Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
08. december 2022

Konšpirátori z loveckého zámočka

Čomu veria odhalení nemeckí pučisti

V jednej z najväčších protiteroristických akcií v dejinách Nemecka zadržala polícia 25 podozrivých z pripravovaného prevratu.

Čomu veria odhalení nemeckí pučisti

Nemecká polícia odvádza vodcu pučistov a člena šľachtického rodu Heinricha XIII. Reußa. Zdroj: TASR/AP

Nemecká polícia vykonala jednu z najväčších razií v dejinách. Tritisíc policajtov zadržalo 25 osôb, ktoré údajne plánovali puč a nastolenie novej vlády. Obvinených je 52 osôb, medzi podozrivými je bývalá poslankyňa nacionalistickej AfD aj princ, ktorý sa mal údajne stať novým prezidentom. Devätnásť osôb už bolo vzatých do vyšetrovacej väzby.

Novou hlavou štátu sa mal stať Heinrich XIII., princ Reuß. Šľachtic už v minulosti popieral existenciu spolkovej republiky a z prvej svetovej vojny vinil Židov. Medzi príbuznými má povesť pomätenca, hovorí sa o sympatiách k ezoterizmu a finančných problémoch. Konšpirátori sa stretávali na jeho loveckom zámočku, tvrdí polícia. Podozriví sú obvinení z terorizmu.

Údajní pučisti pochádzajú z prostredia takzvaných ríšskych občanov (Reichsbürger). Nachádzajú sa medzi nimi bývalí vojaci, lekár aj sudkyňa a bývalá poslankyňa za AfD Birgit Malsack-Winkemann. Podľa vyšetrovateľov sa počas pandémie snažili aj systematicky loviť nových členov medzi antivaxermi.

Ríšski občania veria, že spolková republika ako štát neexistuje, je len akousi eseročkou zriadenou USA na okupáciu Nemecka. Namiesto toho je podľa nich právoplatným nemeckým štátom naďalej Nemecká ríša. Ale toto prostredie je veľmi rozdrobené, nevie sa ani len zhodnúť na tom, o ktorú Nemeckú ríšu ide.

Nemecký štát sa totiž od založenia v roku 1871 až do porážky Tretej ríše v roku 1945 nazýval Deutsches Reich, nezávisle od toho, či bola reč o cisárstve, republike či o nacistickom štáte. Preto aj dnešní ríšski občania siahajú od monarchistov po otvorených neonacistov – kým niektorí tvrdia, že naďalej pretrváva Tretia ríša, iní sa odvolávajú na Weimarskú republiku či dokonca wilhelmovské cisárstvo. Aj právoplatné hranice Nemecka preto podľa niektorých sú tie z roku 1937, 1938 alebo podľa iných dokonca z roku 1914.

Takto po Nemecku pobehujú azda desiatky či stovky „právoplatných“ monarchov či kancelárov. Celkovo sa počet „ríšskych občanov“ odhaduje na vyše 16-tisíc.

Jedného z nich stretla satirická relácia ZDF Heute show už pred šiestimi rokmi. Udivenému reportérovi tam „ríšsky kancelár“ Norbert Schittke vysvetľoval, že Kohl je v skutočnosti Žid, Angela Merkelová je jeho dcérou, ktorú vycvičila východonemecká STASI v tom, ako „mučiť ľudí a unášať deti“, a že Nemecko sa nachádza vo vojne so 64 krajinami sveta.

V druhej svetovej vojne pomáhali podľa Schittkeho mimozemšťania z hviezdy Aldebarán, ktorí v Nemecku stavali lietajúce taniere, a existujú chodby do stredu zeme, ktoré „vedú až ktoviekam, ani ja som tam ešte nebol“, ako uisťuje „kancelár“. Okrem toho môže vláda všetkých vystopovať cez občiansky preukaz a všetci občania spolkovej republiky sú otrokmi, pretože v preukazoch majú napísané mená veľkými tlačenými písmenami.

Toto všetko znie skôr ako prípad pre psychiatra než pre kukláčov.

