Blog 25. november 2022

O mučeníckom syndróme a slanom karameli

Tomáš Šandrik
Tomáš Šandrik
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Tomáš Šandrik

O mučeníckom syndróme a slanom karameli

Ilustračné foto: ​​​​i​​Stock.com/Liudmila Chernetska

Deti v pravidelných intervaloch pribiehali zvonka do domu. S výskaním prefrčali takmer cez všetky miestnosti, a keďže ich počet a smiech bol konštatný, rodičia boli pokojní a pokračovalo sa v rozhovoroch, v ľahkom upratovaní riadov a v príprave poobednej kávy podľa požiadaviek. Niektorí z chlapov sa voľne porozhadzovali po nábytku určenom na sedenie, ale končatiny pretŕčajúce cez opierky na ruky dávali tušiť, že v takýchto bojových, v niektorých prípadoch až tanečných pozíciách sa im obed spracúva lepšie. Tráviaci proces akiste vyžaduje energiu, nestrácali ju namáhavých udržiavaním sa pri vedomí a radšej múdro privreli oči. Také príjemné sobotné popoludnie už teda každý v tomto štádiu rodinnej oslavy využil podľa toho, ako sa komu páčilo. Okrem driemania a debát niektorí v záhrade prevádzali investigatívne skúmanie stupňa zrelosti čerešní spojenené s ich degustáciou, inými slovami – výdatne sa tam nimi napchávali.

„Tak som tu!“ Terézia si sadla na gauč a jednu zo šálok, ktoré položila na stolík, posunula smerom ku mne.

„Ďakujem,“ usmial som sa a už som sa naťahoval ku káve. „Však sme tu zo všetkých najväčší kávičkári my?“

„O tom nepochybujem! A už sa môžeme konečne porozprávať. Napíšem len správu Kristiánovi, ak dovolíš,“ vysvetlila taktne, prečo vytiahla mobil. Prstami si prešla poza ucho, aby jej pekné hnedé vlasy nepadali, keď bude ťukať po displeji.

„Jasné,  pozdrav ho odo mňa. Ja zatiaľ začnem analyzovať tento svoj zákusok.“

Teréziin manžel Kristián je kardiochirurg. Škoda, že dnes nemohol pre prácu prísť. Vždy ho rád stretnem. Zakaždým, keď si na pozdrav podávame ruky, v duchu uvažujem, že mu tú jeho nesmiem priveľmi stlačiť, aby potom mohol operovať. Obava je to bezpredmetná, veď som týmto (a ani iným) spôsobom zápästie nikomu ešte nerozmliaždil, no som hrdý, že aj ja mám podiel na záchrane sveta. Teda aspoň takto pasívne, tým, že Kristánovi neznemožním operovať. Kristián nosí trochu dlhšie vlasy. Je veľmi empatický, a preto dokáže pochopiť rozpaky niektorých ľudí, čo majú dojem, že sa to na seriózneho lekára nehodí, a je aj veľmi inteligentný, a preto si o tom s ľahkosťou dokáže myslieť svoje. Stal sa mojím vzorom, odkedy som ho spoznal, keď sa s Teréziou dali dohromady.

„Ďakujem za trpezlivosť,“ povedala, keď dopísala správu a mobil odkladala pod stôl. „Určite ešte operujú, ale správu si nájde, keď skončia. Vždy ho to poteší. Toľkokrát sme sa rozprávali, ako ťažko prežíva predstavu, že na neho zabudne niekto, na kom mu zaleží. Je to jedna z mála vecí, ktorých sa v živote obáva.“

„Ja sa bojím skôr takých prízemnejších vecí, nepekného hmyzu a podobne,“ zašermoval som dezertnou lyzičkou vo vzduchu. „Kedy zagratulujete Martine spolu s Kristiánom? Isto ju chce vidieť.“

„Áno, budeme s ňou hneď zajtra, ale nemohla som si nechať ujsť, že dnes sú tu všetci. Keď večer prídem domov, Kristián už bude unavený spať ako mŕtvy, ale zajtra nadránom ožije a potom môže normálne fungovať. To už poznám. Poobede sa za Martinou zastavíme.“

Martina, Teréziina sestra, mala predvčerom narodeniny. Ešte stále ma udivuje, aké sú napriek spoločnému genetickému základu a malého vekovému rozdielu odlišné. Terézia pôsobí veľmi konkrétne. Tú zem, na ktorej pevne stojí, má spolu s jej obľúbenými lúkami a lesmi aj vo farbe očí. Terézia je ako strom, je zakorenená v pôde a postupom času sa nebadane, ale vytrvalo dvíha k výškam. Zaujíma sa o literatúru a naučila sa niekoľko cudzích jazykov, aby autorov lepšie pochopila a dala im možnosť prehovoriť ku nej v ich reči. Martina má zas v sebe na prvý dojem niečo éterické, akoby pochádzala z iného sveta, no často pri nej cítim čosi ťaživé. Ako by som bol rád, keby to bol len ničím nepodložený neurčitý pocit. Ak je Terézia strom, Martina je vodopád. Voda padajúca na zem však nie je iba tichý dážd a smerovať nadol neznamená vždy zostupovať do hĺbok.

