Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
04. december 2022

Slovenská rodina, ktorá žila v Nigérii

Videli sme chudobu, ale i nepredstaviteľný majetok zbohatlíkov

O živote v africkej bubline so Zuzanou Dzurillovou, ktorá žila s manželom a deťmi na umelom ostrove určenom pre vyššie vrstvy, kde videli úplne inú Afriku.

Videli sme chudobu, ale i nepredstaviteľný majetok zbohatlíkov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

O živote v africkej bubline so Zuzanou Dzurillovou, ktorá žila s manželom a deťmi na umelom ostrove určenom pre vyššie vrstvy, kde videli úplne inú Afriku.

Na jednej strane tí najbiednejší z biednych, na druhej strane neuveriteľne bohatí ľudia v rozprávkových vilách. Dzurillovci žili v Nigérii v časti Banana Island, na umelom ostrove, ktorý bol akýmsi skleníkom pre ľudí zo zahraničia a bohatých Nigérijčanov, ktorý si vybrali najmä kvôli bezpečnosti svojich detí.

Rozprávali sme sa spolu o tom, ako sa žije v najväčšom africkom meste Lagos, ako fungujú tamojšie rodiny, aké sú ich rodinné vzťahy, i o tom, aká obrovská je priepasť medzi chudobnými Nigérijčanmi a tými, ktorí sa dostali k neuveriteľnému bohatstvu pochybnými cestami.

„Pôvodne som si myslela, že Nigéria je chudobná krajina. Ale keď som videla bohatstvo niektorých ľudí, to bolo až niečo nepredstaviteľné,“ opisuje život v nigérijskej metropole Lagos Zuzana Dzurillová, ktorá žila v tomto meste spolu s rodinou viac ako dva a pol roka.

Manželia pochádzajú z východného Slovenska a kvôli mužovej práci žijú už mnohé roky v zahraničí. Momentálne našli spolu s teraz už tromi deťmi svoj dočasný domov v Singapure. Pre Postoj nám Zuzana opísala ich skúsenosti zo života v najväčšom africkom meste Lagos.

Možnosť ísť do Lagosu v Nigérii, najväčšieho afrického mesta, prišla v čase, keď ste mali dve malé deti. Čo vás presvedčilo, aby ste prikývli tejto ponuke?

V čase, keď táto ponuka prišla, sme žili v Poľsku. Manželovi ponúkli prácu v Nigérii už skôr, ale odmietli sme. Začali sme aj zvažovať návrat na Slovensko. Práve v tom čase ho zavolali do Londýna niečo prediskutovať do firmy.

Vtedy mi napadlo: čo ak mu opäť ponúknu ísť do Nigérie? Chvíľu som sa s tou myšlienkou pohrávala a povedala som si, že prečo by sme to nemohli aj skúsiť. A naozaj sa vrátil s touto ponukou. Tak sme sa dohodli, že tomu dáme šancu.

Čo nasledovalo po tejto ponuke?

Zorganizovali pre nás návštevu Lagosu. S manželom sme tam šli na štyri dni. Poukazovali nám, ako to tam vyzerá, aké sú možnosti ubytovania, aké sú školy, nemocnice, obchody. Chceli nám ukázať, že sa tam dá normálne žiť.

V nigérijskom oblečení pri príležitosti Dňa nezávislosti Nigérie. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Vyvolalo vtedy vo vás niečo nejaké obavy?

Ani nie. Hoci to bolo úplne iné ako v Európe, neodradilo nás to.

Ako ste sa pripravovali na príchod do africkej krajiny?

Veľa sme si na internete prečítali o skúsenostiach iných ľudí, ktorí tam šli žiť. Z toho sme si vytypovali oblasť v rámci mesta, kde sa dá bezpečne žiť s deťmi. Starší syn mal vtedy tri a pol roka a mladší necelé dva roky.

Keď nám sprievodcovia ukázali, ako vyzerajú napríklad nemocnice, videli sme, že sú tam aj služby na úrovni. Naozaj, niektoré nemocnice na Slovensku nevyzerajú tak ako tá, ktorú sme videli. Bolo to upokojujúce. Získali sme pocit, že sa tam dá žiť. A hlavne keď je človek schopný zaplatiť, dostane, čo potrebuje.

Čo odchod do africkej krajiny znamenal pre vaše deti?

Prešli sme v Poľsku viacerými očkovaniami. Keď lekárka na Slovensku videla, čo všetko chlapci dostali, zalamovala rukami. Každý týždeň mali nejaké očkovanie. Išlo o štyri rôzne ochorenia a niektoré si vyžadovali dve dávky. Bolo toho dosť, ale všetko v pohode zvládli.

Aké boli vaše dojmy z Nigérie, keď ste prišli už aj s deťmi?

Veľmi zmiešané. Napríklad čo sa týka bývania, byt bol na prvý pohľad pekný, veľký, svetlý. Ale keď som sa pozrela lepšie, všetko bolo také nedokonalé. Napríklad manžel dal spraviť závesy v byte, ale oni to namontovali tak, že sa okná zrazu nedali odkryť. Mali sme tam stále tmu.

Nechcelo sa mi veriť, ako je možné, že niekomu vôbec napadne takto zadebniť okná. Sama som to potom prerobila. A takých vecí tam bolo viac a na každom kroku.

Napríklad?

Napríklad na detskom ihrisku. Keď šli deti na nejakú preliezku, sama som rukou doťahovala šrauby, aby bola konštrukcia pevnejšia. Aj neskôr, keď dorobili nové prvky, do týždňa boli kolotoče rozpadnuté, tak zle to namontovali.

Napríklad preklápaciu hojdačku položili na zem a zaliali betónom. Ale tak, že keď sa deti začali hojdať, aj betón sa kýval s nimi. Veci boli urobené strašne nedôkladne a nedomyslene.

Doma pri bazéne. Každá bytovka na ostrove Banana Island má vlastný bazén. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Žili ste v časti Banana Island, aká to bola štvrť? Žili tam aj Nigérijčania alebo len cudzinci, ktorí prišli do krajiny z pracovných dôvodov ako vy?

Táto štvrť bola vyčlenená od zvyšku mesta. Bol to umelý ostrov spojený s ostrovom Ikoiy oddelený bránou, cez ktorú púšťali len autá s povolením. Už na Ikoyi bolo treba ísť cez most, ktorý mal jedenásť kilometrov, čo bolo pre chudobného Nigérijčana príliš drahé cestovanie.

Skutočne sa tam nedostal nikto okrem tých, čo tam bývali alebo boli pozvaní na návštevu, alebo nejaký dodávateľ, ktorý prišiel niečo doviezť, pričom si strážna služba overovala, či je to pravda.

Bolo to oddelené, ale pre nás bezpečné. Vďaka tomu sme sa tam s deťmi cítili dobre. A žili tam cudzinci ako my, ale aj Nigérijčania, ktorí prišli z cudziny, a tiež bohatí Nigérijčania. To už však boli extrémne bohatí ľudia, ktorí žili v palácoch s heliportom.

V Nigérii sú obrovské rozdiely v tom, ako ľudia žijú. Pôvodne som si myslela, že Nigéria je chudobná krajina. Ale keď som videla bohatstvo niektorých ľudí, to bolo až niečo nepredstaviteľné.

Čo ste videli, keď ste prechádzali zvyšnými časťami mesta?

Bolo to odfázované. Keď sme vyšli spoza brány ostrova, už boli popri cestách aj nejakí ľudia, ktorí niečo predávali, ale stále to bolo dosť bezpečné. S manželom sme chodili po tých uliciach behať. Vedľa Ikoyi bol ešte jeden ostrov, Victoria Island, ktorý bol tiež ešte bezpečný, no tam sme už chodili do obchodov autom.

Ale na pevnine to už bolo divokejšie. Tam už je to také, aké to vidíte v televízii. Ľudia bývajú často v chatrčiach, v pozliepaných prístreškoch, všade sú stánky, všade sa niečo predáva, ulice sú plné. Manžel tam chodil do práce a my len cestou na letisko. Náš vodič nás tam nechcel veľmi vziať.

Ako si zvykali vaše deti? Predsa len je to iné prostredie, iná klíma, horúčavy deti ťažšie zvládajú.

Bolo to niekedy zložité. Neoplatilo sa nám ísť cez deň von, lebo bolo veľmi horúco. Ešte sme len došli na detské ihrisko a už boli deti unavené, nič sa im nechcelo, len sa na mňa vešali, že sa im chce spať. Niekedy aj v škole, stačilo, že trošku cez prestávku pobehali po vonku, a keď som po ne prišla, tak boli úplne zničené a nič nevládali.

Pohľad z ostrova Banana Island s výhľadom na ostrov Ikoyi a na bránu s ochrankármi, ktorí kontrolovali vstup do tejto časti mesta. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Spomínate školu, pričom ste prišli len s malými deťmi, ako tam funguje školský systém?

Školy sú integrované. Deti tam môžu nastúpiť už od 18 mesiacov. My sme boli v škole s britským systémom vzdelávania a bola som prekvapená, že trojročný syn, ktorého tam prihlasujem, je už pozadu, lebo nepozná písmenká a nevie poriadne čítať slabiky, tak sa musel doučovať.

Ako ste zvykli tráviť voľný čas a ako ho trávia nigérijské rodiny žijúce v štvrti, v ktorej ste bývali?

Často sme si dohodovali „play date“, aby sa deti stretli a zahrali. Tak sme sa stretávali s rôznymi rodinami zo školy, do ktorej naše deti chodili. Spoznali sme sa tam s nigérijskými aj inými rodinami.

Čo sa týka miest, kam sa dalo ísť, boli tam aj príjemné reštaurácie. Z jedla nám nikdy nebolo zle. Ale nejedli sme jedlo z ulice, vždy len v reštauráciách alebo čo sme si doma navarili. Prekvapilo ma, že sa stravovanie v Nigérii dalo takto dobre zvládnuť. A mali tam veľmi dobrú zmrzlinu.

Mali ste vôbec kvôli bezpečnosti možnosť ísť s deťmi niekam na výlety?

Raz sme skúsili ísť do zábavného parku, ale to bola teda skúsenosť. (Smiech.)

Prečo?

Náš druhý vodič nám vybavil, aby nás pustili do parku, ktorý ešte nie je oficiálne otvorený. Keď sme prišli dnu, vyzeralo to, že park má už aspoň dvadsať rokov. Verím, že možno bol nový, lebo tam materiály vplyvom vlhkosti veľmi rýchlo starnú. A znásobuje sa to tým, že sa o to nestarajú.

Napríklad keďže deň predtým pršalo, tak kolotoče nechali plné špinavej vody. Ak by ste čakali, že tam budú chodníky vedúce od jednej atrakcie k druhej, tak nie. Tam sa chodník zrazu skončí pri strome či kríku a vy rozmýšľate, ako by ste sa niekam dostali. Bolo to veľmi nedomyslené.

Odvážili ste sa s deťmi aj mimo mesta?

Len raz, pretože to môže byť nebezpečné. Chceli sme ísť do neďalekého rezortu s hotelom a upravenou plážou. Náš vodič bol ochotný zobrať nás tam, povedal, že je to skutočne pekné miesto. On dosť reguloval, kde nás pustí a kde nie. Boli sme veľmi radi, že miestne reálie dobre pozná a vie, kam nás môže vziať.

Ako sme išli, na jednom mieste bola cesta prehradená šnúrou a okolo stáli ľudia, ktorí zastavovali autá. To už som vedela, že nie je dobre. Kamarátky mali zlú skúsenosť pár rokov predtým, než sme tam boli my, keď šli mimo mesta. Na ceste boli výmole, museli zastaviť a zrazu z kríkov vyskočil chlap s mačetou.

Preto keď som videla prehradenú cestu a že máme zastaviť, nebolo mi všetko jedno. Som rada, že sme mali skúseného vodiča, lebo keď ich videl, spomalil, že zastavuje auto. Ale keď pustili šnúru a chceli pristúpiť k autu, on v tom momente pridal plyn a rýchlo preletel. Vtedy sme si povedali, že dobre, raz sme to prežili, ale nebudeme provokovať osud.

V zábavnom parku najskôr kolotoče poutierali od vody a nečistôt, aby mohli deti nastúpiť, tým to však neprekážalo. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Aký je rodinný život Nigérijčanov?

Je to tam dosť rôzne. Žiaľ, nemala som priamu skúsenosť, že by som videla, ako to funguje v chudobných rodinách, ktorých je tam veľmi veľa. Ale videla som na ostrove, kde sme bývali, ako žije stredná trieda.

A ako tam žije stredná trieda?

U nich ma prekvapilo, že ľudia, ktorí neboli ani extrémne bohatí, ale ani chudobní, bývali vo veľkých bytoch alebo domoch. Pri prvej návšteve Nigérie som si myslela, že tie obrovské byty, ktoré nám ukazujú, sú len pre cudzincov ako my. A bolo mi z toho zle, hlavne pri pomyslení, že väčšina lokálnych býva v malých rozpadnutých prístreškoch.

Realitná maklérka nám vysvetlila, že v takýchto bytoch bývajú aj Nigérijčania. Hneď ako si to môžu dovoliť, kupujú veľké byty alebo domy, lebo ich potrebujú. Pre nich je veľmi dôležitá široká rodina, a keď všetci prídu a stretnú sa, potrebujú mať veľa miesta. Takto sa tam žije.

Inzercia

Ako funguje nigérijská rodina zo strednej vrstvy?

Poznala som skôr tie, ktoré žili len ako základná rodina, ale je tam veľa rodín, ktoré žijú aj viacgeneračne. Deti v nigérijských rodinách musia poslúchať a rodičia sú dosť prísni. Keď si učiteľka v škole nevedela dať s niekým rady, pohrozila mu, že to povie mame, a dieťa hneď začalo poslúchať a prosiť ju, aby mame nič nehovorila.

O deti sa tam však každý stará. Ak dieťa pribehne k ceste skôr ako rodič, hneď k nemu pristúpi niekto a dá pozor, aby nešlo na cestu. Alebo ak spadne, niekto ho hneď dvíha a pomáha mu.

Nigérijčania sú veľmi milí ľudia, oni sa chcú kamarátiť. To ma prekvapilo, lebo sme žili vo viacerých krajinách a nie vždy sú ľudia takí otvorení novým priateľstvám s niekým zo zahraničia. Oni sa veľmi snažili, pozývali nás, chceli sa spriateliť.

Aké je postavenie žien v týchto rodinách?

Mamičky, ktoré som tam spoznala, pracovali. Opäť hovoríme o strednej triede. Snažia sa emancipovať a byť úspešné v rôznych oblastiach. Jedna bola televízna moderátorka, jedna kurátorka, ďalšia pracovala v oblasti riadenia rizika.

Emancipujú sa ženy aj v rodinných vzťahoch?

Ich kultúra je úplne iná, normálna konverzácia prebieha zvýšeným hlasom. Človek môže mať pocit, že sa stále hádajú. Súdim tak aj na základe toho, aké som videla v televízii programy, v ktorých zobrazovali nigérijskú rodinu.

Hlavné postavenie má muž, on je ten hlavný, čo zarába. Manželka môže zarábať tiež. Je to však spoločnosť, v ktorej si často muž, ktorý dobre zarába, môže dovoliť mať buď viac žien, alebo manželku a viac mileniek. Pričom milenky sú oficiálna záležitosť, on im zabezpečí dom, všetku starostlivosť. Takto sa správa len muž, ktorý si to môže dovoliť.

Oslava tretích narodenín so spolužiakmi v škole. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Pre ľudí je to samozrejmosť, aj keď sa takmer polovica hlási k nejakej odnoži kresťanstva?

Odnoží kresťanstva tam majú veľa. V rámci niektorých dokonca rozkazujú Bohu, čo im má zabezpečiť. S Bohom sa rozprávajú úplne inak ako my. Niektoré odnože zase zneužívajú beznádej chudobných, nabudia ich na vieru, ale s tým, že musia platiť a vedúci predstavitelia sa na tom priživujú a sú boháči.

Volajú to kresťanstvo, lebo nejakým spôsobom veria v Ježiša Krista, ale je to veľmi vzdialené tomu, čo si my pod tým predstavujeme.

Na druhej strane čo sa týka viery, sú veľmi tolerantní. Vedľa seba žijú kresťania aj moslimovia.

A ešte jedna zaujímavá vec, tam je skoro každý druhý muž pastor. Keď si predstavím, koho som tam z Nigérijčanov poznala, tak asi každý bol pastor. (Smiech.) Oni majú výnimočný dar rozprávať a hlavne voliť tie správne slová.

Aj manžel vravel, keď mal vo firme niekto príhovor, ako dobre to znelo. Naozaj vedia človeka chytiť za srdce a preniesť svoju myšlienku na ostatných. Keď napríklad chceli nabudiť ľudí na nejakú zmenu, vedeli to neuveriteľne odprezentovať, išlo im to tak ľahko, od srdca. Mať prejav pred ľuďmi, to ovláda skoro každý. Náš druhý vodič sa zajakával, ale ešte aj on bol pastor.

Pre africké rodiny zo stredných vrstiev je neodmysliteľná nanny – pomocníčka. Mali ste ju aj vy?

Áno, tam to bolo priam neakceptovateľné, aby sme ju nemali. Každý ju mal. Aj Nigérijčania. Najskôr som sa tomu vyhýbala, ale stalo sa mi, že keď som išla odniesť smeti, recepčný mi ich zobral z rúk a povedal, že on to teraz odnesie za mňa a mali by sme si nájsť pomocníčku.

Neprekážalo vám mať niekoho cudzieho vo svojej domácnosti nepretržite?

Veru aj prekážalo. Na jednej strane som si uvedomovala, že mám byť vďačná, že takého človeka mám. Veď vôbec nemusím upratovať, keď chcem, môže mi aj navariť. Táto pani nám niekedy varila nigérijské jedlá, ktoré sme chceli vyskúšať. Keď som potrebovala, postarala sa o deti, mohli sme ísť s manželom večer spolu von.

Len ten pocit, že stále tam niekto je. Nevedela som, do akej miery jej môžem dôverovať, koľko až jej chcem zo svojho súkromia poodhaliť. Ona časom počuje naše rozhovory, vnikne do rodiny. Musela som sa s tým nejako zmieriť. Videla som, že rodiny, ktoré už dlhšie fungovali v Afrike, to brali úplne prirodzene.

Ale musím povedať, že sme mali šťastie. Naša pomocníčka bola dobrý človek, porobila si svoju prácu a snažila sa nezavadzať, keď sme ju nepotrebovali. Dalo sa s ňou tiež pekne porozprávať a naučiť sa niečo o Nigérii.

Aj deti si na ňu zvykli?

Deti v pohode. Najprv boli trošku zaskočené, že kto je to, ale potom si už zvykli a mali ju rady.

Nebojácne opice v Lekki Conservation Centre, kam chodievala rodina s deťmi „do džungle“. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Ako Nigérijčania vnímajú cudzincov vo svojej krajine? Nie sú v ich očiach tí bohatí, ktorí pracujú na vysokých pozíciách a žijú možno na ich úkor?

Nie. Je to zaujímavé, ale Nigérijčania majú radi belochov a ešte radšej majú zmiešané páry černocha a belocha. Úplne milujú zmiešané deti. Napríklad niektoré zmiešané páry, ktoré predtým žili v Južnej Afrike, kde to takéto páry majú ťažké, prišli do Nigérie a povedali, že to je pre nich raj a každý ich oslavuje.

Ale môj prvý pocit, keď sme tam prišli, bol, že som pre nich ako chodiaca peňaženka. To som nemala rada. Keď ma videli, akoby bolo na mne napísané „príďte a zaplatím“. Ešte len vyjdete z letiskovej haly, chcete nastúpiť do auta a už vám berú kufre z rúk a nakladajú ich, len aby ste im dali nejaký peniaz.

To isté keď nakúpite v obchode, hneď vám pomáhajú odniesť nákup do auta. Zakaždým som im najprv niečo zaplatila, ale potom som si uvedomila, že to je už príliš, a radšej som im povedala, že ďakujem, ale ja si to odnesiem. Bolo to až priveľmi vtieravé.

V súvislosti s Afrikou sa často hovorí o korupcii od najvyšších miest až po tie najnižšie. Stretli ste sa s ňou v tom bežnom živote?

Jeden z našich vodičov bol už taký starší a skúsený a on mi ukazoval na ostrove, že tam býva ten a ten, na svoj palác si zarobil tým, že bral úplatky v takej a takej banke. Oni to všetko vedia, kto kde nakradol, a tí ľudia si tam pokojne ďalej žijú a užívajú si svoje bohatstvo.

V takom malom som sa s tým stretla, keď sme potrebovali spojazdniť televíziu. Druhého vodiča som poslala do predajne, v ktorej sme ju kúpili, aby to vybavil. Šiel k pultu, kde boli viacerí, rozprával sa s jednou ženou a prišiel naspäť s tým, že ona to spojazdní, ale mám jej zaplatiť nejaké nairá.

Vysvetlil mi, že je to poplatok, „aby to urobila“. Takmer oficiálny poplatok, len za to nedostanem blok.

Na druhej strane som nevedela, či mi vodič hovorí pravdu, či chce tie peniaze predavačka alebo ich chce on, alebo si ich rozdelia. Nevedela som, kto mi hovorí pravdu.

Ako ste vnímali ten veľký kontrast v spoločnosti? Spomenuli ste, že na jednej strane je neuveriteľná chudoba a na druhej strane zase až rozprávkovo bohatí.

Je to taká srdcervúca skúsenosť, keď tam vidíte tých chudobných ľudí a hlavne ako sa k nim bohatí správajú. Oni nie sú pre nich nič. Je to veľmi smutné.

Tí, čo prišli k peniazom, nijako s chudobnými nesolidarizujú?

Mám pocit, že vôbec nie. Skôr sa nad nich vyvyšujú. Napríklad keď nám jeden chlapík oškrel auto a náš vodič mu to šiel povedať, tak ten chlapík naňho nakričal, ale keď som prišla ja, zrazu skrotol. Na mňa si nedovolil.

A naša pomocníčka po strednej škole bola učiteľka na základnej škole, ale len dovtedy, kým neprišiel nový riaditeľ, ktorý prestal učiteľom platiť mzdu. Potom začala pracovať pre nás, prihlásila sa na univerzitu a po večeroch študovala. Teraz pracuje v marketingu a som veľmi rada, že je šikovná a snaží sa, aby sa mala lepšie.

Ale veľa ľudí, ktorí patria k ešte chudobnejším, ani nemá možnosť z toho vybŕdnuť, lebo nie sú vzdelaní. Je to začarovaný kruh. A tam na ľuďoch vidno, ako veľmi chcú zbohatnúť. V tom vidia akoby jediné riešenie.

Vodič pomáhal deťom prekonať prekážky, keď navštívili Lekki Conservatin Centre v období dažďov. Foto – rodinný archív Z. Dz.

Myslíte mať peniaze „za každú cenu“?

Niečo také. Chcela som trošku pochopiť ich kultúru, lebo sa mi nechcelo veriť, že jediné, čo chcú, sú peniaze, hoci taký bol môj prvý dojem. Čítala som rôzne knihy z ich histórie. Opisovali napríklad, ako sa z dediny všetci obyvatelia zhodli, že jeden z nich má potenciál. Tak ho podporovali, aby šiel do mesta, vyštudoval a dobre zarábal.

Áno, vyštudoval, mal pekné ideály, ale tá dedina za ním potom začala na neho tlačiť. Že keď už zarába, tak nech pošle peniaze. Ale on keď býval v meste, potreboval na život oveľa viac peňazí, ako keby býval na dedine. A ešte nezarábal až tak dobre, aby im mohol peniaze posielať. Aj týmto boli ľudia dotlačení, aby začali brať úplatky, aby dedine mali čo poslať.

Ako je možné, že riaditeľ školy si mohol dovoliť zadržať učiteľom mzdy a peniaze si nechával pre seba?

Aj ja som sa čudovala. Ale bohatí sú takmer nedotknuteľní. Na našom ostrove som niekedy videla nákladiaky plné tehál a tie tehly z nich padali na cestu. Náš vodič mi vysvetlil, že na tomto ostrove si polícia nedovolí nikoho zastaviť, lebo tam bývajú bohatí ľudia, aby sa policajti nedostali do problémov. Takže na ostrove sa môže robiť čokoľvek.

Povedal, že také auto by na pevnine nemohlo ísť, lebo už by šoféra zastavili a pokutovali. Na pevnine to je iné, chudobných zastavia, budú ich zdierať, ale na boháčov si nedovolia.

Ľudia, ktorí sa z Afriky vracajú z misií, tvrdia, že im dlhšie trvá, kým zapadnú do nášho sveta. Pripadá im to tak, že žijeme v zhone a riešime veci, ktoré sa im zdajú nepodstatné. S akými dojmami ste sa vrátili vy?

Myslím si, že je to iné pre tých, čo sú na misii a pomáhajú chudobným. Je to úplne iná skúsenosť ako vidieť, čo tam robia bohatí. Mňa trochu ubíjal pocit bezmocnosti z toho, ako tam veci fungujú alebo skôr nefungujú a že s tým neviem nič robiť. Bola to prvá krajina, v ktorej som zažila kultúrny šok, že som si aj poplakala. Preto my sme počas pobytu v Nigérii chodili častejšie na Slovensko, aby sme sa upokojili. Tu som sa cítila bezpečne.

Ako vnímate humanitárnu pomoc adresovanú africkým krajinám?

Keď chce človek pomôcť Afrike alebo konkrétne Nigérii, mal by tam ísť, vidieť, ako sa veci majú, a pomáhať tým, ktorí pomoc reálne potrebujú a chcú, a nielen posielať peniaze. Lebo tam skutočne neviete, komu idú tie peniaze do vrecka. Či niečo dostane ten, kto si nemá za čo kúpiť ani pitnú vodu, alebo len takí, čo už teraz bývajú v nádhernom paláci.

Alebo si vytypovať naozaj overené organizácie, ktoré robia na konkrétnych zmysluplných charitatívnych projektoch.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.