No nie vždy sú ríšski občania len neškodnými bláznami. V roku 2016 jeden z nich zastrelil policajta, keď ten prišiel zhabať nelegálne držané zbrane. A iní slovne či dokonca fyzicky napádajú štátnych zamestnancov, policajtov či úradníkov.

Nestabilná republika

Predstava, že by v strednej Európe malá skupina radikálov dokázala násilne prísť k moci, neznie práve realisticky a ani „ríšski občania“ v Nemecku nikdy nemali blízko k tomu, aby skutočne zvrhli vládu. Stojí však za nimi tradícia, ktorá v minulosti bola reálnym ohrozením.

Hoci si dnes väčšina Európanov spája prevraty vojenskými či polovojenskými útvarmi skôr s Latinskou Amerikou alebo možno ešte Gréckom či Tureckom, aj v medzivojnovom Nemecku boli pokusy o zvrhnutie republiky takmer na dennom poriadku.

Nová ústava ešte ani nebola napísaná, keď na prelome rokov 1918/1919 vypuklo v Berlíne takzvané Spartakovo povstanie (Spartakusaufstand). Po zosadení cisára pretrvával konflikt medzi umiernenými demokratmi a radikálnou ľavicou, ktorá chcela v revolúcii pokračovať a zaviesť diktatúru proletariátu.

V decembri jednotky „ľudovej námorníckej divízie“ vzali sociálnodemokratického politika Otta Welsa za rukojemníka, aby prinútili vládu k vyplateniu žoldu. Prezident Friedrich Ebert žiadal, aby proti únoscom zakročila polícia, čo nový šéf polície Emil Eichhorn, ktorý sa od SPD spolu s ďalšími radikálmi počas vojny odštiepil, odmietol.

Ebert preto Eichhorna zosadil. Radikálna ľavica zosadenie vnímala ako kontrarevolúciu a právom sa nazdávala, že s Ebertom môže sen o diktatúre proletariátu pochovať. Ozbrojená vyšla do ulíc, no vinou nejednotnosti a nerozhodnosti svoju príležitosť prebrať moc vo vládnej štvrti zbabrala. Revolucionári sa namiesto toho zabarikádovali v novinárskej štvrti.

Inzercia

Po zlyhaní rokovaní medzi SPD a ultraľavičiarmi vypukli boje, do ktorých zasiahli na strane vlády aj pravicové dobrovoľnícke zbory, takzvané Freikorps. V pouličných bojoch v Berlíne sa rýchlo presadila armáda, ktorá následne zastrelila komunistických lídrov Karla Liebknechta a Rosu Luxemburgovú.

Boj proti boľševikom krátko zjednotil vládu nominovanú sociálnymi demokratmi z SPD s armádou a konzervatívnymi monarchistickými kruhmi, no nemeckej ľavici sa ukázal ako osudný. Ľavica sa trvale rozdelila na prodemokratických sociálnych demokratov a radikálnych komunistov, ktorí rovnako ako nacisti z NSDAP predstavovali antidemokratický a antisystémový prvok.

Kapp, Ludendorff, Hitler

Nová republika tak bola ohrozená z dvoch strán. V marci 1920 sa nacionalisti a protofašisti z okruhu pod vedením generála Lüttwitza a dôstojníka Wolfganga Kappa rozhodli zvrhnúť vládu. Nakrátko dokonca obsadili Berlín, kde armáda odmietla pučistom vzdorovať. Od úspechu ich delil len chlp, pokus sa nakoniec skončil neúspechom pre štrajk úradníkov. Súčasne s Kappom sa komunisti opäť pokúsili násilne prevziať moc tentoraz na západe krajiny, komunistický puč v Porúrí potlačila armáda.

V nasledujúcich rokoch pravicovoextrémistická organizácia Consul zavraždila hneď dvoch reprezentantov „Versaillského poriadku“ – ministra financií Matthiasa Erzbergera (Zentrum) a ministra zahraničných vecí Waltera Rathenaua (DDP), ktorý bol židovského pôvodu.

