Diskusiu spustil článok politológa Samuela Abraháma v Denníku N, v ktorom autor tvrdí, že „poslanci s vlastnou legitimitou z regiónov by vnímali svoj mandát rozdielne ako dnes, pretože by permanentne čelili otázkam, oprávnenému hnevu či chvále svojich voličov a nezodpovedali by sa len straníckemu šéfovi“.

Autor pokračuje: „V našom parlamente sedí 150 poslancov, ktorí sú pre voličov vlastne anonymní. Nie že by sme nepoznali ich mená. Oni sa však okrem svojich straníckych šéfov, ktorí ich nominovali, nikomu nezodpovedajú. Aj keď niektorí sa hrdia, že sa do svojej funkcie prekrúžkovali, následne nie sú zodpovední ani tým, čo ich prekrúžkovali, a tak svoj mandát vykonávajú voči spoločnosti anonymne a ich zodpovednosť voči spoločnosti je minimálna,“ konštatuje Abrahám.

Ako to napraviť? Abrahám ponúka recept: poslanec, „rovnako ako starosta či primátor, má mať svoje politické ukotvenie v regióne, kde má sídlo, zodpovedá sa svojim voličom a vysvetľuje im, čo pre nich robí a ako hlasoval“.

Poslanci by „museli konať v prospech svojich voličov podobne ako starostovia či primátori“, tvrdí. Je „pravdepodobné, že by v NR SR hlasovali podľa svojho svedomia a vedomia a prinavrátili by vážnosť inštitúcii parlamentu tak, ako to píše a vyžaduje naša ústava“.

Na Abrahámovu tézu kriticky reagoval Richard Sulík, podľa ktorého je jeden volebný obvod „dobrá, správna a funkčná vec“ s tým, že zavedenie 150 volebných obvodov by viedlo k chaosu.

Na Sulíkov komentár Abrahám odpovedá, že „nás predseda SaS vyzýva, aby sme si predstavili tú hrôzu, ak by sa zvolilo 150 poslancov zo 150 obvodov. Nie je to až taká ťažká predstava, pretože presne tak funguje väčšinový volebný systém, ako ho poznáme v USA, Kanade, UK či v Austrálii. A občania týchto krajín to určite nevnímajú ako demokratický deficit“.

I keď Abrahám nepropaguje zavedenie majoritného volebného systému, úderne pointuje: „Zrušme jeden volebný odvod a demokracia zakvitne.“

Abrahám má, samozrejme, pravdu, že v angloamerickom kultúrnom priestore má majoritný systém dlhú tradíciu a ešte stále je relatívne akceptovaný. Rovnako dobre však nepochybne vie, že v stredoeurópskych končinách takmer všetky štáty preferujú pomerový volebný systém, pretože ho považujú za spravodlivejší, a napríklad nemecký ústavný súd sa v uplynulých desaťročiach staval k väčšinovým prvkom v nemeckom volebnom systéme čoraz odmietavejšie.

Prvky väčšinového volebného systému poznáme aj z niekoľkých postsocialistických krajín, no zväčša nie sú práve znakom príkladnej demokratickosti. 

Ešte polemickejšie reaguje na Abrahámovu odpoveď Richard Sulík, ktorý tvrdí:

„Inými slovami, fakt nerozumiem, kto vymyslel tú hlúposť, že volič bude najlepšie zastúpený niekým, kto pochádza z toho istého regiónu. Bez ohľadu na to, že jeho zástupca (...) je iného pohlavia, inej sexuálnej orientácie, iného vierovyznania. Prečo práve geografické kritérium má rozhodovať o vhodnom zástupcovi a žiadne iné?“

Odhliadnuc od faktu, že celý Sulíkov komentár sa nesie v duchu reklamného spotu, prečo práve poslanci SaS sú krajší a múdrejší než ktokoľvek iný, Sulíkove argumenty sú presvedčivé.

Príliš veľa Bratislavčanov?

Jednou z najčastejších sťažností je údajne primalé zastúpenie poslancov z regiónov a príliš silný bratislavský centralizmus.

A skutočne, až 60 poslancov NR SR (40 %) žije v Bratislavskom kraji. A to hoci tamojší podiel na slovenskom obyvateľstve dosahuje len 13 %.

Na druhej strane je tieto dáta potrebné brať s istou rezervou. To, že je niekto v štatistikách vedený ako Bratislavčan, neznamená, že sám sa ním cíti, ani to, že háji záujmy tohto regiónu.

