Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

František Mikloško

Slovensko stále hľadá nepriateľa, chýba nám duchovný program (video + text)

Rozhovor s Františkom Mikloškom, ktorý hodnotí 30 rokov slovenskej štátnosti z hľadiska politického, ale aj spoločenského a kultúrneho.

František Mikloško v rozhovore, ktorý vznikol pri príležitosti 30 rokov Slovenskej republiky, opisuje dilemy, ktorým pri vzniku samostatného Slovenska čelil. Dozviete sa, prečo tvrdí, že Slovensko je stále vnútorne rozdelené, a prečo nám chýba pozitívna jednotiaca idea, ktorú nahrádzame hľadaním nepriateľa.

František Mikloško tiež hodnotí, ako sme sa za 30 rokov samostatnosti vyvíjali politicky a prečo nám počas tohto obdobia chýbali v politickom spektre viacerí pozitívni lídri. Zamýšľa sa tiež nad príbehom rozvoja Slovenska na umeleckom či intelektuálnom poli a, samozrejme, veľká časť rozhovoru hodnotí rolu cirkvi v období slobody.

Rozhovor v neskrátenej podobe si môžete vypočuť alebo pozrieť na Postoj TV.

Keď pred 30 rokmi vznikla Slovenská republika, boli ste pri tom osobne a KDH vtedy nebolo stúpencom delenia spoločného štátu s Čechmi. Ako si dnes spomínate na dilemy, ktoré ste v tom čase museli vyriešiť?

V prvom rade treba poznamenať, že si pripomíname dve výročia. Výročie rozdelenia spoločného štátu a výročie vzniku samostatného Slovenska.

Kým v Česku si skôr pripomínajú 30. výročie rozdelenia, smútia a stále oslavujú 28. október, keď v roku 1918 vzniklo Československo. Hlásia sa k tejto štátnosti, ktorá má svoje korene ďaleko v minulosti, v Českom kráľovstve.

My podľa mňa ani presne nevieme, čo vlastne slávime. Časť ľudí sa zamýšľa nad tým, ako a prečo sme sa rozdelili. V prvom rade si však pripomíname 1. január 1993, keď vznikla Slovenská republika.

Som presvedčený, že táto udalosť je prejavom vnútorného napredovania slovenského národa, pretože v tomto prostredí národ až vznikom vlastnej štátnosti získava pocit, že je sebavedomou súčasťou európskeho celku.

Na druhej strane je pravdou aj to, že vznik Slovenskej republiky až tak neoslavujeme, prvého januára sa spontánne nezastavíme a nepovieme si, že toto je dôležitý okamžik. Je to však aj naša vlastnosť: národné udalosti nezvykneme veľmi oslavovať.

Aké sú teda vaše osobné spomienky na vznik Slovenska?

Dva roky som bol na čele delegácie, ktorá rokovala o budúcej podobe štátu. Snažili sme sa nájsť nejaký spôsob prerozdelenia kompetencií, aby sa v tom tie dva národy cítili dobre. Toto bola slovenská požiadavka, lebo Česi brali Československo ako svoje, ako jeden celok a necítili potrebu emancipovať sa.

Snahy o prerozdelenie kompetencií však nikam neviedli. Napriek tomu, že prieskumy verejnej mienky ukazovali, že Slováci sa nechcú rozdeliť, vnímal som na Slovensku vnútornú tendenciu k samostatnosti.

Nakoniec k tomu došlo veľmi rýchlo. Republika sa rozdelila za pol roka. Treba si pri tom všimnúť dva momenty. Po deklarácii o zvrchovanosti podal prezident Václav Havel demisiu. Havel bol vyznávač Československej republiky.

Maďarský prezident Árpád Göncz mi raz hovoril, že roku 1956 bol v revolúcii, dostal za to doživotie a vo svete je známy spisovateľ a prekladateľ, Lech Wałęsa je zas zakladateľom slávnej Solidarnośći a je nositeľom Nobelovej ceny za mier, ale Západ si ako reprezentanta celého postkomunistického priestoru vybral Václava Havla.

Západ si však Havla nevybral len preto, že by poznal jeho vynikajúce texty, ale aj preto, že Československo bolo vnímané ako možný vzor pre celý región. Vyplývalo to aj z odkazu masarykovskej Československej republiky, ktorá existovala v čase, keď v Maďarsku či Poľsku vládli autoritárske režimy.