Pri prvom súste tvarohového zákusku mi prišlo na myseľ, že som chcel Terézii vysloviť kompliment: „Ozaj, dostala sa ku mne nahrávka, čo ste podnikli s Kristiánom. Baví ma!“

„Ále, to len tak doma v obývačke. Kristián hral na klavíri a viem, že Majkymu sa tá pieseň páči, preto som ju nahrala a poslala mu ju. Vidím, že trochu kolovala.“

„Uhm,“ potvrdil som najdecentnejšie, ako to so sústom tvarohového zákusku v ústnej dutine bolo možné.

Kristán a Terézia sa na seba v mnohom podobajú. Teda bradou a fúzami nie, mám na mysli ich postoje a záľuby, ale je pravda, že okrem nich sa začínajú akosi ponášať aj črtami tváre. Myslel som si, že k takému niečomu sa manželia prepracujú iba po desiatkach rokov spoločného života. Obaja majú veľmi radi umenie, Kristián hrá krásne na klavíri a Terézia je výtvarníčka. Vôbec sa to nevylučuje s jej praktickosťou. Mnohokrát mi rozprávala, ako umenie dokáže v konečnom dôsledku komunikovať viac než akákoľvek definícia. Aj tie treba, ale nevyčerpajú realitu. Hm, asi má v niečom pravdu. Kým srdce funguje, môže byť tajomné,  všeličo ukrývať a symbolizovať, až keď čosi nie je v poriadku, príde reč na aortu, ventriculus dexter a chlopne.

Keď sme už pri ľudskom tele – Terézia pracuje ako fyzioterapeutka, Martina je zubárka a z toho, ako o práci rozpráva, mám podozrenie, že je presvedčená, že ľudia nemajú zuby preto, aby jedli a žili, ale žijú preto, aby mali zuby. V práci je neprekonateľná, ale železné presvedčenie o jej metódach a ťažká povaha spôsobili, že za posledné roky niekoľko sestier od nej odišlo za prácou do zahraničia. Nemyslím, že by to Martinu veľmi vykoľajilo, vlastne ktovie, nakoľko sestry odišli samy od seba a nakoľko boli odídené. Aj v tomto sú si Terézia a Martina také nepodobné. Terézia je empatická a vždy sa vie spravodlivo rozhorčiť, keď od ľudí pri fyzioterapeutických cvičeniach počúva, ako im zdraví príbuzní nedokážu porozumieť, že naozaj nevládzu pracovať, chodiť alebo fungovať. Veru, nie všetci máme rovnako priaznivé východiskové pozície a aj tie najpriaznivejšie nie sú neotrasiteľné.

„Niektorí ľudia nie sú ochotní prežívať inú bolesť ako svoju,“ hovorieva Terézia. „Bolesť iných ich nebolí. Preto sa najviac bojím toho, že by som nič necítila.“

Hm, keď srdce funguje, bolí a čím viac funguje, tým viac vie bolieť. Niekedy až na smrť a na ranu na boku.

Všeličo sme s Teréziou rozoberali. Zakaždým je čo. Už by som bol oznámil, že si idem po ďalšie espresso, keď som z diaľky započul krátky smiech. Nebolo v ňom nič zvonivé a nasledovalo trápne ticho. Ktosi potom podozrivo pokojným tónom čosi vysvetľoval a mne bolo jasné, že Martina práve vyrobila nejakú mini scénu. Mám ju rád, ale toľko ráz jej nerozumiem. Hlavou mi prebleslo, ako často som bol svedkom dusnej atmostéry, keďže veľakrát nerozumie ona a berie veci ako útok voči sebe.

„Prečo zo seba musí neustále robiť obeť?“ Bolo to z mojej strany skôr trestné oznámenie ako otázka. Uvedomil som si, že tanier s cheesecakeom držím akosi prisilno a že to asi dosť vidno. „Prepáč, je to tvoja sestra...“

„Neospravedlňuj sa. Pozri, kto je trošku rozumný, vidí, že niečo nie je v poriadku. Ak by som sa tvárila, že to tak nie je, ľudia by sa mohli cítiť nepríjemne, že sú mimo. Ale to nie je pravda.“

„Tak čo s tým?“

„Neviem.“

Vždy som si vážil, že Terézia nemá pohotové odpovede na všetko. Aj teraz to dobre padlo.