Aký je rozdiel medzi dvoma expremiérmi Smeru Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim? Rozdielom je, že Robert Fico je Bratislavčan. To môže niekoho prekvapiť, napokon, expremiér sa tým sám nikdy nechválil a aj väčšina Bratislavčanov ho asi nikdy nepovažovala za „svojho“. Ak by to bolo len o Bratislave, „Bratislavčan“ Robert Fico by sa premiérom azda nikdy nestal, Bratislavský bol jediným krajom, v ktorom v roku 2006 nevyhral Smer, ale SDKÚ. Nebyť hlasov zvyšku Slovenska, teraz niekedy by asi prezidentka vymenovala siedmu vládu Mikuláša Dzurindu.

Zato napríklad vo Ficovom rodnom okrese Topoľčanoch už v roku 2006 Smer získal 40 % hlasov.

Čo chcú voliči?

Nejednému voličovi súčasný volebný systém vyhovuje – prečo by napríklad nemal môcť bratislavský volič voliť do parlamentu primátora Hlohovca či exprezidenta v Poprade, ak ich považuje za schopných kandidátov? A naopak, prečo by Topoľčanci nemohli voliť najslávnejšieho syna svojho mesta len preto, že ten žije v Bratislave?

Zmyslom parlamentu predsa nie je v prvom rade tvoriť štatisticky reprezentatívku vzorku spoločnosti, ale funkčnú legislatívu, ktorá produkuje dobré, teda spravodlivé zákony. Ak by cieľom bolo vytvoriť parlament zodpovedajúci aritmetickému priemeru spoločnosti, najjednoduchším spôsobom by bolo podľa vzoru antického Grécka obsadenie parlamentu losovať. Ale to akosi neznie ako presvedčivé riešenie.

Jedným zo záujmov spoločnosti napríklad môže byť, aby poslanci boli vzdelanejší, než je priemer spoločnosti, najmä v právnych otázkach. Vo väčšine parlamentov sveta preto právnici tvoria nemalý podiel poslancov, v Nemecku napríklad viac než sto (zo 735), celkovo má vysokoškolské vzdelanie až 88 % nemeckých poslancov. V predošlom parlamente tvorili právnici dokonca 21 % osadenstva.

Aj v slovenskej Národnej rade podiel právnikov výrazne presahuje priemer, zo 150 zvolených poslancov bolo v roku 2020 napríklad až 17 právnikov (11 %). V slovenskom parlamente je tak napríklad takmer rovnako veľa právnikov ako ľudí bez vysokoškolského vzdelania (20). Počet vysokoškolsky vzdelaných poslancov dokonca dosahuje 130 osôb alebo 87 % poslancov.

A to aspoň sčasti vysvetľuje aj nadmerné zastúpenie „Bratislavčanov“. Je globálne bežným trendom, že sa ľudia z vidieka sťahujú do veľkých miest, obzvlášť vtedy, ak hľadajú lepšiu prácu či vzdelanie.

Iné to nie je ani na Slovensku, ale keďže veľkomiest na Slovensku nie je práve veľa – teda: sú dve –, veľká časť študentov samozrejme skončí v Bratislave. A keďže sa tu nachádzajú aj ministerstvá a iné štátne inštitúcie, tí s politickou ambíciou tu často už zostanú – nezávisle od toho, či sami pochádzajú z Bratislavy, Brezna či Trebišova. A ak sa jedného dňa rozhodnú kandidovať, v Bratislave už často majú trvalý pobyt a už sú z nich tí štatistickí Bratislavčania.

To dokazujú aj štatistiky. Kým v celoslovenskom priemere 18,4 % občanov má vysokoškolské vzdelanie, v Bratislavskom kraji to je 31,7 % a v Bratislave I dokonca 48,7 %. Nie preto, že by Bratislavčania boli inteligentnejší než zvyšok Slovenska, ale preto, že Bratislava priťahuje šikovných ľudí z celej krajiny.

Menej hlasov, viac mandátov

To však nerobí požiadavku väčšieho zastúpenia regiónov nelegitímnou. Väčším problémom však je, že čím viac volebných obvodov je, o to väčšie je nebezpečenstvo, že dôjde pri výpočte mandátov k porušeniu princípu proporcionality a niektorá strana dostane viac mandátov, než jej podľa pomeru hlasov prislúcha.

