať, možno sa hanbí. Tlačiť dieťa do vďačnosti alebo ho skôr nejakým spôsobom motivovať?

Môžem povedať len za seba, na čom sme sa my s manželom zhodli. V tomto sme boli dôslední a prísni. Čakať, či dieťa má náladu pozdraviť alebo poďakovať, nám nedávalo zmysel. No ak by prišlo k tomu, že sa dieťatko zatne, nechce napríklad poďakovať za vec, ktorú dostalo, tak ju dotyčnému vráti a doma sa následne vážne porozprávame o tom, čo sa stalo. 

„Rodičia si často neuvedomujú, že robia pre deti všetko. Ale úplne všetko. Niekedy mám dojem, že by im chceli predžuť aj desiatu, ktorú im dajú do školy. Zároveň však ani len neočakávajú, že by dieťa prejavilo vďačnosť.“ Zdieľať

Ak je dieťa vo veku, keď si veci viac uvedomuje, potom je to už len o tom, že skúša a presne vie, ktoré nitky má popoťahovať, aby sa veci diali podľa neho. Je to úplne v poriadku, prirodzené a neznamená to, že je dieťa zlé. No ako to bude pokračovať, je len a len na rodičoch. 

Naše deti veľmi rýchlo prišli na to, že keď s niečím nepochodia u mamičky, tak ani u ocka. Neviem si predstaviť, že by sa niektoré z našich detí, keď boli malé, na mňa čo i len zahnalo alebo by sa o mne alebo otcovi neúctivo vyjadrilo. Veľmi rýchlo sme im to vysvetlili. A áno, boli aj tresty. 

Je mi smutno, keď niekedy pozorujem, čo všetko si mamičky nechajú od svojich detí. Nechajú ich klamať, papuľovať, biť, kopať a hrýzť iných, veď keď vyrastú, pochopia, že sa to nemá. Akurát tým, že malé dieťa vystrája a provokuje, vlastne kričí, že potrebuje kotvu a jasné mantinely, pretože je zmätené. 

Myslím si, že keď deťom venujeme veľa času, rozhovorov, tak aj prísnosť a vyžadovanie, že za túto hranicu sa nejde, majú vo vzťahu k nim svoje miesto a že to postupne dokážu rešpektovať. A to sme nemali deti, ktoré sa v kúte ticho hrali, ale boli temperamentné a provokovali.

No mali dobrý vzor, svojho otca. Hlboko obdivujem všetkých, hlavne ženy, ktorí zostali na výchovu sami. Je veľmi dôležité, aby bol vo výchove otec prítomný.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aktívna prítomnosť otca v dnešných rodinách veľmi chýba. Viacerí hovoria o kríze otcovstva, o chýbajúcich mužských vzoroch...

Je to tak. Rada spomínam na moment, keď jedno z našich vtedy ešte malých detí povedalo, že keby u nás v dome horelo, tak ocko ako prvú vynáša mamičku. Vtedy som si povedala, aké pekné, nech vám to len zostane do vášho manželstva. Keď deti vidia, ako to majú rodičia v manželstve nastavené, môžu si to odniesť ako vzor do svojich rodín.

Inzercia

Veľakrát je to však tak, že dieťa sa dostane v rebríčku na to najvyššie miesto, čo poznačí všetky vzťahy. Deti odídu lusknutím prsta, partneri zostanú sami a závisí len od nich, ako prežijú zvyšok života. 

Popri tom všetkom celoživotnom lietaní okolo potrieb dieťaťa nie je na vzor otcovstva akosi čas. Neúctivou a nezdravou komunikáciou hodnota muža, otca po čase skončí na okraji rodiny. Už je len ako bankomat. Často sme za to zodpovedné aj my ženy. Ale, samozrejme, aj to, že sa muž od roly otca dištancuje sám, býva veľmi častý jav. 

V Biblii sa píše, že Ježiš uzdravil desiatich malomocných, ale poďakovať sa prišiel len jeden. Už tu možno vidieť, že vďačnosti je medzi ľuďmi málo. Prečo je to tak?

Tých zvyšných deväť malomocných tiež niekto vychovával. Niekto im dal vzor, mali nejakých rodičov. Som presvedčená, že či je človek schopný vďačnosti, závisí od toho, čo mu rodičia alebo niekto blízky, hodný nasledovania odovzdal už v ranom detstve.

Človek sa môže zmeniť aj počas života, popri človeku, ktorý mu začne postupne byť vzorom, ale v drvivej väčšine je to o tom, ako sa o veciach rozpráva doma, v rodine. Prejavovať úctu, rešpekt a byť vďačný za všetko, čo som dostal darom alebo čo pre mňa niekto urobil, je úplný základ, ktorý by mal vychádzať z rodín.

