„Macron sa zbláznil?“ rečnícky či možno naozaj sa pýtal Ondřej Neff na portáli Neviditelný pes v reakcii na slová francúzskeho prezidenta, že Rusku bude treba dať bezpečnostné záruky.

Odhliadnuc od toho, že Macronov prejav mohol predniesť i Lavrov v jednej zo svojich pokojnejších chvíľ, bezpečnostné záruky akéhokoľvek druhu pre kohokoľvek sú v dnešnej situácii viac-menej neuskutočniteľné. Vyžadujú si určitú minimálnu vzájomnú dôveru, ktorou jednoducho nedisponujeme.

Napriek tomu ma Macron až tak neprekvapil. Nie je blázon, je to len Francúz a spôsob, akým Francúzsko vidí svetovú politiku, sa zásadne líši od spôsobu, akým ju vidí stredná Európa.

Európa je dostatočne veľká na to, aby jej rôzne periférie mali úplne odlišné záujmy a priority. A Francúzsko, ktoré leží priamo na pobreží Atlantického oceánu, sa nikdy zvlášť nezaujímalo o dianie v strednej a vo východnej Európe.

Krátke medzivojnové obdobie, keď boli štáty ako Československo, Poľsko a Rumunsko fixované na francúzske bezpečnostné záruky, sa pre tieto klientské štáty skončilo katastrofou. (Neopakovať! Bez ohľadu na to, akú peknú pesničku o spoločnej armáde EÚ počujeme z Bruselu.)

Kto je protivník?

Z pohľadu Paríža je hlavným konkurentom a protivníkom Francúzska na globálnej scéne anglosaský svet, nie Rusko alebo Čína. Platí to už od čias dynastie Plantagenetovcov a s výnimkou relatívne krátkeho obdobia vzostupu a pádu Nemecka (1870 – 1945) sa za posledných sto rokov nič nezmenilo. Na rozdiel od napoleonských čias dnes medzi Britániou a Francúzskom explicitne nehrozí horúca vojna, ale boj o tento „mäkký“ vplyv je o to ostrejší, od kultúry cez ekonomiku až po diplomaciu. Ten v minulosti nebol taký dôležitý, ale dnes je celosvetovým ekvivalentom hokejovej ligy.

V drvivej väčšine týchto zápasov o vplyv ťahajú Francúzi za kratší koniec a vedia to. Je ich oveľa menej ako Anglosasov, nemajú ani zďaleka také bohatstvo a ich jazyk má dnes len zlomok svetovej prestíže, akej sa tešil pred sto rokmi.

Majú lepšie pečivo a lepšie rýchliky, ale v lukratívnych oblastiach, ako je IT, im veľmi ušiel vlak a bývalé francúzske kolónie sú skôr zdrojom nevítaných nevzdelaných ľudí na gumených člnoch než kvalifikovanej pracovnej sily, ktorá by posunula modernú znalostnú ekonomiku na vyššiu úroveň. Dokonca aj výnimky ako frankofónny libanonský kresťan Nassim Nicholas Taleb niekedy potvrdzujú pravidlo (sám Taleb sa usadil v Amerike a píše v angličtine).

Na rozdiel od Madridu, Ríma či Lisabonu sa však v Paríži s týmto definitívnym úpadkom svojho mocenského postavenia ešte nezmierili a snažia sa proti nemu bojovať, ako sa len dá.

Stredná Európa iba ako pozadie

V rámci EÚ, kde má Francúzsko ako „štát tvrdého jadra“ významný vplyv, to znamená najmä presadzovanie francúzskeho byrokratického modelu riadenia proti štátom ako Česká republika alebo Estónsko, ktoré by uprednostnili voľnejší trh. Súdiac podľa neskutočného množstva dokumentov vydaných (frankofónnym) Bruselom, francúzska stratégia už v tomto smere dosiahla značný úspech. Na globálnej scéne sú to potom najrôznejšie iniciatívy, ktoré idú proti zámerom anglosaských mocností „oblúkom“.

Macronova výzva na poskytnutie bezpečnostných záruk Rusku patrí do tejto kategórie „oblúkových iniciatív“. Jej podstatou sú dve posolstvá: Sme tu aj my Francúzi a máme vám čo povedať, počujete? a Nie sme podržtašky Washingtonu, jasné?

Našim ušiam potom toto posolstvo ani nie je určené, respektíve Macronovi pravdepodobne ani nenapadlo upraviť ho alebo zjemniť pre naše publikum. Najneskôr od rozpadu Rakúsko-Uhorska bola stredná a východná Európa pre Francúzsko skôr kulisou diania udalostí než rovnocenným spoluhráčom (a protihráčom).

Je to ich právo, ale naším právom je držať sa ďalej od iniciatív ako „federálna Európa“ a „spoločná armáda EÚ“, ktoré by výrazne posilnili francúzsky vplyv v Únii. Hlavným cieľom týchto integračných iniciatív je práve znížiť vplyv malých štátov – teda aj nás – na rozhodovanie v EÚ, aby ich námietky a názory neprekážali veľkým štátom, ako je Francúzsko.

Ak pripustíme stratu nástrojov, ako je právo veta, ešte väčšiu výhodu získajú práve (už aj tak dosť silné) veľké štáty, ktoré môžu medzi sebou ľahko vytvoriť blokujúcu menšinu, proti malým štátom, ktoré by museli na rovnaký účel vytvoriť veľmi veľké a nestabilné koalície.

A čo naše záujmy?

Podobne ako migračná kríza, aj rusko-ukrajinská vojna podľa môjho názoru ukázala, že rozdelenie Európy na Západ a Východ je stále veľmi živé. To, čo „my“ považujeme za nebezpečné alebo kriticky dôležité (ruská alebo islamská expanzia, obranyschopnosť kontinentu), západoeurópski politici v priemere až tak veľmi neriešia. A to, čo považujú za nebezpečné alebo kriticky dôležité oni (klimatické zmeny, rôzne hry o globálny vplyv a prestíž), vyvoláva na východ od Šumavy len vlažné reakcie.

To je prirodzený stav každej skutočne rozmanitej komunity. Musíme sa však pripraviť na to, že akákoľvek skutočná rozmanitosť, t. j. názorová rôznorodosť, vyvolá snahy o jej potlačenie a že v tejto hre budeme opäť ťahať za kratší koniec „my východniari“, pretože voči Francúzom alebo Nemcom sme v podobne nevýhodnom postavení ako oni voči skutočne globálnym hráčom typu USA a Čína.

Prosím, toto nie je z mojej strany výzva na kapituláciu, práve naopak: je to výzva, aby sme sa pevne držali našich vlastných červených línií vrátane našej vlastnej migračnej politiky a práva veta. Znamená to však, že si netreba robiť ilúzie o „jednote v mnohosti“, ako sa hovorí v slogane EÚ. Mnohosť v EÚ prirodzene existuje (a existovala aj pred ňou), ale akákoľvek jednota sa v takejto spleti jazykov a kultúr dá presadiť len silou.

S tým máme bohaté historické skúsenosti. A nemali by sme riskovať, že niektorá z budúcich generácií si ich zopakuje.

Pôvodný text: Macron prostě jedná jako Francouz. Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.