V krajinách s viacerými volebnými obvodmi je to bežným problémom. Azda najznámejším príkladom sú USA, kde v roku 2016 Trump vyhral prezidentské voľby, hoci získal menej hlasov než Clintonová.

Ale ani v Európe nie je tento problém nemožný, v Nemecku sa počas volebnej noci 2021 diskutovalo, kto vlastne bude víťazom volieb, ak náhodou CDU/CSU získa o pár hlasov menej než SPD, ale o mandát viac.

A aj v susednej Českej republike voľby 2021 skončili s pozoruhodným výsledkom – hoci koalícia SPOLU vyhrala voľby a získala 27,8 % hlasov, v snemovni má len 71 poslancov, teda o jedného menej než Babišovo ANO s 27,1 %.

Abrahám tvrdí, že v „pomernom systéme na Slovensku, kde by bolo viac obvodov, by táto anomália nemusela nastať, pretože by sa priebežne mohlo prepočítavať, koľko poslancov by sa podľa počtu obyvateľov v jednotlivých obvodoch volilo do NR SR“.

Ale jedným z problémov je, že volebná účasť na Slovensku je pomerne heterogénna. Najvyššia je v Bratislavskom (2020 – 73,06 %) a Žilinskom kraji (70,45 %), smerom na juhovýchod klesá. V Košickom kraji napríklad voliť neprišlo vyše 40 % voličov, účasť dosiahla len 58,65 %.

Najvyššia volebná účasť bola v bratislavských okresoch či Tvrdošíne, kým na južnom a východnom Slovensku v 15 okresoch volebná účasť nedosiahla 60 %. Z toho sa nachádza len jeden okres na západ od Zvolena – Komárno –, zvyšné a nachádzali v Košickom (4), Banskobystrickom (3) či Prešovskom kraji (2).

Ak by sa mandáty rozdelili medzi jednotlivé kraje, ako to je napríklad v Česku, a po voľbách rozdelili, mohlo by to viesť k novým problémom.

Nie je ťažké predstaviť si situáciu, v ktorej by v kraji s nízkou volebnou účasťou, napríklad v Banskobystrickom či Košickom, pripadol strane A mandát, hoci v susednom kraji s vyššou volebnou účasťou by strana B síce získala viac hlasov, ale mandát by nezískala.

Jednou zo strán, ktoré by týmto utrpeli, by zrejme bola práve SaS, ktorá veľkú časť hlasov získala v kraji s nadpriemernou volebnou účasťou – tom Bratislavskom.

Ešte väčšie by boli rozdiely, ak by napríklad volebné obvody nekopírovali kraje, ale okresy. Pretože kým napríklad okres Senec má takmer 100-tisíc obyvateľov, v okrese Bratislava I (Staré Mesto) to nie je ani polovica. A kým v okrese Poprad žije dokonca vyše 100-tisíc obyvateľov, v okresoch Snina, Gelnica či Levoča ich nie je ani 35-tisíc.

V realite by tieto prípady skončili pred Ústavným súdom. Ten by zrejme uznal platnosť, i keď by nabádal parlament, aby tento problém akosi ošetril. V každom prípade by však tieto prieťahy znižovali legitimitu volieb – obzvlášť vtedy, ak by sa vládna koalícia opierala o väčšinu len niekoľkých poslancov.

Maďarská otázka

No to všetko neznamená, že súčasný systém je bez chýb.

Jedným z problémov napríklad je, že rekordne veľký počet voličov nenašiel zastúpenie v NR SR. Pred bránami parlamentu zostali mnohé strany, ktoré na seba viazali nemalý počet voličov, okrem iného KDH, SNS, koalícia PS-Spolu, Most-Híd aj SMK. Bez politickej reprezentácie tak zostala asi štvrtina voličov.

Ale zatiaľ čo úplná väčšina etnických Slovákov predsa len zastúpenie v Národnej rade našla, v prípade slovenských Maďarov sa to povedať nedá. Dve najväčšie maďarské strany MKS (bývalá SMK) a Most-Híd získali 3,90 % a 2,05 %, dohromady teda takmer 6 % hlasov. Vzhľadom na skutočnosť, že podiel Maďarov na Slovensku podľa posledného sčítania v roku 2021 poklesol na už len 7,75 %, tri štvrtiny maďarských voličov síce volili jednu z dvoch maďarských strán, v parlamente však zastúpené nie sú.