Dnes sme zvyknutí, že ak o niečo požiadam, chcem to aj dostať. Najlepšie hneď. Čakanie a trpezlivosť sa nenosia. Je predsa povinnosťou rodičov, aby pre dieťa urobili všetko. Rodičia sú zvyknutí, že je povinnosťou pedagóga, aby im vychovával deti, keď ich dajú do školy. 

Niekedy žasnem, ako mladá a stredná generácia dokáže písať e-maily bez štipky úcty, telefonovať bez akéhokoľvek rešpektu, osobné stretnutia sú presiaknuté ľahkou aroganciou. Mám dojem, že by sa mohol zaviesť predmet na školách, kde by sa vyučovalo o elementárnych základoch slušného správania.

„Bolo by zaujímavé opýtať sa niekoho, o kom viem, že ma má rád a chce pre mňa len to najlepšie, aké predsavzatie by mi poradil. Niekedy sa sami vidíme úplne inak, ako nás vidia druhí.“ Zdieľať

Prečo sa podľa vás viac nehovorí o vďačnosti a slušnom správaní?

Vďačnosť, rešpekt, úcta, tolerancia, tieto hodnoty sú dnes nezaujímavé, nemoderné. Nerozpráva sa o nich, pretože ideme hlava-nehlava za úspechom.

Spoločnosť hovorí: „Ukáž, kým si. Nevládzeš? To nesmieš povedať, musíš. Preder sa, maj ostré lakte, daj o sebe vedieť, otras sa, keď sa niečo stane, ideš ďalej. Emócie neprejavuj, nie je na to čas ani nárok. Musíš byť pekný, úspešný, bohatý, hovoriť desiatimi jazykmi.“

Po tom všetkom sú ľudia ako vytlačené citróny a nemajú čas ani energiu na to, čo je doma. Doplácajú na to tak, že im krachujú vzťahy, rodiny a po celom dni sa vracajú do chladného a niekedy aj prázdneho domova.

Na začiatku nového roka si ľudia zvyknú dávať predsavzatia. Prečo sa v tomto období snažíme stať lepšími? 

Keď sa povie predsavzatie, najčastejšie nám napadne nejaká diéta, pravidelné cvičenie, niečo zlepšiť. Zaujímavé, že sú to všetko veci zamerané na nás a na výkon. Zamerané na to, čo dosiahnem, ako pri tom budem vyzerať a tiež hlavne aby mi nič nechýbalo. 

Mne sa toto slovo skôr spája so svätou spoveďou, vtedy sa človek snaží začať odznova a zaumieni si, v čom sa polepší. Ale rozumiem, že má niekto potrebu ísť s čistým štítom do nového roka.

Určite to má zmysel, lebo je to dobrá motivácia. Zasa by si človek mohol odpovedať na otázky: Prečo si dávam predsavzatie? Kvôli komu si ho dávam? Keď sa mi to náhodou tento rok podarí, čo sa tým zmení? Na ako dlho si ho trúfam dodržiavať? Čo budem robiť, keď zistím, že som opäť zlyhala? Čo by mi mohlo pomôcť, aby som tentokrát vytrvala aspoň o pár týždňov dlhšie ako minulý rok?

Aké by malo byť podľa vás dobré predsavzatie? 

Z biznis sveta mi napadá, že predsavzatie by malo byť smart, veľmi konkrétne, časovo ohraničené, merateľné, dosiahnuteľné. Mala by to byť vec, ktorá je v mojich rukách. Niekedy si dávame predsavzatia, že chceme, aby sa zlepšili naše vzťahy s niekým, ale to máme v rukách iba na päťdesiat percent.

Ideálne je dať si malý cieľ a iba na pár dní. Skúšať, čo mi v tom pomohlo, a potom pokračovať. Bolo by zaujímavé opýtať sa niekoho, o kom viem, že ma má rád a chce pre mňa len to najlepšie, aké predsavzatie by mi poradil. Niekedy sa sami vidíme úplne inak, ako nás vidia druhí.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako takéto predsavzatie merať?

Treba si ho časovo ohraničiť. Poviem si, že nebudem ľuďom skákať do reči. Trikrát za deň počas troch týždňov si skúsim zahryznúť do jazyka, keď sa budem s niekým rozprávať. Neprehovorím napríklad päť minút. Možno zistím, že nevydržím ani minútu, že mi okamžite naskakuje nutkanie povedať svoj názor, chcem za niekoho dopovedať vetu alebo vysvetliť, že sa mýli. 

