Počas situácií, akou je pandémia alebo vojna, intenzívnejšie zažívame skúsenosť smrti. Obloha nášho života sa zahaľuje do ťažkých čiernych mrakov. Zdá sa, že smrť má navrch a Boh na nás zabudol.

Ježiš povedal svojim učeníkom podobenstvo: „Pozrite sa na figovník a na ostatné stromy! Keď vidíte, že pučia, sami viete, že je už blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo.“ (Lk 21, 29 – 33)

Po eschatologických rečiach plných pohrôm Ježiš hovorí o blízkosti leta, novej úrody a nového života. Nejde mu o umelo vyvolanú nádej. Keď neskôr na kríži zažije pocit opustenosti Bohom, bude dúfať a veriť, že Boh je tu, aj keď ho zatiaľ prehlušuje bolesť a ticho.

Vo finále svojej reči naznačuje, že práve počas bolesti a bezvýchodiskovosti je blízko nielen smrť či utrpenie, ale hlavne Božie kráľovstvo. A práve vtedy azda najbližšie.

Nie je až taký problém prežívať a hovoriť o Božích veľkých skutkoch, keď sa nám darí všetko, na čo siahneme. Ale skúsme si to, sediac spolu s tisícmi Jóbov na ruinách svojho života. Jób a mnohí ďalší pochopili, že práve vtedy, keď sa zdalo, že neexistuje, bol Boh najbližšie. A bol to on, kto im pomohol začať nový život. Plný leta a sladkých fíg. (Jozef Husovský)