A hoci sa MKS a Most-Híd zlúčili do novej strany Aliancia, ani tá nie je zárukou, že sa Maďari do parlamentu dostanú. Podľa posledného novembrového prieskumu by Aliancia napríklad získala len 3,8 % hlasov.

Keďže pokles je vzhľadom na rôzne príčiny – dlhodobo nižšiu pôrodnosť maďarskojazyčného obyvateľstva, prirodzenú asimiláciu, rozvoj národného povedomia Rómov, ktorých časť sa dlho deklarovala za Maďarov – v dohľadnom čase nezvratný, slovenskí Maďari musia zrejme počítať s tým, že ich strana sa v najbližších voľbách asi do parlamentu nedostane. A možno už ani nikdy potom.

Pritom ešte v sčítaní obyvateľstva v roku 1930 sa k maďarskej národnosti prihlásilo až 17,6 % obyvateľov. A napriek asimilačnej politike a československo-maďarskej výmene obyvateľstva po druhej svetovej vojne Maďari v roku 1991 tvorili 10,8 % obyvateľstva, teda viac než dosť na to, aby nejaká maďarská strana spoľahlivo prekonala 5-percentné kvórum. Dnes to už tak nie je.

Je to správne a spravodlivé alebo je potrebné tento problém nejakým spôsobom ošetriť vo volebnom zákone? V prípade maďarskej menšiny na Slovensku sa ponúkajú dva argumenty, jeden politicko-morálny a druhý pragmatický.

Prvý argument v prospech reformy hovorí, že i keď politická organizácia na základe národnostných kritérií sa v dejinách 20. storočia ukázala ako nie vždy šťastná, ešte stále je uznávaným princípom, na ktorom stojí existencia väčšiny európskych štátov. Vychádza pritom z toho, že neexistujú len individuálne, ale aj kolektívne práva. Rovnako ako napríklad Slováci v Uhorsku nemali len nárok na individuálne politické sebaurčenie prostredníctvom volieb, ale napokon aj prostredníctvom kolektívneho vytvorenia nezávislého štátu, tak aj slovenskí Maďari majú nielen individuálne právo voliť a byť volení, ale aj politicky sa organizovať ako národnostná skupina.

Tomuto však bráni pomerne arbitrárne nastavené 5-percentné kvórum. Kým napríklad hociktorej nemenšinovej strane vystačí presvedčiť 5 % voličov alebo, vynímajúc Maďarov, 6 % etnicky slovenského obyvateľstva, maďarská strana sa dnes do parlamentu nedostane ani vtedy, ak získa 50 % či dokonca 60 % maďarských hlasov.

Druhý argument je pragmatický. I keď (tak ako autor tohto textu) zavrhneme princíp národnosti ako uholný kameň politickej identity a považujeme ho za moderný občiansky štát nesúci, v časoch, keď sa maďarský premiér flaníruje v šáloch s vyobrazením historického Uhorska, je faktické vylúčenie Maďarov z Národnej rady pre integritu štátu nebezpečné.

Ak slovenský volebný zákon trvale vylúči Maďarov z účasti na správe republiky, nebude sa treba čudovať, ak sa časť Maďarov od práve tejto republiky odcudzí, čo by mohlo vznietiť revizionistické nálady, ktoré v istej časti maďarskej spoločnosti stále tlejú.

Výnimka pre národnostné menšiny?

Jedným z možných riešení je výnimka z 5-percentného kvóra pre strany národnostných menšín. Pri takejto výnimke strany národnostných menšín nemusia prekročiť 5 % kvórum, ale získajú taký podiel kresiel, aký zodpovedá ich podielu hlasov. Ak by sa napríklad takýto princíp aplikoval v posledných voľbách na MKS, v parlamente by zrejme sedelo okrem Gyimesiho, Grendela a Cseha aj osem ďalších maďarských poslancov.

Takéto opatrenie nie je vôbec výnimočné, poznajú ho trebárs v Rumunsku či Maďarsku, ale napríklad aj v Nemecku, kde vďaka nemu po prvýkrát po desaťročiach v parlamente opäť sedí dánsky poslanec.

Na Slovensku by to otvorilo dvere väčšej participácii aj Rómov či Rusínov. Kým prví sa vo vysokej politike dodnes takmer nevyskytujú, politici rusínskeho pôvodu na Slovensku nie sú žiadnou výnimkou, sú však zväčša dôkladne slovakizovaní.

Má však aj značné nevýhody. Tou hlavnou je, že legislatívy, ktoré ponúkajú výnimku pre strany národnostných menšín, tak robia za podmienky, že ide o jednu registrovanú stranu. To zužuje priestor pre súboj politických myšlienok medzi odlišnými menšinovými stranami.

Napokon, ani Maďari nie sú jednoliata masa a aspoň istý čas popri sebe úspešne existovali SMK a Most-Híd, ktoré si konkurovali odlišnými svetonázormi a politickými receptmi. A kým tento dualizmus existoval, pre maďarského voliča vždy existovala možnosť v prípade nespokojnosti s jednou z týchto maďarských stranách voliť alternatívu bez toho, aby musel voliť „slovenskú“ stranu.

Český, nemecký či rakúsky model?

Ale ako by mohol vyzerať iný volebný systém? Jednou z možností je český model. Podľa neho by voľby fungovali veľmi podobne ako doposiaľ, ale namiesto súčasného jedného volebného obvodu by sa Slovensko rozdelilo na niekoľko volebných obvodov, napríklad podľa ôsmich krajov alebo štyroch volebných obvodov Bratislava – západ – stred – východ.

Problémom pri rozdelení volebných obvodov je, že nezaručuje, že strany nenominujú v jednotlivých obvodoch „parašutistov“ – kandidátov, ktorí síce z regiónu nepochádzajú, ale sú tam dosadení na kandidátku. Hoci by sa zmenil volebný systém, v realite by sa na zložení parlamentu veľa nemuselo zmeniť.

Nevýhodou je aj to, že český model nerieši požiadavku menších, ale regionálne silných strán, ako sú KDH alebo maďarské strany. Tie by mohli v jednotlivých krajoch získať trebárs aj polovicu platných hlasov, ale ak by na celoštátnej úrovni neprekonali 5-percentné kvórum, ich mandáty by prepadli.

A nepomohlo by to ani silným regionálnym kandidátom, ktorí nemajú za sebou silnú celoštátnu stranu. Či už ide o Matúša Valla v Bratislave, alebo Ondreja Luntera v Banskobystrickom kraji, voliči v komunálnych a krajských voľbách neraz uprednostnili kandidátov z regiónu pred politikmi so zázemím vo veľkých stranách či dokonca v parlamente.

Nemecký model

Druhou možnosťou je nemecký model. V ňom má volič dva hlasy. Prvým hlasom (Erststimme) volí kandidáta vo svojom volebnom obvode, druhým (Zweitstimme) stranu. Následne sa počet mandátov prepočíta tak, aby zodpovedal pomeru hlasov strán.

No nemecký model má mnoho nedostatkov. Na rozdiel od súčasného slovenského modelu volič napríklad nemá možnosť ovplyvniť, ktorého kandidáta dotyčnej strany chce voliť. Proste len zakrúžkuje nominanta vo svojom volebnom obvode, alebo ak chce, môže dať tento hlas aj inému kandidátovi ako tomu, ktorého nominovala strana, ktorej dá druhý hlas.

Kandidáti zvolení podľa podielu druhých hlasov proste len zodpovedajú kandidátke, ktorú si zostavila dotyčná strana, volič tak nemôže ako na Slovensku prekrúžkovať niekoho, kto je ďalej vzadu na kandidátke.

A to nie je jediným problémom. Keďže výsledky sú následne prepočítavané tak, aby zodpovedali pomeru Zweitstimme a jednotlivých spolkových krajín, nemecký parlament sa nafukuje, napríklad v súčasnosti má miesto minimálnej veľkosti 598 až 735 poslancov. To spôsobuje dodatočné náklady – nielen na poslanecké diéty, ale aj platy asistentov či nájmy za dodatočné kancelárie. O fungovaní a problémoch nemeckého volebného systému Postoj podrobnejšie písal tu.

Na rozdiel od Slovenska nemecký parlament síce dbá na vyváženosť spolkových krajín, ale nemožno tu hovoriť o regiónoch v slovenskom zmysle – priemerná nemecká spolková krajina má 5,2 milióna obyvateľov.

A i keď každý volebný obvod získa jedného poslanca, ten ani nemusí z dotyčného obvodu pochádzať.

Prinajmenšom koncept by sa asi zástancom reformy páčil. No realita musí sklamať. Nie, väčšina Nemcov nevie, kto je ich lokálnym poslancom. Ak práve nie sú nejakou politickou celebritou, sú rovnako anonymní ako tí slovenskí. A z nemeckého modelu neprofitujú ani regionálne osobnosti, namiesto toho mandát vždy vyhrá jedna z dvoch najsilnejších strán, teda SPD alebo CDU/CSU, len tu a tam sa v posledných rokoch podarilo získať osamotený mandát AfD či Zeleným.

