Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
18. marec 2016

Otočme reflektor: Akú máme opozíciu?

Opozícia, to sú štyri mená a štyri rôzne stratégie.
Otočme reflektor: Akú máme opozíciu?

Richard Sulík, Igor Matovič a Boris Kollár skončili v opozícii. Hoci tieto dni patria predovšetkým novej vláde, pretože to ona formuje tvár krajiny a kreslí čiary spoločenských konfliktov, pozornosť treba venovať aj opozícii. Tam sa totiž rodí budúca tvár krajiny, minimálne jej časť.

Myslím, že slovenskú opozíciu čakajú turbulentné roky. Nie ekonomicky. Ekonomicky je opozícia v solídnej kondícii: na jej čele predsa stoja traja podnikatelia. Ale politicky.

Líder opozície sa dnes volá Richard Sulík. Otázkou je dokedy. Sulík túto otázku položil sám, keď povedal, že sa vráti do Európskeho parlamentu, kde má mandát. Krajina, kde vodca opozície nesedí v parlamente, sa dá nájsť, ale krajina, kde kandidát na budúceho premiéra sedí v inom parlamente, neexistuje. Sedieť tam môže Farage alebo Le Penová, čo je podstatný rozdiel.

Sulík vo voľbách zjednotil pravicovo liberálne a mestské občianske hlasy, SaS ich záujmy doteraz skôr nereprezentovala, ale dá sa očakávať, že sa o to pokúsi. Tmelom bude otvorený antificizmus. Keďže to fungovalo v kampani a keďže Fico bude vo vláde oslabený a bude čeliť aj koaličnej kritike, bude to fungovať aj ďalej.

Sulík v tom bude autentický a tvrdý. Platí to o to viac, že v intenzite antificizmu sa bude predbiehať s Matovičom, Kollárom a – nezabúdajme – Marianom Kotlebom.

Antificizmus bude celkom iste základným princípom opozície, otázkou je, či sa opozícia začne v téme spájať (a deliť si ju) alebo medzi sebou pretekať.

Problém Richarda Sulíka je, že tunajší liberalizmus nie celkom reprezentuje. Mestský liberalizmus si u nás viac než inde vždy cenil ekonomický program, tam až taký problém nie je, tu totiž voliči SDKÚ nikdy až takí nároční neboli, dôležité bolo niečo iné: spôsoby. Náš liberalizmus bol vždy skôr stredovo opatrný, otvorene prozápadný, ak to mám personifikovať, viac kiskovský než sulíkovský. Preto bude Sulík čeliť kritike v denníkoch Sme a N, nad jeho populizmom budú kriviť nosy aj niektorí opoziční liberáli (Miroslav Beblavý), bratislavský salón a spoločenská smotánka. Každá chyba sa bude počítať.

V hre totiž nie je málo, nič menej ako meno budúceho premiéra.

Pokus o slovenského Trumpa

Najvypočítateľnejší bude Boris Kollár. Jeho cieľom bude ovládnuť bulvár, hovoriť na plné ústa to, čo jedni považujú za tabu, iní len opatrne naznačujú. To znamená všetky témy politickej korektnosti (Rómovia, veľké médiá, Brusel, homosexuáli), jazyk bude priamy, slogany silené,  šípy ostré a občas jedovaté. Musia byť, pretože s nálepkou mafiána v politike doteraz nedokázal nikto prežiť, Kollárovi teda pôjde o veľa.

Ak sa doteraz v slovenskej politike nepoužívali hrubé vulgarizmy, celkom ľahko sa to môže zmeniť. Kollár sa však oproti zvyšku politickej triedy bude oveľa viac aj usmievať (ešte viac sa bude vysmievať), ľuďom bude trochu nahrádzať Jána Slotu, trochu Milana Markoviča.

Najväčším problémom slovenského Trumpa bude osoba budúceho ministra vnútra. Keďže Kollár sa bude snažiť o permanentnú škandalizáciu, dá sa očakávať, že vládni politici sa pokúsia o odplatu. Obávam sa, že Kollárov hárem spoznáme lepšie, než by sme si želali.

Čo vymyslí Igor Matovič?

Igor Matovič má viac životov, než som si myslel, a hoci by ho mnohí z jeho voličov asi nechceli do rodiny, v politike ho celkom iste chcú mať. Ibaže tá politika sa volá opozičná. A to je trochu problém. Nie pre všetkých voličov, niektorým to stačí. Ale pre časť strany celkom určite. Otázkou pre Igora Matoviča na najbližšie roky preto je: Čo vymyslieť, aby sa jeho strana konečne stala súčasťou vlády?

Matovič je pritom v dobrej východiskovej pozícii: pre slovenských kresťanov sa stal reálnou náhradou za KDH (viac ako polovica jeho klubu sú presvedčení kresťania), dvojkou klubu je Daniel Lipšic – v opozícii po voľbách najskúsenejší politik.

Inzercia

Podstata otázky je však iná: Transformovať rodinnú firmu OĽaNO na stranu? Z niektorých spojencov z kandidátky sa v tom momente stanú rivali, taká je podstata straníckej politiky. Zmeniť štýl či dokonca jazyk? Ale za aký? A nebolo by to zbytočné riziko?

Časť ľudí z Matovičovho klubu to bude ťahať k štandardu: Bude to od nich očakávať cirkev, časť občianskeho sektora aj mnohí voliči. Otázkou je, či sa nájde v klube niekto, kto bude mať vôľu a autoritu takúto „frakciu“ reprezentovať.

Matovičovi samému je ale v kravate a obleku tesno. Radšej má tričká a sandále. Jeho projekt bol vždy tak trochu koalícia kadečoho, čo mu pomáhalo držať túto rôznosť pod kontrolou. Po posledných voľbách je klub výrazne konzervatívnejší, ak by teda chcel Matovič udržať predstavu o ideovo rôznorodej koalícii, potrebuje niekoho, koho liberálni voliči považujú za liberálneho.

A takých ľudí zatiaľ veľmi nevidieť.

Kotlebova ideológia

V najľahšej pozícii je bystrický župan. Hoci spoločnosť a najmä mainstream je z jeho ideológie nervózny, Kotleba sa spokojne usmieva („to sa poddá“), cíti, že rok 2016 môže byť prelom a jeho strana môže v parlamente sedieť niekoľko volebných období. Na svoju propagáciu potrebuje menej ako zvyšok parlamentu a navyše od všetkých sa líši bytostne, až fyzicky.

Ak bude štátny príspevok na fungovanie jeho strany používať tak, ako hovorí, získa jánošíkovský imidž. Proti podnikateľom medzi opozičnými aj vládnymi politikmi, ktorí majú radi tvrdý biznis aj štedré štátne dotácie a eurofondy, nemôže byť väčší protipól.

V čase, keď sa naša politika mení na life-stylovú manifestáciu, v čase, keď jej stále viac dominujú euroví milionári a ľudia sa cítia klamaní oligarchami a systémom, to bude Kotlebovi všetko len pomáhať. O kampaň sa starať až tak nemusí, 14. marec bude každý rok a budúci rok sa pridá ešte aj 70. výročie Tisovej popravy, o zvyšok sa postará prezident Kiska a médiá. A ak sa neobjaví väčší radikál ako Kotleba alebo pokrytectvo vo vlastných radoch, Kotleba môže byť naozaj spokojný.

Aby som to zhrnul, na stave našej opozície ma vyrušujú dve veci. Po prvé to, že na jej čele stoja podnikatelia a to, podobne ako výskyt vojakov, politiku vždy deformuje. Neverím na reči, že proti oligarchii treba bojovať oligarchizujúcim sa systémom.

A po druhé, že v celej opozícii chýba jedna klasická a funkčná strana.

Ale možno sa mýlim a je to v skutočnosti najväčšia výzva a príležitosť tohto roka. Zatiaľ sa obávam, že sme krajina, ktorá nemá dobrú vládu, ani solídnych opozičných lídrov.

 

Foto: TASR/Pavel Neubauer

Inzercia

Inzercia

Odporúčame