Čo sa s nami deje, keď nadávame

Čo sa s nami deje, keď nadávame

Ako ohrozuje nevkus a úpadok reči našu spoločnosť.

Ranná cesta vlakom, o šiestej cestuje stredná trieda, najmä ženy a úradníci. O siedmej žiaci a študenti. Neskôr slobodné povolania, ľudia, čo potrebujú ísť niečo vybaviť alebo nakúpiť, dôchodcovia. Nemení sa len osadenstvo, z hodiny na hodinu sa mení aj jazyk, móda, spôsoby.

Keď Dostojevskij kedysi vypustil hádanku, ako krása zachráni svet, význam tej vety bol otestovaný azda z každej strany. Existuje však vážnejší spor ako ten o Dostojevského proroctve. Čo s nami robí opak krásy? Nielen nevkus, ale aj hrubosť a vôbec nekultúrnosť?

Časť výtvarnej tvorby už umením dávno nie je, architektúra tiež sčasti rezignovala na svoje poslanie, politický diskurz už neregulujú médiá, ale deregulujú sociálne siete. To všetko sa deje už roky, ale ohrozuje nás to? A ak áno, ako?

Za posledných 25 rokov sa v našej spoločnosti zmenilo veľa, ohromne veľa, ale jedna vec akosi vzdoruje. Vždy keď vidím vysypané smeti pri ceste, dokonca v lese, pred domom, pod panelákom, si to nanovo uvedomím. Špiníme však nielen krajinu, ale aj spoločnosť, vlastné rodiny, domáce prostredie a dušu. A ako ukazujú posledné dve dekády, nie je to dôsledok toho, či sme bohatší alebo chudobnejší, je to vec kultúry. Jedno a druhé nemajú marxizmom predpokladanú súvislosť, postkomunistickí podnikatelia a biznismeni zrušili nadstavbu, bez sentimentu.

Čo sa tu u vás stalo, pýta sa ma rakúsky priateľ, že ľudia v Bratislave chodia dnes tak nevkusne oblečení? Na starých fotografiách predsa vidieť obleky, kravaty, košele, šaty, alebo hoc aj šatky. Dnes samé tenisky, tričká, športové oblečenie. Keď našinec navštívi Paríž, niečo mu udrie do očí. Ženy aj muži v centre mesta nosia podstatne menej športového oblečenia, ale pestrosť a istý šarm zvyšuje aj ďalšia vec – rôznorodosť, netuctová a nemasová. U nás, naopak, stále a neznesiteľne panuje opak. V 90. rokoch mohlo platiť, že dôvodom sú chýbajúce obchody a nedostatok ponuky. Ale dnes?

Čo sa tu u vás stalo, pýta sa ma rakúsky priateľ, že ľudia v Bratislave chodia dnes tak nevkusne oblečení? Na starých fotografiách predsa vidieť obleky, kravaty, košele, šaty, alebo hoc aj šatky. Zdieľať

Bolo to niekedy v polovici 80. rokov, hodina telocviku na základnej škole. Riaditeľ školy, komunista, sa celý zhrozený rozhovoril, čo zažil v Kyjeve: manželské páry sa v nedeľu popoludní prechádzali po meste v teplákoch. Smiali sme sa. Ale tento maoistický ideál nepadol v roku 1989, zdá sa, že u nás je silnejší než kedy v minulosti. Pozrite sa na mladé dievčatá, ich vyťahané tričká, roztrhané rifle, opasky rovnakej farby či iné doplnky. Naozaj si niekto myslí, že je krásne, ak vyzeráme všetci rovnako? Ako sa tento vojenský vkus a uniformitu podarilo presadiť v individualizovanej dobe, ktorá nič nenávidí viac ako predpísaný vzor?

Kultúrnosť a nekultúrnosť sa dnes dajú rozlíšiť ľahšie ako čokoľvek iné. Ani pravičiara a ľavičiara, doktoranda a bakalára alebo zamestnanca od živnostníka neoddelíte tak ľahko ako kultúrneho a nekultúrneho človeka. A aby nevznikol neoprávnený dojem, oblečenie nezohráva určujúcu rolu.

Tou je najmä jazyk.

Keď počujem stredoškolákov v rannom vlaku, a je jedno, či sú to dievčatá alebo chlapci, žiaci navštevujúci učilište alebo gymnazisti, hrubosť je neskrývaná, explicitná.

Viem, čo povie skeptik. Shakespearove hry sú tiež vulgárne, stredoveku prekážalo kliatie a neúctivé používanie Božieho mena, ale nadávanie bolo celkom bežné, a nie až také pohoršujúce. V Ríme to so sexuálnymi narážkami platilo detto. V čom je potom problém? Prečo by to malo nejako ohrozovať spoločnosť?

Alexander Solženicyn kedysi povedal, že ak budeme používať jazyk ako väzni, svet okolo seba zmeníme na väzenie. Je to trochu hyperbola, ani nosenie riflí z nás Ameriku neurobilo, rovnako ako padnuté rifle s viditeľnými trenírkami neurobili z Petržalky Bronx, ale isté obmedzenia prišli. Zmena jazyka má svoje dôsledky. Sú však viac duchovné ako viditeľné. Sú to limity, podobné tomu, ak sa chce niekto vyjadrovať po anglicky s 500-slovnou zásobou. A dekadencia ohrozuje spoločnosť rovnako v antike, stredoveku ako dnes.

Hrubosť napríklad ničí diskusiu. Podstatou diskusie je otvorenosť, isté porozumenie a opatrné hľadanie. Človek si musí byť istý tým, čo tvrdí, ale byť pripravený na iný názor. Naopak, zmyslom vulgarity je znevažujúca urážka, napadnutie a istá rezolútnosť. Čím osobnejšia, tým lepšia a efektívnejšia. Oproti rozumu stojí emócia. Oproti argumentu útok na osobu a jej identitu. Sexuálne obscénne výrazy, prípadne urážky z pozície väčšiny voči menšine, sú samozrejme na to ideálne. Tak ale funguje prostredie bez zákona, anarchická spoločnosť, kde má váhu sila a moc, nie právo a z neho plynúce pravidlá a obmedzenia.

Nadávka môže byť oprávnená, môže upokojiť, dokonca tíšiť bolesť alebo žiaľ. Musí byť ale vhodne použitá, to znamená zriedkavá a nie samoúčelná. Zdieľať

Poznáme to zo školy. Ako sa najskôr v kolektívoch presadili agresívne typy, aby následne – ak škola plnila svoju funkciu – ustupovali do úzadia. A keď dnes, po rokoch, stretneme na stretávke toho suveréna, ktorému kedysi nebolo páru, aby som to skrátil, zmena roly vie prekvapiť.

Má to svoju logiku. Jazyk je do veľkej miery cvičením v disciplíne. A práve obmedzovanie sa, krotenie vášní a nekontrolovaných emócií je nielen predpokladom slušnosti, ale aj úspechu a istej cieľavedomosti.

Iste, nadávka môže byť oprávnená, môže upokojiť, dokonca tíšiť bolesť alebo žiaľ. Musí byť ale vhodne použitá, to znamená zriedkavá a nie samoúčelná. Medzi použitím nadávky a všeobecnou vulgaritou je podstatný rozdiel. Dobre ho vyjadril Zdeněk Svěrák.

Keď svojho času prišiel do českých kín americký film Prci prci prcičky, Svěrák napísal do Lidových novín rozhorčenú glosu, kde sa pohoršoval nad českým názvom tohto filmu (v originále sa film volal American Pie). Napísal, ako ešte v detskom veku pochopil používanie nadávok. Keď raz sledoval otca pri práci s drevom, pošmykla sa mu sekera a ublížil si. Použil slovo, ktoré neskôr mladý Zdeněk zopakoval v nedeľu pri obede, keď sa mu šmykla lyžička s polievkou. Otec mu dal zaucho. Keď sa syn ohradil, že to isté slovo počul od otca, ten mu povedal, že niektoré slová patria k drevu, iné k nedeľnému stolu. Toľko voľne parafrázovaný obsah glosy.

Ako teda mení vulgarita a nevkus našu spoločnosť? Lakonicky povedané, pozrite sa do parlamentu. Lenže to je len jeden rozmer. Nekultúrnosť má však viacero podôb a najmä dôsledkov. Od školy po domov dôchodcov. A kto je obeť? Najslabší z nás. Ako vždy.


Foto: TASR/Ján Bakala

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo