Hedviga

Hedviga

Prišlo to v pondelok večer ako nenápadná agentúrna správa. Pritom je v nej ukrytá dráma jedného dievčaťa aj jedného štátu.

Je ťažké sa rozhodnúť, či je to vlastne dobrá alebo zlá správa. Isté je len to, že je to záverečná správa, ku ktorej Slovensko nebude mať čo dodať – minister spravodlivosti Tomáš Borec vyslovil súhlas s tým, aby sa kauza Hedvigy Malinovej-Žákovej presunula na trestné konanie do Maďarska. Požiadala o to trestne stíhaná, ktorá je už maďarskou štátnou občiankou, čaká sa už len na rozhodnutie maďarských orgánov, či prípad prevezmú.

Keďže Hedviga je pre slovenské inštitúcie klamárkou a pre tie maďarské obeťou, je jednoduché si domyslieť, ako sa prípad po desiatich rokoch ukončí.

Relatívne spokojná bude Hedviga a jej rodina, pretože konečne sa všetko právne uzavrie. Viac než relatívne spokojní budú aj tí, ktorí celých desať rokov manipulovali vyšetrovanie a bránili spravodlivosti.

Je vlastne symbolické, že kauza prvej Ficovej vlády, ktorá sa začala nešťastnou tlačovkou ministra vnútra Roberta Kaliňáka a pokračovala primitívnymi protimaďarskými rečami vtedajšieho lídra SNS Slotu, sa týmto spôsobom končí na začiatku tretej Ficovej vlády. Tej vlády, v ktorej spolu s Kaliňákom a SNS usadnú do vlády aj Bugárovi Maďari.

Staronový minister vnútra, ten večný žoviálny sympaťák s temným pozadím, sa zbavil nepríjemnosti, ktorá by ho možno inde stála politickú kariéru, a pritom neutrpel žiadnu politickú škodu. Je to on, kto sa dnes môže cítiť ako skutočný víťaz.

Ako jej ublížili a my sme jej neverili


Vráťme sa však k tej skutočnej dráme. Dráme jedného dievčaťa, výbornej študentky, ktorá sa v jedno augustové ráno roku 2006 vybrala v Nitre do školy na skúšku. Neďaleko univerzity ju však prepadli a zbili dvaja holohlaví muži, neskôr ju polícia obvinila, že si útok vymyslela a minister Kaliňák s premiérom Ficom ju vykreslili ako študentku, ktorá sa chcela bohapustým klamstvom vyhnúť skúške. A tiež naznačovali, že cez toto jej klamstvo chcú vplyvné skupiny prekaziť vznik novej koalície Smer-HZDS-SNS.

Najskôr však musím byť osobný. Mnohí sa ma počas uplynulých desiatich rokov pýtali, ako si môžem byť taký istý, že Hedviga je obeťou, a nie klamárkou.

Takú istú otázku by som pred takmer desiatimi rokmi položil aj Eugenovi Kordovi. On bol prvý novinár, ktorý koncom roka 2006, pár mesiacov po onom augustovom ráne, poukázal v STV na rozpory medzi tým, čo predostieral Kaliňák na tlačovke ako dôkazy Hedviginej viny, a tým, čo naozaj stálo vo vyšetrovacom spise.

Eugena zato z televízie vyhodili. Aj tak sa nielen mne zdalo, že môj novinársky kolega síce správne ukázal na reálne rozpory, ale celkový kontext až príliš zdramatizoval. Nevedel som si predstaviť motív, prečo by polícia vyšetrovanie údajného útoku vedome zmanipulovala, ani som si nevedel predstaviť, že by ho nevedome takto spackala.

Nevedel som si predstaviť, že nový, ambiciózny minister a ešte ambicióznejší premiér by hneď na začiatku svojej vládnej kariéry takto zaútočili na nevinné dievča. Zazlieval som im len to, že pred celou krajinou do podrobností rozprávajú o klamstve dievčaťa, ktoré musí byť psychicky narušenou osobou.

Bolo vôbec predstaviteľné, že nový, ambiciózny minister a ešte ambicióznejší premiér by hneď na začiatku svojej vládnej kariéry takto zaútočili na nevinné dievča? Zdieľať


Potom však prišla jar 2007. Pracoval som ešte v .týždni, keď nás kontaktoval psychiater Jozef Hašto. Ten strávil s Hedvigou desiatky terapeutických hodín, na základe ktorých vyslovil presvedčenie, že Hedviga nie je psychicky narušenou, ale úplne normálnou, racionálne uvažujúcou osobou, ktorá je dôveryhodná a neklame, ak tvrdí, že ju prepadli a zbili dvaja holohlaví mladíci.

A ktorá od toho hrozného augustového rána, a neskoršieho obvinenia, že si všetku hrôzu len vymyslela, trpí posttraumatickou stresovou poruchou. Čo je ľahké pochopiť, keďže na ňu najskôr zaútočili holohlavci, následne – čo bolo ešte oveľa horšie – samotný štát. Taký bol názor psychiatra.