Václav Havel, ktorý pochádzal zo starej pražskej rodiny, nechcel byť pri rozdelení Československa, a keď k tomu už muselo dôjsť, nechal to na iných.

Rozdelenie Československa teda nebola jednoduchá záležitosť, jednotné Československo bolo okrem kultúrnej a spoločenskej aj veľkou politickou silou – okrem Poľska a pri delení Juhoslávie to bol najväčší štát v regióne.

Nakoniec však k rozdeleniu celkom rýchlo došlo.

Áno, a je to do istej miery zaujímavé, ale nie až také prekvapujúce, lebo tak sa vyvíjali slovenské dejiny. V októbri roku 1918 väčšina obyvateľov Slovenska ani nevedela, že už patríme do Československa, a keby bolo referendum, ktovie, ako by dopadlo.

Štrnásteho marca 1939 prišiel Tiso od Hitlera a parlamentu povedal, že buď vznikne samostatný štát, alebo nás podelia medzi Poľsko a Maďarsko. Z večera na ráno snem rozhodol, že vznikne slovenský štát.

Zdá sa teda, že je nejakou zákonitosťou našich dejín, že o nás musia rozhodnúť politici, že ľudia nemajú dostatočne jasno v tom, čo chcú. Politici rozhodnú a ľudia sa prispôsobia.

Považujete za problém fakt, že o rozdelení Československa nebolo referendum?

Referendum by nič nevyriešilo, len by v krajine spôsobilo ešte väčší chaos. To, že nebolo, však má jeden veľmi vážny dôsledok. Ak by referendum s akýmkoľvek výsledkom prebehlo, ľudia by oveľa viac cítili zodpovednosť za nový štát, pretože sa k jeho vzniku aj osobne vyjadrili. Takto sme si z komunizmu preniesli pocit, že „tí hore“ o nás rozhodujú a my si žijeme svoj život.

Je tu však ešte jedna kľúčová vec. Keď 17. júla 1992 prebehlo hlasovanie o deklarácii o zvrchovanosti, tak HZDS a SNS vymysleli, že budeme hlasovať podľa mena. To bolo veľmi nekorektné, lebo v priamom televíznom prenose sme sa museli jednotlivo vyjadriť, či sme za alebo proti zvrchovanosti Slovenska.

Chceli tým vytvoriť na poslancov verejný tlak.

Áno a zároveň nás chceli postaviť na spoločenský pranier, ukázať na nás prstom a povedať, že títo ľudia boli proti krajine. Toto nám potom pripomínali celé desaťročia a nesie sa to dodnes.

Inzercia

Tí, ktorí vtedy zakladali štát, si však neuvedomovali, že v tej chvíli delia aj Slovensko – na verných Slovákov a na nepriateľov Slovenskej republiky. Toto je ešte kľúčovejší moment vývoja od 1. januára 1993: krajina bola rozdelená a do tábora nepriateľov Slovenska nás vtlačila vtedajšia vládna garnitúra.

Aj preto sa 1. január na Slovensku spontánne neoslavuje ako moment, od ktorého konečne žijeme tak, ako chceme. Spoločnosť si doteraz udržuje v pamäti moment nepriateľstva. Po hlasovaní o deklarácii zvrchovanosti sa to ukázalo. Keď Ján Čarnogurský vychádzal z parlamentu, ľudia ho fyzicky napadli a Vladimír Mečiar povedal: Nechajte ich odísť do minulosti.

Na tomto vznikla Slovenská republika a doteraz je obrovský problém nájsť niečo, čo nás spája, aby táto republika bola naším spoločným dielom.

Čo dnes hovoríte ľuďom, ktorí vám vyčítajú, že ste boli proti samostatnému Slovensku?

Hovorím im, že dnes by som v tej situácii hlasoval rovnako a nie je na tom nič protislovenské. Žijem tu celý život, Slovensko mám rád, nikdy mi ani nenapadlo, že by som mal odísť niekam inam, a myslím si, že pracujem pre Slovensko nezištne.

Treba si však uvedomiť, že v tom čase sme boli my, Česi aj Slováci, priatelia. Priatelia z disentu. Mali sme spoločný cieľ v zápase s režimom, veľa sme preto trpeli, hlavne českí disidenti, po páde režimu sme spolu chceli budovať demokraciu. Bol som vtedy plný slobody, ale neuvedomil som si, že v tej chvíli už vyrastá nacionálny prúd.