„Nuž, ja načítavam, kde je koreň,“ pokračovala, „ale to, že to vidím ja, nestačí. Túto tému však nechajme bokom. Áno, niekedy to medzi ľuďmi zaškrípe, s tým máme skúsenosť všetci. Ďalšia vec je, keď sa Martina cíti ako obeť a myslí si, že iní útočia bez dôvodu alebo preto, že povedala pravdu, ktorú nechcú stráviť. Rozumiem, že aj toto môže prežívať. No, som presvedčená, že najväčším problémom toho mučeníckeho syndrómu je aj tak to, že keď seba vníma ako obeť, nechce komunikovať, a tak sa len utvrdzuje vo svojom videní a prehlbuje v presvedčení, že na ňu všetci útočia. Je to bludný kruh. Dá sa pochopiť, keď majú malé deti strach z tmy, ale ak sa dospelí ľudia boja svetla, to je hotová tragédia. Snažím sa ju prebrať troškou humoru. Myslím, že v jej prípade tým nič nepokazím, vie, že ju mám rada, a tak ju stredne sarkasticky volám nie Martina, ale Martýra. Prípadne Aľga, Dolores. Čosi z gréčtiny a latinčiny by si mohla pamätať, keď je lekárka, a tak vie, kam tým mierim.“

„Ty si omnoho otvorenejšia. Ona ozaj nechce diskutovať a vedieť, ako ľudia v skutočnosti mysleli to, čo zle pochopila, ani odpovedať im, keď sa pýtajú oni,“ pokračoval som vo vysvetľujúcej časti môjho tresného oznámenia.

„Pre mňa bolo oslobodzujúce uvedomiť si, že nie všetci ma vždy pochopia. To je realita, ale keď sa ľudia rozprávajú, zvyšuje to šance, že sa v dialógu čosi objasní. Aj nepríjemné a ťažké otázky sú príležitosťou vysvetliť svoju pozíciu. Častejšie ako útok sú v podstate prosbou o vysvetlenie. Priznávam, chce to veľa energie mávnuť rukou nad formou tých otázok. Tá býva veľakrát katastrofálna, ale keď je niečo priveľmi živé, viem, že nemôžem očakávať literárnu distingvovanosť a neutralitu. Nech už je ale forma a motív tých otázok akýkoľvek, ak sa nič nepokúsim vysvetliť, zostane iba ťaživé neporozumenie, lebo do hlavy mi nikto nevidí.“

„Rozumiem,“ zostal som pokojnejší po múdrom Teréziinom pohľade na život a vzťahy. „Štatisticky je takýto prístup omnoho viac odsúdený na úspech, tak prečo do toho neísť?“ Tentokrát som z diaľky začul už radostný výbuch smiechu. Atmosféra sa predsa len uvoľnila.

„Mimochodom, ten malinový cheesecake je naozaj vynikajúci!“ ohodnotil som zákusok, keď som z korpusu zoškrabával poslednú vrstu tvarohu. „Aký máš ty?“

„Slaný karamel. Tú chuť mám rada nielen z gastronomických, ale aj z ideologických dôvodov: cukor a soľ, páči sa mi to spojenie protikladov.“ V očiach jej svietili iskričky a potmehúdsky sa usmiala: „Na to treba nielen žalúdok a vycibrený jazyk, ale aj mozog a srdce. Idem mrknúť za Martinou, čo sa to tam dialo. Hneď som tu,“ povedala a už kráčala do kuchyne.

S úsmevom na tvári a s tanierom na kolenách som ju do kuchyne pohľadom odprevadil. Ako ma nadchýna, keď sa v jej rozprávaní prelínajú rôzne roviny. Myslím, že si idem zobrať ešte jeden kúsok tvarohového zákusku. Tentokrát vsadím na tú príchuť plnú paradoxov.

Všetky postavy znázornené v tejto poviedke sú fiktívne, ale akákoľvek podobnosť s realitou náhodná rozhodne byť nemusí. Obraz musí zostať obrazom, aby bol výrečný. Ak sa k textu vrátiš aspoň v mysli, možno sa Ti, milý čitateľ, milá čitateľka, podarí v Kristiánovi zahliadnuť z diaľky Krista. Koho Ti pripomína Terézia, Martina? Ktorá z nich viac odzkradľuje spoločnosť, kresťanskú komunitu, Cirkev, ktorej tvár zjavuješ alebo chceš predstavovať? Ktorý ideál je pre Teba príťažlivejší? Končím. Sapienti sat. Idem dojesť pochúťku s príchuťou slaného karamelu.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0