Haštovej interpretácii som najskôr nemal sklon celkom uveriť, museli sme ju však s kolegami brať vážne. Získali sme prvý vyšetrovací spis, keď ešte polícia pár dní vychádzala z toho, že Hedviga bola zbitá. A zažili sme precitnutie – spis bol nedôveryhodný už po prvom bežnom prečítaní. Napríklad tým, ako boli v záverečnom uznesení o zastavení trestného stíhania skreslené Hedvigine výpovede, zaznamenané krátko po útoku.

Akoby do spisu od istého momentu vstúpila záhadná ruka, ktorá všetko, čo nasvedčovalo Hedviginej verzii, úmyselne komolila, a všetky zdanlivé nezrovnalosti v jej výpovedi (ktoré sa pritom dali vysvetliť rozpoložením napadnutej krátko po útoku či krátkym výpadkom pamäti), namierila plnou silou proti nej.

Zmena atmosféry

V čase, keď sme sa s kolegom Jozefom Majchrákom stretli s Hedvigou po prvýkrát, sme si ešte stále nechávali priestor pre pochybnosti, aby sme sa nedali ničím oklamať. Dávali sme jej rôzne vŕtavé otázky aj podotázky a počúvali sme odpovede inteligentnej, vnútorne vyrovnanej študentky, na ktorej nebolo nič nedôveryhodné.

Takisto sme dali preskúmať oficiálne grafologické aj lekárske posudky, ktoré spochybňovali tvrdenia Hedvigy, nezávislým odborníkom a zrazu tak ako domček z karát padli aj ďalšie údajne usvedčujúce dôkazy proti nej.

Po našich zisteniach prišlo tiež isté novinárske zadosťučinenie: aj bulvárny Nový Čas, ktorého redaktorka dovtedy Hedvigu predhadzovala verejnosti ako pochybnú klamárku (že si dovoľuje len tak popíjať kdesi v kaviarni, akoby sa nechumelilo), náhle otočil a spochybnil policajnú verziu.

Objavil sa svedok Zdeno Kamenický, ktorý povedal, že jedným z dvoch útočníkov je syn jeho známych, vtedy 17-ročný Robert Benci. Aj na osobnom stretnutí pôsobil Kamenický ako reálny a dôveryhodný človek, nie ako niekým podstrčená osoba. Písalo sa aj o skinhedskom podhubí v Nitre, ktoré bolo v tom čase znepokojivo aktívne, skinhedi podpaľovali autá a útočili na deti či mladých ľudí.

V lete 2007 sa tak definitívne zmenila atmosféra, Hedviga bola stále pre štátne inštitúcie klamárkou, ale čoraz väčšia časť verejnosti verila, že polícia pochybila a ona nemusí klamať. Mladá študentka sa tak po niekoľkomesačnej nočnej more, keď jej okrem priateľa, rodiny, advokáta a najbližších priateľov, neveril vôbec nikto, mohla konečne nadýchnuť.

Dokonca aj policajný prezident Ján Packa vtedy pred novinármi priznal, lepšie povedané, preriekol sa, že Hedvigu Malinovú možno naozaj zbili, ale nie tak, ako opísala. Najvyššie miesta tak rok po útoku aspoň na chvíľu pripustili, že nie je klamárka, ale obeť útoku, ktorá si jeho priebeh zle zapamätala.

Dokonca aj policajný prezident Ján Packa vtedy pred novinármi priznal, že Hedvigu Malinovú možno naozaj zbili, ale nie tak, ako opísala. Zdieľať


Pre Fica a Kaliňáka nabrali veci nepríjemný spád, premiér sa preto poponáhľal s konšpiratívno-slotovským vyhlásením, že údajné napadnutie Hedvigy malo vyústiť do pádu jeho vlády. O pár dní zakročil generálny prokurátor Dobroslav Trnka, ktorý si vyžiadal vyšetrovací spis a vytvoril nový pátrací tím.

Ako sa chcel štát vyklamať

Trnka predstieral akčnosť, neskôr tvrdil, že jej zbitie či nezbitie je „skutkovo banálna kauza“. Bola natoľko „banálna“, že ju riešil sedem rokov, až kým 2. apríla 2014 (viac by sa však hodilo 1. apríla) generálna prokuratúra obžalovala Hedvigu z trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy.

To, čo sme zažili medzitým, bola fraška, ktorá nebola dôsledkom iba čistého babráctva, ale najmä krvopotnej snahy zahmliť, čo sa stalo 25. augusta 2006. A tak nám jeden deň predostreli ďalší lekársky znalecký posudok, tentoraz z pera dekana Lekárskej fakulty UK Petra Labaša, ktorý mal na ňom pracovať niekoľko mesiacov spolu s tímom 12 lekárov. V kolektívnej práci odborníkov mali dospieť k záveru, že Hedvigine zranenia zrejme nesúviseli s napadnutím.