Ak si poviem, koľko dní a ako často to budem skúšať, je to merateľné. Klienti mi často hovoria, že chcú niečo zmeniť, a keď sa pýtam, na ako dlho, s presvedčením odpovedajú, že navždy. Vtedy sa pousmejem a opýtam sa, či mám poznačiť do poznámok, ktoré pre nich robím, že navždy. Veľmi rýchlo si uvedomia, že to asi nie je reálny cieľ.

Je lepšie dať si malý cieľ, ktorý človeka povzbudí, keď ho splní, a motivuje, aby pokračoval. No niekedy zistíme, že nie sme schopní dodržať ani to minimum. Vtedy môže byť nápomocné zamyslieť sa, kto alebo čo sú tí sabotéri, ktorí mi predsavzatia nabúravajú. 

Ako vytrvať v predsavzatí, ktoré som si dal v novom roku, a neskončiť na konci januára?

Ako som spomenula, najskôr si dať malý cieľ a pozorovať, ako je možné, že sa mi podarilo vydržať mesiac. Potom si povedať, na ako dlho si ho trúfam predĺžiť. 

Občas sa stane, že niekto príde po mesiaci na sedenie a povie, že sa vlastne nič nezlepšilo, všetko je stále rovnaké. Vtedy je namieste otázka: „A čo vám pomohlo, že sa to nezhoršilo? Čo ste potrebovali na to, že je to také ako teraz? Ako ste to zvládli?“ Určite si to vyžadovalo námahu, pretože ak je niečo zlé, má to tendenciu ešte viac sa zhoršovať.

„Je tak málo mužských a ženských vzorov. No je to aj naša vlastná chyba. Ak niekto aj žije príkladným životom, ktorý by bol hodný, aby naň niekto zasvietil baterkou a bol inšpiráciou pre iných, stiahne sa a povie, že radšej bude žiť v skromnosti.“ Zdieľať

Ak človek dokáže prísť na to, čo urobil, aby sa to nezhoršilo, je to malé víťazstvo. Lenže my máme sklony utápať sa v tom, aké to je stále zlé. Ak by sme sa zamysleli, čo nám pomohlo nezhoršiť stav, o nejaký čas sa nám rovnakým spôsobom môže podariť stav zlepšiť, možno o dve percentá a neskôr o viac, postupne, krôčik po krôčiku. Dnes sa však nosia skôr instantné a rýchle riešenia. 

Stáva sa, že aj keď sa snažíme zmeniť, nepodarí sa nám to na prvý, možno ani na desiaty raz. Stále začíname odznova. Sme vôbec schopní zmeniť sa sami od seba? Čo na to potrebujeme? 

Ideálne je, keď sa meníme pozorovaním dobrých vzorov. Ak je v mojej blízkosti niekto nasledovaniahodný, môže ma to motivovať chcieť sa správať a reagovať ako on. Vtedy sme schopní meniť sa. 

No nestane sa to z pondelka do utorka. Treba na to čas a trpezlivosť samého so sebou, že nám to nepôjde podľa našich predstáv. Takisto životné okolnosti a vek nás dokážu zmeniť. Jediné, čo na to treba, je chcenie a občas ranná studená ego sprcha.

Osobne ma mrzí, ako dnes rôzni influenceri a udávači toho, ako sa má žiť, krivia pohľad mladých ľudí na idoly. Mnohí sú presvedčení, že to, čo je na sociálnych sieťach, je realita, a keď nedokážu žiť tak, ako vidia ostatných, sú nešťastní. Cítia sa nedokonalí, pokazení. 

Je tak málo mužských a ženských vzorov, lebo o tých sa veľa nepíše ani nehovorí. No je to aj naša vlastná chyba. Stretávam sa s tým, že ak niekto žije príkladným životom, ktorý by bol hodný, aby naň niekto zasvietil baterkou a bol inšpiráciou pre iných, stiahne sa a povie, že radšej bude žiť v skromnosti. No keď sa budeme hanbiť hovoriť o pozitívnych veciach, ktoré robíme, prevážia tie negatívne a smutné správy o nereálnych ľuďoch.

Keď sa povie predsavzatie, ľudia si zväčša predstavia, že to znamená zbaviť sa nejakého zlozvyku alebo vytvoriť si dobrý návyk. Čo je podľa vás jednoduchšie, zbaviť sa zlozvyku alebo vytvoriť návyk? 

Ťažko povedať, je to veľmi individuálne. Keď raz dieťa naučíte nesprávne intonovať pieseň Prší, prší, odnaučiť ho to bude trvať najbližších niekoľko rokov. Zlozvyk sa do nás dostane hlboko. 

