Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
26. november 2022

17. november

Náš najdôležitejší štátny, teda politický a sekulárny sviatok

Ponovembrový režim nám negarantuje raj na zemi ani nevedie k ľudskej dokonalosti. Napriek tomu je najvýznamnejší štátny sviatok.

Náš najdôležitejší štátny, teda politický a sekulárny sviatok

Foto: TASR/Dano Veselský

Pred tridsiatimi tromi rokmi začal vznikať náš súčasný politický režim, ktorý máme dodnes, v ktorom a pod ktorým dodnes žijeme. 

Režim utvára politickú spoločnosť. Našu súčasnú utvára ten, ktorý sa rodil 17. novembra 1989.

Ten režim môžeme nazvať ako demokratický alebo presnejšie ako ústavnodemokratický, či, ak to niektorí tak preferujú, ako liberálnodemokratický. (Ale adjektívum liberálny kedysi znamenalo klasický liberalizmus, teda obmedzenie moci štátu; dnes sa pod ním chápe skôr progresivizmus, teda štát zasahujúci všade a „prevychovávajúci“ nás, konzervatívcov a reakcionárov, od našich „predsudkov“.) 

Sloboda prejavu? Mnohí ľudia môžu tárať nezmysly a aj ich tárajú.  Zdieľať

Režim, ktorý vznikal 17. novembra 1989, charakterizujú:

Po prvé: sloboda svedomia, z ktorej vyplýva aj sloboda prejavu a náboženská sloboda. Preto akékoľvek pokusy obmedziť slobodu prejavu pod zámienkou boja proti tzv. (a svojvoľne definovanému) „nenávistnému prejavu“ sú skutočným Antinovembrom.

Po druhé: pluralitný systém súťaže politických strán, v ktorom prebiehajú periodicky sa opakujúce slobodné a demokratické voľby, v ktorých si občania volia svoju vládnu moc a tej sú následne podriadení. Vládcovia teda vládnu so súhlasom ovládaných, ako sa ten súhlas manifestuje v demokratických voľbách.

A konečne po tretie: uznanie práva na súkromné vlastníctvo, ktoré je praktickým základom a prostriedkom realizácie všetkých práv ostatných (napríklad slobody prejavu, náboženskej slobody atď.).

Ponovembrový režim nám negarantuje raj na zemi; žiadny politický režim nie je schopný zaistiť raj na zemi, a už vôbec nie prostriedkami politickými; myslieť si to by bolo fatálnym omylom. 

Ani tento režim nevedie k ľudskej dokonalosti. Sloboda prejavu? Mnohí ľudia môžu tárať nezmysly a aj ich tárajú. 

Slobodné voľby? Ľudia si môžu zvoliť Mečiara či Fica a niekoľkokrát si ich aj zvolili. 

Náš režim je taký dobrý, akí sú dobrí aj ľudia, teda občania. To znamená nie príliš. Nechajte si to prejsť hlavou: súčasný režim je taký dobrý, akí sú dobrí aj ľudia, občania – to znamená nie príliš. Nie príliš.

Museli by ten náš ľud vymeniť, nahradiť ho iným, lepším, lenže to je nesprávna i nemravná úvaha. Zdieľať

Niektorí sú dodnes sklamaní z toho, že prísľub Novembra nebol naplnený; že stále nemáme to, čo sme chceli. Že stále to nie je tá dokonalá (liberálna) demokracia. 

Inzercia

Lenže si neuvedomujú, že aby ju mali lepšiu, potrebovali by aj lepší ľud. 

Proste museli by ten náš vymeniť, nahradiť ho iným, lepším. Lenže to je nesprávna a svojím spôsobom i nemravná úvaha. (Nerealistické) dokonalé nemá byť nepriateľom (realistického) dobrého. 

Je predsa veľký rozdiel medzi Dzurindom a Mečiarom; ako aj medzi Radičovou a Ficom či Hegerom a Ficom. Nevidieť ten rozdiel či bagatelizovať ho – je prejavom nedospelosti, malichernosti a nevďačnosti za to dobré, čo máme. 

Posledných niekoľko rokov oslavujem 17. november v českom Národnom divadle na brehu Vltavy neďaleko od miesta, kde 17. novembra 1989 tzv. Pohotovostný pluk komunistickej Verejnej bezpečnosti zmlátil študentov. 

Tam v divadle sa každoročne v ten deň udeľujú ceny Pamäti národa, čo je projekt česko-slovenskej organizácie Post Bellum. Až doteraz boli vždy ocenené štyri osoby, dve z Česka a dve zo Slovenska, ktoré trpeli za nacistickej či komunistickej tyranie. 

Udeľovanie cien vysielajú v priamom prenose česká a slovenská televízia. A na konci slávnostnej ceremónie orchester, ktorý každému ocenenému či ocenenej hrá špeciálnu pieseň, zahrá českú a slovenskú hymnu.

A až po hymne ukrajinskej zaznela česká a slovenská. Zdieľať

Tento rok bolo na začiatku programu oznámené, že ceremóniu okrem televízie českej a slovenskej vysiela aj tá ukrajinská. V duchu som si povedal, že na záver teda musí zaznieť aj ukrajinská hymna, a dúfal som, že na to organizátori mysleli, že im to napadlo. 

Ó, ako som ich podcenil! Ukázali sa byť oveľa lepšími ľuďmi, než som si myslel. Tento rok tých ocenených bolo totiž päť. Ten piaty bol z Ukrajiny, je to vicerektor Ukrajinskej katolíckej univerzity vo Ľvove; za založenie Ukrajinskej helsinskej skupiny v roku 1976 strávil sedem rokov v pracovnom tábore na Urale a potom tri roky vyhnanstva v Kazachstane.

Teraz je – ešte raz opakujem pre tých konzervatívcov, ktorí sú skeptickí voči západnej pomoci Ukrajine bojujúcej, a pre tých „konzervatívcov“, ktorí sú na tú pomoc alergickí – vicerektorom univerzity, nie sorosovskej, ale univerzity katolíckej. Vo Ľvove. Teda v starom Lembergu. V Haliči. Vždy súčasti západnej civilizácie nie menej než napríklad moravské Slovácko alebo slovenský Spiš.

Tou piesňou, ktorú mu organizátori vybrali, bola... ukrajinská hymna. Tá zaznela tento rok ako prvá. Celé publikom bez vyzvania spontánne povstalo. A až po hymne ukrajinskej zaznela česká a slovenská. Tento rok mala ukrajinská prednosť.

To je duch novembra 1989. Žije a kráča ďalej.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.