Rakúsky model

Ak máte pocit, že nemecký volebný systém je príliš jednoduchý, ešte stále tu je rakúska opcia. Rakúsko je v mnohých ohľadoch Slovensku bližšie, ako historicky a kultúrne, tak aj veľkosťou štátu.

Osemmiliónové Rakúsko sa však líši v jednom podstatnom aspekte: je výrazne federalizovanejšie.

To sa pokúša odzrkadliť aj volebný systém, ktorý vyslovene podporuje zastúpenie regiónov. Rakúsko delí na 39 volebných obvodov, 183 poslancov rakúskej Národnej rady je následne rozdelených na tieto obvody. Ak v niektorom z nich nejaká zo strán dostane dosť hlasov na to, aby získala mandát, lokálny kandidát sa stáva poslancom. To sa opakuje na úrovni spolkových krajín. Až nakoniec sa rozdelí zvyšok mandátov medzi jednotlivé strany na celoštátnej úrovni. Podrobnejšie je spôsob výpočtu vysvetlený v tomto videu Rakúskej spoločnosti pre politické vzdelanie.

No ani tento koncept nie je bez nevýhod – v neposlednom rade tej, že je zložitý, a teda pre bežného voliča netransparentný.

Historické regióny

V jednej otázke sa od Slovenska líši ako Nemecko, tak aj Rakúsko. V oboch štátoch totiž veľkú rolu hrajú historické regióny.

V prípade Rakúska to je očividné, takmer všetky spolkové krajiny sú dedičmi korunných zemí z čias habsburskej monarchie, ktoré sa môžu odvolávať na tradíciu, ktorá pochádza ešte zo stredoveku. Výnimkou je len Burgenlandsko, ktoré v roku 1921 vzniklo zo západného, nemeckými obyvateľmi osídleného pohraničia Uhorska, a Viedeň, ktorá sa stala vlastnou krajinou v rokoch 1920 až 1922.

Aj v Nemecku sa môžu mnohé spolkové krajiny odvolávať buď na tradíciu nezávislosti, ako napríklad Sasko, Bavorsko, Brémy či Hamburg, alebo na minulosť ako pruské provincie, tak napríklad Brandenbursko či Šlesvicko-Holštajnsko, poprípade na zlúčenie rôznych štátov či provincií (Bádensko-Württembersko, Sasko-Anhaltsko, Dolné Sasko atď.).

Oproti tomu slovenské kraje nielenže nemajú vlastnú tradíciu ako ucelené regióny, často dokonca tieto historické regióny pretínajú a parcelujú. Gemer je tak rozdelený na Banskobystrický a Košický kraj, Spiš a Zemplín na Prešovský a Košický, Tekov na Nitriansky a Banskobystrický kraj.

Samozrejme, niekedy môže byť správne rozdeliť nejaký región na menšie časti alebo zlúčiť dva či tri menšie regióny. Ale v prípade „osmičky“ nehovoríme o drobných úpravách. Nie, ide o demonštratívny pokus vymazať regionálne identity piatich miliónov občanov z administratívnej mapy Slovenskej republiky.

Výsledkom je paškvil, s ktorým sa identifikuje len málokto. Občania vedia, v ktorej obci žijú, v ktorom regióne sa nachádzajú, ale „kraj“ ich už nezaujíma. Pretože je umelý, je to skutočne len „VÚC-čka“ bez historického či kultúrneho významu.

Bavorsko ani Sasko nie sú malými spolkovými krajinami – žije v nich 12, respektíve 4 milióny ľudí a zahŕňajú rôzne a rôznorodé regióny. Napriek tomu takmer nikto nespochybňuje, že sú ucelený celok s vlastnou politickou tradíciou.

Ak už chceme rušiť Mečiarovo dedičstvo, možno by sme mali začať od základu – pri Mečiarovej „osmičke“. Zaveďme také regióny, ktoré skutočne reflektujú členitosť krajiny, dejiny, kultúru. Dajme im také kompetencie a prostriedky, aby mohli samostatne riešiť problémy v regiónoch a nemuseli vyčkávať na záchranu z parlamentu. A potom im môžeme prispôsobiť aj volebný systém.