Následne však niektorí lekári z Labašovho tímu vyhlásili, že buď na posudku nepracovali vôbec, alebo len podali všeobecné vysvetlenie bez toho, aby poznali konkrétny prípad. Keď som sa vtedy pokúšal stretnúť s dekanom, ten nepôsobil celkom vyrovnaným dojmom: najskôr súhlasil, potom ma zavolal na stretnutie k sebe ráno o šiestej, potom to z iných dôvodov zrušil. Labaš chcel Hedvige dokázať samozbitie, napokon sa mu podarilo v rekordnom čase samozrušenie svojho posudku.

To sa písal ešte rok 2009.

Keďže akcia s Labašom príliš nevyšla, našli sa dvaja psychiatri, Miroslav Čerňan a Elena Mokrášová, ktorí navrhli Hedvigu zavrieť do ústavu, aby sa tam skúmal jej duševný stav. To sa písal rok 2012. Ani to celkom nevyšlo, reakciou bolo pobúrenie časti verejnosti, zmobilizovala sa aj medzinárodná komunita psychiatrov, ktorí to označili za neprípustný príklad „zneužitia psychiatrie“.

Dekan Labaš chcel Hedvige dokázať samozbitie, napokon sa mu podarilo v rekordnom čase samozrušenie svojho posudku. Zdieľať


Hedvige vtedy prvýkrát napadlo, že už tu nemôže žiť. Raz za ňou prišli policajti, bola už presvedčená, že ju berú na psychiatriu. Vtedy mne a kolegyni Eve Čobejovej v rozhovore povedala: „V tú noc po policajnej návšteve sa obe deti zobudili s plačom. Zobrali sme ich do spálne a tam sme všetci plakali.“ Po ďalšej návšteve policajtov v civile pochopila, že už tu nikdy nebudú mať pokoj: „Zvykla som si, že ma ponižujú ako občana. Ale na to, aby ma ponižovali ako matku pred mojimi deťmi, si nemienim zvyknúť. Pokoj mojich detí je to najcennejšie, čo na tomto svete mám.“

V tejto chvíli je tak vedenie polície aj prokuratúry vďačné, že po rokoch právneho nihilizmu a vďaka rozhodnutiu Hedvigy, ktorá sa napokon presťahovala s rodinou do Maďarska, už nebude potrebovať žiadnych Horákov, Kónyov, Čerňanov, Mokrášové, Trnkov, Labašov, že sa to celé skončilo.

Kto je skutočný víťaz

Za tie roky som videl Hedvigu a jej manžela Petra ešte niekoľkokrát. Prešiel som viacerými štádiami, od podozrievania cez pozorovanie až po obdiv. Obdiv, ktorému treba dať slová.

Keby v to hrozné ráno prepadli dvaja nitrianski skinhedi inú vysokoškolskú študentku, ktorú by potom vedenie štátu vyhlásilo pred všetkými za klamárku, a ďalšie mesiace by sa jej posmievali bulvárni novinári, dnes by z nej bola rozorvaná osoba, ak nie ľudská troska.

Osudová náhoda si však vybrala mimoriadne silnú ženu, ktorá neupadla do žiaľu ani do sebaľútostivého konšpirovania, ale postavila sa nešťastiu čelom. Aj keď zúfala, zachovávala si zdravý rozum a elementárnu dôveru v ľudí navôkol vrátane cudzích novinárov. Vedela, že na to, aby prežila ten nerovný boj, nestačí mať iba pravdu. Preto sa nebála hovoriť s médiami, zároveň si strážila hranicu, kam ich nikdy nepustí.

Osudová náhoda si však vybrala mimoriadne silnú ženu, ktorá neupadla do žiaľu ani do sebaľútostivého konšpirovania, ale postavila sa nešťastiu čelom. Zdieľať


Z výbornej študentky sa časom stala matka, ktorá do tohto, pre seba neprajného sveta, priviedla tri deti. Jej šťastím bol Peter, ktorý s ňou pretrpel to najhoršie, ktorý spolu s ňou takisto stratil všetky ilúzie, ale veril milovanej osobe a neváhal si ju vziať za manželku. Hoci vedel, že bude žiť s trestne stíhanou osobou s doživotnou pečaťou. Jej šťastím boli tiež jej rodičia aj advokát.

Z tej diaľky sa mi však občas zdalo, že oporou nie sú ani tak oni jej, ale ona im. Ako novinár som vlastne nezažil nič krajšie.

Viem, že Robert Kaliňák sa dnes spokojne usmieva. On má však mierku víťazstva, ktorá nás nemusí trápiť. Hedviga Malinová-Žáková sa na neho pozerá z výšky, o ktorej žoviálny sympaťák ani netuší, že vôbec existuje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo