Komentáre a názory 25. november 2022

Nemci to s verejným kajaním preháňajú No prečo na Slovensku hlas svedomia vôbec nepočuť?

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

Práve sme opäť boli svedkami odpudzujúceho príkladu, ako Nemci morálne poučujú svet, a to na majstrovstvách sveta v Katare.

Práve sme opäť boli svedkami odpudzujúceho príkladu, ako Nemci morálne poučujú svet, a to na majstrovstvách sveta v Katare.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

No prečo na Slovensku hlas svedomia vôbec nepočuť?
Nemeckí futbalisti si zakrývajú ústa v katarskej Dauhe v stredu 23. novembra 2022. Foto: TASR/AP

Aby protestovali proti zákazu dúhovej „One Love“ pásky na futbalovom sviatku v Katare, zakrývali si hráči národného tímu Nemecka na začiatku svojho prvého zápasu ústa.

V nemčine existuje pre takéto javy trefný novotvar: Gratismut, „bezplatná odvaha“. Nič sa futbalistom nestane a nemecké noviny chválili po prehratom zápase svojho mužstva aspoň ich „morálne víťazstvo“.

(Ešteže je futbalový Boh spravodlivý: ak sa v nedeľu nestane zázrak, pôjdu Nemci čoskoro s potupou domov. Pri všetkom tom aktivizme zabudli totiž strieľať góly.)  

No na druhej strane ma skúsenosti tohto roka naučili, že nesmieme Nemcom krivdiť.

Myslím si, že pykanie za smrteľný hriech národného socializmu nie je iba lacnou pózou nemeckej elity. Mnohí Nemci sa s tou vinou naozaj trápia, takých som osobne poznal.

Takisto si myslím, že veľká vlna verejného priznania chýb, ktorá sa zdvihla po 24. februári v radoch nemeckej elity, tej, čo predtým radostne kšeftovala s Putinovým režimom, bola iba sčasti vynútenou. Poznám Nemcov, ktorí sa autenticky trápia tým, že Putina tak katastrofálne podceňovali.

Ktorý Slovák si naposledy priznal chybu, nesprávny úsudok alebo nebodaj ťažké ľudské zlyhanie?Zdieľať

V slovenskej verejnosti badám dlhodobo opačný extrém: verejné kajanie alebo aspoň spytovanie svedomia sa u vás nevyskytuje.

Už raz som vás chcel v tomto podpichnúť, v silvestrovskom komentári na začiatku tohto prekliateho roka, keď som ospieval krásu a silu sviatosti pokánia. Asi som to urobil príliš decentne – lebo nikto z vás sa za nič nezačal kajať.

Preto to hovorím teraz tvrdšie: mám dojem, že vo verejnej sfére Slovenskej republiky niečo také ako hlas svedomia vôbec neexistuje.

Nikto nikdy chybu neurobil; všetci už dávno pochopili, ako sa veci v skutočnosti majú; všetci ste lietadlo.

Alebo ktorý Slovák si naposledy priznal chybu, nesprávny úsudok alebo nebodaj ťažké ľudské zlyhanie?

Môžete mi pomenovať aspoň jedného verejne činného človeka, ktorý po 24. februári oľutoval svoj benevolentný postoj voči Putinovho režimu?

Alebo môžete mi menovať aspoň jedného slovenského konzervatívca, ktorý po obežníku arcibiskupa Oroscha o Zámockej priznal, že homofóbia v časti kresťanského spektra na Slovensku existuje?

Zaujímavé na fenoméne verejnej slovenskej neomylnosti je, že aspoň mnohí slovenskí katolíci prejavujú v súkromí veľmi bohato vyvinutý cit pre zločin a trest.

Žasol som, keď mi východoslovenský kamarát vo väčšej partii mladých slovenských veriacich rozprával, ako sa počas šmyku na diaľnici cítil byť na možnom konci svojho života.

A keď prvá otázka od veriacej kamarátky zaznela: „A bol si vyspovedaný?“

Svedomie u vás teda je, ibaže nepremieta sa do vecí verejných.Zdieľať

Hoci som z malej menšiny rakúskych katolíkov, ktorí ešte uznávajú a praktizujú spoveď, táto dosť významná otázka mi vôbec nenapadla.

Bol som dojatý, keď kňaz tajnej cirkvi Viktor Jakubov tento týždeň na akcii Postoja rozprával, ako sa veľmi túži ešte raz vrátiť na misiu do Ruska.

Práve počas vojenskej agresie Ruska nerezignoval na obrátenie ruského národa. Úplne pokojným hlasom povedal: Pred obrátením musí byť kajanie. Kajanie za to, čo spravili.

Svedomie u vás teda je, ibaže nepremieta sa do vecí verejných.

Čo je ešte horšie: zhrozene pozorujem, že ani evidentná zmena skutkového stavu u vás nevedie k priznaniu chyby.

Rukolapný príklad je Putinova vojna. Rusko do októbra viedlo v porovnaní s Grozným a Aleppom ešte relatívne klasickú vojnu (zdôrazňujem: na ruské pomery), no teraz ide ruskej armáde hlavne o to, aby urobila z Ukrajiny neobývateľnú krajinu.

Atakuje civilnú infraštruktúru, charakter tejto vojny sa radikálne zmenil.  

No ktorý slovenský rusofil vykríkol verejne: Toto už nie!?

Aj keď som ho osobne neuznával, bol tu niekoľko mesiacov jeden silný morálny argument proti vojenskej podpore Ukrajine: ak krajina nemá šancu vyhrať a napriek tomu odmietne rokovania, možno zbytočne obetuje obrovskú masu svojich ľudí.

Bol to kľúčový argument nemeckej petície proti dodávkam ťažkých zbraní, ktorú na začiatku leta podpísali mnohí postarší velikáni ľavicovej elity Nemecka.

Pre rusofilných slovenských konzervatívcov, ktorí by normálne týmito hipisákmi, potratármi, vráskavými sexuálnymi revolucionármi a prívržencami Habermasovho konceptu nenásilnej komunikácie iba pohŕdali, sa stali zrazu hrdinami.

Človek sa môže mýliť, Nemec sa mýli často, zato Slovák nikdy.Zdieľať

Dnes jeden z hlavných signatárov tejto petície televízny filozof Richard David Precht priznáva, že sa mýlil.

Obhajuje petíciu tým, že na jar „všetci vojenskí experti, až na niekoľko výnimiek, tvrdili, že Ukrajina túto vojnu prehrá v priebehu niekoľkých dní, týždňov alebo možno mesiaca či dvoch. Až teraz vieme, aká neuveriteľne silná bola ukrajinská armáda od začiatku, ešte pred dodávkami zbraní“.

A Precht ešte povedal: „V tomto smere som sa, samozrejme, dopustil omylu, že ak sa vojna prehrá za týždeň alebo dva, nemá význam krajinu brániť. Človek na tom vidí, ako sa môže mýliť.“

Človek sa môže mýliť, Nemec sa mýli často, zato Slovák nikdy.

Alebo môžete mi povedať aspoň jedno meno?

Vo veľkom zápase o obraz človeka, ktorý vedieme s vyhrávajúcim progresivizmom, poskytuje sa jedna zmysluplná taktika, ktorá slovenským konzervatívcom možno aj vyjde: neustúpiť, nič nepriznať, žiadne prešľapy nepripustiť, solidárne sa zomknúť proti neúprosnému progresívnemu valcu.

Výrazný predstaviteľ tohto myšlienkového prúdu na Slovensku je môj blízky priateľ Jaroslav Daniška. Ako šéfredaktor denníka Štandard bol dva roky aj mojím šéfom.

Mal na mňa nezanedbateľný vplyv a uznávam, že analyticky vzaté, môže mať pravdu.

Práve táto vaša neústupčivosť môže slovenský konzervativizmus zachrániť.

Ibaže mne sa to nedá. Asi je to slabosť, asi sa zbytočne často kajám, asi mám príliš veľa nemeckého v krvi.

Nemôžem inak. Idem si aj ďalej spytovať svedomie.

Načo nám je inak to kresťanstvo dobré?

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0