Inak ako na Slovensku, kde HSĽS lákala prevažne katolíkov, v Nemecku boli zástancami radikálov najmä evanjelici. Kým katolíci volili prevažne Zentrum – prodemokratickú republikánsku stranu, ktorá spolu s liberálmi z DDP a so sociálnymi demokratmi tvorila jednu z bášt novej republiky, pravicoví evanjelici sa zhromažďovali najmä v monarchistickej DNVP (Nemeckej národno-ľudovej strane) a neskôr v NSDAP.

Tá sa pokúsila o prevzatie moci po prvýkrát 9. novembra 1923, keď sa na piate výročie vyhlásenia republiky prívrženci Adolfa Hitlera a generála Ludendorffa pokúsili o puč v Mníchove. Ten sa nakoniec rovnako ako skoršie pokusy skončil neúspechom, o život prišli štyria policajti, jeden okoloidúci a šestnásť nacistov.

Od roku 1924 sa Weimarská republika aspoň čiastočne stabilizovala. Túto krátku stabilitu už pár rokov nato ukončila svetová hospodárska kríza. Vzostup NSDAP po roku 1928 sa udial hlavne na úkor monarchistov, DNVP sa prepadla z 20,4 % hlasov v decembri 1924 na 7 % v roku 1930, kým NSDAP vzrástla z 3 % na 18,3 %.

Monarchistické zmýšľanie napriek tomu pretrvávalo v časti elít aj po roku 1933, najmä v armádnych kruhoch. Svoj politický význam však stratilo a jeho reprezentanti padli za obeť represiám po neúspešnom pokuse zavraždiť Adolfa Hitlera 20. júla 1944. V následných čistkách bolo zavraždených mnoho členov starej šľachtickej elity – okrem iného James Helmuth von Moltke, Erwin von Witzleben, Caesar von Hofacker, Ewald von Kleist či najznámejší Claus von Stauffenberg

V novej spolkovej republike sa mnohí bývalí radikáli umiernili a našli nový politický domov v radoch FDP, CDU/CSU či dokonca SPD. Šľachta bola a je ešte stále nadpriemerne zastúpená v radoch západonemeckej armády, no s antirepublikánskym zmýšľaním sa väčšina jej členov rozlúčila.

Neonacistickú Socialistickú ríšsku stranu (SRP) zakázal nemecký ústavný súd v roku 1952 a s jej zákazom stratila extrémna pravica svoju najdôležitejšiu reprezentáciu v povojnovom Nemecku.

Istý návrat zažili extrémisti po roku 1990. Najmä vo východnom Nemecku dokázala neonacistická NPD ťažiť z nespokojnosti z postsocialistickej transformácie, jej elektorát nakoniec pohltili nacionalisti z AfD. Tá sa od svojho vzniku neustále štiepi, pričom zatiaľ každé štiepenie posilnilo radikálne krídlo strany a väčšina pôvodne umiernených zakladateľov, ako bol napríklad Bernd Lucke, stranu už dávno opustila.

Akokoľvek úsmevne môže pôsobiť skupinka čudákov, ktorá verí v lietajúce taniere a podzemné chodby do stredu zeme, aj jeden terorista dokáže ohroziť stovky ľudí. O to nebezpečnejšie je, že v tomto prípade sa títo radikáli dokázali koordinovať v desiatkach.

So zapletením bývalej poslankyne AfD do chystaného prevratu si aj nemecký Úrad na ochranu ústavy bude musieť položiť otázku, či si nevyžaduje táto strana väčšiu pozornosť silových zložiek. A nielen Nemecko by si malo položiť otázku, ako sa zbaviť radikálov, ktorí sa infiltrovali do štátnych zložiek.

Aspoň verbálnej podpory sa pučistom zatiaľ dostalo z Moskvy. Podľa agentúry TASS sa expremiér Dmitrij Medvedev domnieva, že pučisti „majú pravdu, že Spolková republika Nemecko nemá suverenitu na svojom území, rozhodnutia prijímajú Spojené štáty“.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.