Závisí od toho, o čo ide, a v neposlednom rade od odhodlania a presvedčenia. Ak je niekto presvedčený, že sa mu to podarí alebo nepodarí, v oboch prípadoch má pravdu, lebo za tým, čomu verí, si pôjde. Ak si niekto povie, že od zajtra bude cvičiť dvadsať minút, a ide do toho so všetkým odhodlaním, dokáže to. Ak si fajčiar povie, že od zajtra nefajčí, a sám v to neverí, nezmení sa nič. 

Ak si niekto chce vybudovať nový návyk, dáva mu to veľký zmysel a skutočne verí, že mu to do života niečo prinesie, má šancu dosiahnuť to. Navyše, keď uvidí, koho všetkého sa jeho zmena dotkne, môže mu to dodávať veľkú motiváciu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako si teda vybudovať dobrý návyk?

Opäť závisí od toho, o čo ide. Je rozdiel v tom, či budem dávať kľúče na to isté miesto alebo prestanem ohovárať. Zasa je potrebné odpovedať si na otázky, kvôli čomu chcem tento nový návyk, ako veľmi ho chcem, kým budem, keď sa mi to podarí.

Môže byť zaujímavé vyskúšať na začiatku roka, či som vôbec schopná si nejaký návyk stanoviť a skúšať ho dodržiavať. Môže to byť úplne malý detail, napríklad budem tichšie zatvárať dvere, keď pôjdem z domu. Keď zistím, že sa mi v tom darí, a všimnem si, čo som na to potrebovala, môžem sa posunúť na vyšší level a vybudovať si postupne aj návyk, ktorý zásadne ovplyvní môj život aj okolie. 

Môže byť niekedy zvolené predsavzatie skôr na škodu ako prínosné?

Áno, keď si nedám pozor na jedno nebezpečenstvo. So snahou v niečom sa zlepšiť súvisia aj naše očakávania. Jednak voči sebe, ako to zvládnem, ale zároveň aj očakávanie, či si moje okolie všimne, že som si niečo stanovila. 

„Ak je niekto presvedčený, že sa mu to podarí alebo nepodarí, v oboch prípadoch má pravdu, lebo za tým, čomu verí, si pôjde.“ Zdieľať

Vtedy sa ešte viac zameriam na to, či si okolie dostatočne všimlo, že mám nový návyk, a keď si to dostatočne nevšíma, začínam frustrovať samu seba a s dobrým predsavzatím alebo návykom pravdepodobne skončím. Niekedy je totiž moja snaha byť lepšou viac o iných ako o mne. 

Je vhodné, aby si dávali predsavzatia aj deti? Mali by sme ich nejako k tomu motivovať?

Ak si dieťa chce dať predsavzatie samo od seba, určite by som sa pýtala, čo je za tým, že si práve také dáva. Nepodsúvala by som mu také predsavzatie, ktoré sa páči mne a vyberiem ho ja, lebo dieťa si za tým nepôjde, nie je jeho. 

Ak si chce dať nejaký cieľ, môže to byť veľmi pekný rozhovor s vlastným dieťaťom, čo ho k tomu vedie, čo očakáva od výsledku. Samozrejme, všetko primerane veku.

Mali by sme deti viesť k tomu, aby si dávali predsavzatia, alebo iba v prípade, že to chcú samy od seba? 

Ak by som predsa len chcela, aby dieťa malo nejaké predsavzatie, nevidím lepší spôsob ako ten, aby videlo nejaký vzor, ktorý by chcelo nasledovať. U detí sa to dá asi len takýmto spôsobom.

Ako rodičia si často myslíme, že dieťa vychovávame v momente, keď si ho postavíme pred seba, rozprávame sa s ním o výchove a ono počúva. Pravdou však je, že najviac vychovávame vtedy, keď nevychovávame, keď ani netušíme, že nás naše deti pozorujú. 

Pri deťoch je tiež potrebné rozvíjať nielen ich, ale aj naše vlastné komunikačné zručnosti. Je dôležité pýtať sa, počúvať, pracovať s ich, ale aj s vlastnými emóciami, presvedčeniami, očakávaniami. Tých vecí je veľmi veľa, no pri bežnom živote nám na ne akosi nezostáva čas.

Kľúče a peniaze sa vraj strácať nemajú. Všetkým, ale aj sebe prajem, aby sme s tými najbližšími dokázali strácať čas. Môžeme robiť hlavne prevenciu, aby sme sa neskôr nedostali tam, kam nechceme.

A môžeme si pomôcť aj slovami Matky Terezy: „Včerajšok je preč. Zajtrajšok ešte neprišiel. Máme len dnešok. Tak začnime.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.