Cítil som potrebu byť konzekventný a kontinuálne pokračovať vo svojej spolupráci s Čechmi, s ktorými nemám najmenší problém.

To, že nás potom nacionalisti vytlačili, je skôr ich problém, lebo keď v normálnych krajinách, ako je Belgicko či Kanada, neprejde referendum o samostatnosti nejakého územia, tak ľudia, ktorí boli proti, fungujú s ostatnými normálne spolu ďalej.

Stala sa však ešte iná vec. V novembri 1989 na seba zodpovednosť zobrali nezávislí intelektuáli, ochranári a boli sme pri tom aj my kresťania. Komunisti aj ľudia, ktorí komunizmu nadbiehali a čakali, ako to dopadne, sa zrazu mocensky ocitli na vedľajšej koľaji.

My sme rozdeľovali funkcie. Rok a pol pred novembrom 1989 som bol nezamestnaný a odrazu som bol najvyšším ústavným činiteľom v Slovenskej republike, predsedom Slovenskej národnej rady. Revolúcia má takéto dôsledky, tí, ktorí sú pri tom, potom rozdávajú karty.

Druhú stranu najlepšie charakterizuje komunistický spisovateľ Vladimír Mináč, ktorý povedal: Ako komunista som v živote zlyhal, ako Slovák stojím na prahu novej budúcnosti. Tento výrok ukazuje, že komunisti veľmi rýchlo našli spôsob, ako nás vytlačiť. Rýchlo nás označili za Čechoslovákov, slobodomurárov... Zatlačili nás do zradcovstva, ale bol za tým aj mocenský zápas. Našli rétoriku, ktorou nás mocensky vytlačili, a snažili sa o to, aby sme si nemohli ani nárokovať, že sme v novembri 1989 niečo riskovali.

Sú zásadné problémy súčasného Slovenska spojené s tým, akí ľudia s akými motiváciami samostatné Slovensko zakladali, ako hlása jedna zo známych masarykovských myšlienok?

Okrem tejto myšlienky je tam prepletená ešte jedna vec. V období komunizmu sme vedeli, že komunisti sú náš nepriateľ. Vedela to v zásade celá spoločnosť, dokonca aj straníci museli mať takú disciplínu, že vedeli, že ani v strane nie sú úplne slobodní. Mali sme teda nepriateľa.

V novembri 1989 sme zrazu stratili nepriateľa. Mať nepriateľa je ťažké, ale nemať ho je ešte ťažšie, pretože v slobode musíte ukázať, kto ste, musíte ju naplniť svojou tvorivosťou, plánmi a ideálmi, spoluprácou. Videl som, ako rýchlo sa šok zo slobody nahradil potrebou mať nepriateľa.

Prvými „na rane“ sa stali Maďari – jazykový zákon z dielne Matice slovenskej o tom, že Maďari tu musia rozprávať len po slovensky. Súhlasilo s tým 80 percent Slovákov. Toto sme v parlamente ustáli za cenu veľkých zápasov.

Potom prišli na rad Česi – vládnime si sami, dosť bolo Prahy, do Havla hádzali vajíčka. Potom sa tento problém vyriešil, vznikla republika, ale aj ďalšie obdobie bolo o hľadaní nepriateľa nato, aby sme boli jednotní.

A dnes to tu máme znova. Máme Brusel, Ameriku, chýba nám niečo pozitívne, čo by nás spájalo. Existenciálny problém Slovenskej republiky aj po 30 rokoch existencie spočíva v tom, že nemáme duchovnú doktrínu štátu. Nevieme si povedať, kým sme, čo chceme rozvíjať a čím chceme zaujať svet.

My Slováci však máme obrovskú charizmu a najlepšie nám to predložil pápež František. Všetky jeho prejavy počas návštevy na Slovensku obsahovali náš duchovný program. Pomenoval nás ako Stredozem, kde sa pohybujú dobroprajní ľudia, ktorí nechcú mať nepriateľa. Pápež zároveň povedal, aby sme svoje nádherné hory prekročili a otvorili sa svetu. Buďte slobodní, buďte tvoriví a veďte dialóg, hovoril pápež. A povedal, že Slovensko je poézia.

V ďalšej časti rozhovoru sa dozviete:

Celý rozhovor s Františkom Mikloškom si môžete vypočuť vo forme podcastu alebo pozrieť na Postoj TV.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.